Nebo nepozná obľúbencov

K tvorbe E. M. Remarqua som sa podobne ako mnohí ďalší dostal už počas stredoškolských čias. Odvtedy mojimi rukami prešlo hneď niekoľko príbehov, ktoré mi poodhalili osobitosť písania tohto nemeckého prozaika. Čítanie jeho ďalších a ďalších kníh pripomína zvláštnu prechádzku po kedysi známej ulici, ktorou idete prvýkrát po dlhých rokoch. Takmer s istotou viete, kam vás vaše kroky zavedú. Mnohé výjavy okolo sú vám dôverne známe a nesú v sebe prchavý závan nostalgie. Zároveň však badáte aj čosi, čo nekorešponduje s predobrazom vo vašej mysli; prvky, ktoré sem pribudli v časoch vašej neprítomnosti a dodávajú prebiehajúcemu zážitku jedinečnosť. Táto alegória zachytáva aj moje dojmy z diela Nebo nepozná obľúbencov. Rozprávanie nás zavedie do sanatória v povojnovom Švajčiarsku, kde sa Lillian, mladá Belgičanka bojujúca s tuberkulózou, rozhodne uprednostniť plnohodnotné prežitie posledných mesiacov života pred neistým výsledkom náročnej liečby. Spolu s automobilovým pretekárom Clerfaytom sa preto vydáva na cestu po Európe. V románe je badateľný nielen charakteristický Remarquov rukopis, ale i motívy, ktoré opakovane využíval vo svojich starších počinoch, pričom najzreteľnejšie prepojenia vedú k dielu Traja kamaráti (mimochodom, môjmu najobľúbenejšiemu z autorovej tvorby). Nenáhlivé rozpletanie dejového klbka spolu s jeho záverečným rozuzlením je kvôli tomu v značnej miere predvídateľné. Samotnej výpovednej hodnote knihy to však neubližuje. To, čo robí zážitok z Remarqua opakovane pôsobivým, sú totiž jeho neošúchané a obsažné myšlienky. Tie čitateľovi podáva v jemne nadnesených rozhovoroch, ešte častejšie ich však ukrýva v hĺbavých vnútorných monológoch svojich postáv. Ústredná dvojica, predovšetkým však ťažko chorá Lillian, uvažuje o pominuteľnosti okamihu, o živote a smrti, o tom, aká tenká hranica tieto dva svety oddeľuje a ako neuvážene sa jedinec dokáže celý život náhliť za niečím bez toho, aby skutočne prežil čo i len chvíľu. Hoci od prvého súhrnného vydania románu ubehlo už celých 60 rokov, mnohé z jeho posolstiev zostávajú aktuálnym mementom dodnes.

Po tom, čo som tento rok prečítala Na západe nič nové, čo sa okamžite dostalo medzi najlepšie knihy, ktoré som kedy čítala, chcela som si prečítať aj ostatné od Remarqua. A tak sa mi dostala do rúk táto, zatiaľ moja druhá od neho. Táto sa síce medzi moje najobľúbenejšie knihy nezaradí, no i tak bola veľmi dobrá. Paradoxne mi však veľmi nesadol dej. Priveľa pretekania áut, čo ma vôbec nezaujímalo (trochu mi to pripomenulo Hemingwayovo A slnko aj vychádza, kde zas boli býčie súboje s tým rozdielom, že tam ma dokázal autor zaujať aj niečím, od čoho by som to nikdy nečakala). Dalo by sa povedať, že aj ten zvyšok bol veľmi pomalý. Kniha si nevedela udržať dlhodobo moju pozornosť ani vzbudiť vo mne zvedavosť. Skrátka, po dejovej stránke mi kniha veľmi zaujímavá neprišla. Zato bola neskutočne nádherne napísaná. Obsahuje obrovské množstvo úžasných myšlienok, filozofické postrehy o živote aj smrti - cynické aj necynické. A krásne metafory, v ktorých sa ja obvykle nevyžívam a predsa som si tento aspekt zamilovala. Po jazykovej stránke je to úplná nádhera a dôvod, prečo táto kniha za prečítanie stojí. Je to knižka o živote a smrti, ktorá je však viac o živote než smrti.

Úžasná kniha ako každá od Remarqua. Tých, ktorí poznajú Remarqovu tvorbu záver neprekvapí, no celá kniha je plná hlbokých myšlienok a autentických opisov. Prečítaná za jeden večer.