Nočný vták

Niektorí sa vyberú ľahšou cestou a vypomôžu si opismi brutality. Svoje mŕtvolky znetvoria, prípadne im rozvláčia vnútornosti po polovici zemegule, takže v závere ste celkom radi, že je to len akože. Iní sa zase rozhodnú staviť na krátke vety a dynamickosť deja, takže vám to ubieha rýchlejšie ako deťom prázdniny. A to je presne prípad Briana Freemana, ktorý je síce v našich končinách debutantom, ale v zahraničí má už za sebou celkom slušnú dávku bestsellerov.

Nočný vták je príbehom, ktorý je v detektívkach využívaný pravidelne. Len tak, z ničoho nič, začnú rôzne mladé ženy páchať samovraždy, takže je len otázkou času, kým si niekto (v tomto prípade policajt menom Frost Easton) nedá dve a dve dokopy, a nepovie: „Do pekla, toto nemôže byť náhoda!“
Okej, tak čo tu zatiaľ máme? Jeden kus tajomného sériového vraha a rovnaký počet mimoriadne sympatických a slobodných polišov so srdcervúcou minulosťou (kedysi našiel svoju sestru zavraždenú, takže ho všakovaké okolité dámy môžu kedy-tedy poľutovať).
Účinnou ingredienciou dobrých príbehov bývajú pekné intelektuálky (výskumníčky, jadrové fyzičky, prípadne lekárky, ale len také tie s nejakou náročnou špecializáciou, lebo však od obvoďáčky asi ťažko možno čakať hľadanie vraha, keď musí stráviť pol dňa vypisovaním papierov do poisťovne).
V Nočnom vtákovi je Frostovou knižnou parťáčkou psychiatrička Francesca Steinová. Fóbie svojich pacientov lieči tak, že ich zhypnotizuje, vymaže im škaredé spomienky a následne ich nahradí obrázkami kvietočkov na lúke alebo niečím podobne neškodným. Očividne to funguje – aspoň dovtedy, kým jej tí pacienti nezačnú skákať z mosta. Je jasné, že to milá Francesca nemôže nechať len tak, najmä preto, že bola vychovaná suchárskym otcom, ktorý vždy trval na jej dokonalosti. Aj ten je síce už po smrti, ale zato jeho „stopa“ máta našu terapeutku dodnes.

Čo by sme ešte pridali, aby to chutilo?
Bodlo by pár vedľajších postáv. Nakoniec, niečím treba tých 360 strán vyplniť a aj ďakovná reč na konci sa dá rozpísať len na nejaké dve-tri strany. Čo takto nejaká potencionálna obeť, na ktorú si vrah robí chúťky? Veď tú by ste mohli cca kapitolku pred koncom zachrániť, však?
Alebo dajme ešte zopár príbuzných, nech je sranda. Jeden môže povedzme nosiť polišovi Frostovi chutné večere – bol by v tom čert, aby sa čitateľ aspoň raz nepozrel do chladničky. Do rodiny treba aj nejakú čiernu ovcu. Čo takto sestru so sexepílom, ktorá sa spomínanému suchárskemu tatkovi vzprieči? Jedno s druhým a psychologický rozbor vplyvu nešťastného detstva na budúcnosť človeka bude naporúdzi.
Skoro by som bola zabudla! Ten, o kom je jasné, že je zločinec, tak ten… ten páchateľom je, ale aj nie je. Hádam si nemyslíte, že sa to odo mňa dozviete. To je predsa základné spoločenské pravidlo neprezrádzať, že vrahom bude záhradník.

V každom prípade som knižku Briana Freemana prečítala na jeden šup. Jeho štýl je sekať vetu za vetou, posúvať informáciu za informáciou a robí to dobre. Nehľadajte v tom nejaké mimoriadne veľké prekvapenia, ale svoju robotu odviedol profesionálne. Ak neviete, čo si pribaliť k dovolenkovej batožine, pokojne si vezmite Nočného vtáka.
Minimálne sa pri ňom odpútate od bežných pracovných starostí (ak práve nepracujete na kriminálke či psychiatrii, to by ste mali isto milión výhrad).

Do čítania, priatelia

PS: Brian Freeman má pri písaní svojich knižiek jeden veľmi chutný rituál pre šťastie.
Prvé dve slová mu vraj vždy vymyslí jeho manželka.

Viac pikošiek o autorovi nájdete na jeho autorskej stránke http://bfreemanbooks.com/

Recenzovala: Adriana Jurášková
http://www.sietovka.sk/?p=11860

Kniha sa čítala veľmi dobre a rýchlo, dej mal pomerne prudký spád. Dej som si nesmierne užívala aj napriek tomu, že som páchateľa odhalila takmer na začiatku knihy. Respektíve aspoň som si to myslela, pretože autor ma dokázal celú dobu vodiť za nos. Asi v poslednej tretine knihy som začala uvažovať o tom, či som odhalila správneho páchateľa. Samozrejme, že som sa mýlila a docvaklo mi to presne v momente, ako hlavným hrdinom.

Ako som už písala vyššie, kniha Nočný vták sa číta veľmi dobre a rýchlo. Autor sa postaral o zaujímavú a mrazivú zápletku, neraz som sa pristihla, že mi po chrbte behá mráz. Téma s manipuláciu pamäte bola poriadne desivá a vyvolávala u mňa tú správnu dávku vzrušenia, ktorú očakávam u dobre napísanej krimi knihy. V príbehu sa síce vyskytovalo niekoľko hluchých miest, ktoré dej nikam neposúvali, ale v konečnom dôsledku mi to veľmi neprekážalo, keďže som tieto miesta vnímala ako uľahčené a oddychové.

V príbehu sa nachádzali tri hlavné postavy s ktorými sme sa neustále stretali. Psychologička Frankie, policajt Frost a mladučká Lucy. Celý príbeh bol rozprávaní z ich uhlov pohľadu, pričom sa tie pohľady medzi sebou pravidelne striedali. Takto má čitateľ možnosť pozrieť sa na celý príbeh z rôznych uhľov pohľadu. Všetky tri postavy som si obľúbila, každá z nich mala isté čaro, ktorým prispievala k celkovému obrazu príbehu.

Lucy je nevinná mladá dáma, ktorá sa chtiac – nechtiac zahľadela do Frosta. Jej právanie je nevinné a milučké, miestami strelené a nelogické. Frost je policajt s veľkým P, je veľmi inteligentný, záhadný a charizmatický. Frankie je psychologička v pravom zmysle slova, chladná, priama, inteligentná a odťažitá. Všetky postavy so svojimi charaktermi do seba skvelo zapadajú ako časti skladačky a vytvárajú zaujímavú časť príbehu.

Moje celkové hodnotenie knihy Nočný vták je 4/5. Knihu rozhodne odporúčam, všetkým fanúšikom dobre napísaných krimi príbehov. Rozhodne nebudete ľutovať.

Recenzovala: Lucia Čulenová
http://fantaztika.com/recenzia-knihy-frost-easton-1-nocny-vtak-brian-freeman/

Väčšinou mi nerobí problém sa začítať do knihy a pokojne prečítam celú knihu aj za deň. No táto kniha ma zaujala asi najviac zo všetkých tých "rýchlo-kníh". Až tak, že som ju doslova zhltla a ani neviem ako, stránky sa pretáčali samé, až som sa nestihla čudovať.

Dej je veľmi pestrý a celkovo som čakala, že v knihe nájdem pasáže, kde sa budú policajti zaoberať tým, kto je, môže, nemôže byť Nočným vtákom. To sa tu nedočkáte. Autor to opíše maximálne na tri vety, v ktorých ale slušne zhrnie všetko to, čo je potrebné.
Osobne dosť milujem psychologické romány a psychológia ma dosť zaujíma. Keď som čítala, tak som si úplne zamilovala celé to prostredie, pretože autor načrel do vnútra psychiky, že ste mali pocit, že je to až desne reálne a niečo také sa môže stať aj vám. Nepreháňam, keď poviem, že som občas mala až zimomriavky po tele!

Autor dokonale vykreslil, ako funguje naša pamäť, ako pracovala psychiatrička Steinová. Všetko malo svoju príčinu a dokonale do seba zapadalo. Vytvorilo to dokonalý celok, ktorý sa vám vryje pod kožu.

Sama neviem opísať, ako tento román na mňa pôsobí, pretože niečo také som ešte nečítala. Samozrejme, boli tam určité hluché miesta, ktoré mohli byť lepšie vyjasnené (napr. prečo priateľka mŕtveho dievčaťa nepreplakala celý deň a dokázala sa v poriadku odraziť od zlej skúsenosti?) Autor síce, ako som spomínala vyššie, využil vyjasnenie niektorých udalostí iba jednou vetou, ale keby táto kniha mala hoc aj 500 strán, bolo by to dokonalé !

Postavy sa mi mierne podobajú v každom krimi románe, pretože vyšetrovateľ je miestami samotár, úžasný muž, ktorý si zaslúži pozornosť žien, psychiatrička je žena, ktorej sa to všetko najviac týka, a preto sa snaží konať na vlastnú päsť, vidíme aj Nočného vtáka, ktorý ma typické vlastnosti vrahov - napr. chce, aby bol odhalený, taktiež môžeme si prečítať o téme lásky, rodičovstva, manželstva.

Nielen postavy trpia záhadnými výpadkami pamäti predtým, čo spáchali samovraždu, ale aj samotná psychiatrička. Nazrieme do jej súkromia, ktoré z nej vytvorilo tú osobu, ktorou je. Nazrieme do vzťahu so sestrou, otcom, mužom. Zistíme, že každá z postáv v tejto knihe má svoje temné tajomstvá a postupne ich s dejom, so situáciami objavujete.

Pri tejto knihe budete zadržiavať dych, snažiť sa čítať rýchlejšie, budete podozrievať každého, no nebudete súhlasiť s verziou, ktorú ponúkajú. Pretože predsa len to bolo podozrivo jednoduché !
Koniec, resp. vrah, bol pre mňa na jednej strane prekvapením, ale zas až tak ma to nezobralo. Páčili sa mi všetky tajomstvá, ktoré mali postavy, pretože bolo jasne vidieť, ako dotvárali ich charakter.

Summa summarum, táto kniha sa stala mojou srdcovkou. Napriek tomu, že občas má autor svoje hluché miesta, úplne ma dostal tým, ako vysvetlil psychiku, pamäť človeka, ako to zakomponoval do deja, ako sa s ním vyhral. Od tejto knihy teda očakávajte silne psychologický román, ktorú má hlavu a pätu, tajomstvá, vyvolá vo vás zdesenie, strach, zimomriavky, ale napriek tomu si ho zamilujete.

Recenzovala: Simona Tlacháčová
http://nakridlachknih.blogspot.sk/2018/03/nocny-vtak-recenzia.html?m=1

Predstava, že sa nám niekto dokáže dostať do hlavy a zmeniť našu realitu, je desivá. Naše spomienky sú vlastne len akési bublinky, ktoré môžu prasknúť, nadobro sa vytratiť, či zmeniť svoju podobu. Môžeme veriť jedine tomu, čo sa deje v prítomnom okamihu. Tu a teraz. Všetko, čo sa už raz odohralo, zostane navždy uväznené v minulosti. Ale!! Všetko sa dá zmeniť.

Brian Freeman je narodený v Chicagu a je považovaný za jedného z najlepších autorov psychologických thrillerov. Jeho knihy sú predávané po celom svete a prekladané do viac ako dvadsiatich jazykov. Zaujímavosťou je, že jeho manželka Marcia koordinuje všetky udalosti okolo autora. Robí mu PR i marketing okolo kníh. Je zároveň editorkou, ktorá číta dokončené knihy ako prvá. Dá sa povedať, že je jeho pravou rukou. Autor žije so svojou manželkou v Minnesote už viac ako 35 rokov.

Hypnózou.

Sugesciou.

Strachom.

A strach je styčným bodom obetí, ktoré prežili príliš silný, fyzický či emočný, zážitok a svoje dni začali žiť v strachu. Napríklad taká gefyrofóbia – strach z mostov -, ktorou trpí množstvo ľudí po celom svete, môže človeku spôsobiť obrovské muky počas prechádzania po moste, či nebodaj zápche, v ktorej sa dotyčný ocitne stáť na moste. Ako Lucy, ktorá strachom z mostov trpí, a ocitne sa spoločne s priateľkou v zápche na moste. A tam prežije najhoršiu hrôzu svojho života. Na tom moste, na ktorom nikdy nemali stáť.

Tento útržok reality ovplyvní nasledujúce vyšetrovanie, ktoré prebieha pod velením Frosta Eastona zo sanfranciskej polície. Tento dielik skladačky zapadne na miesto a otvorí tajnú komnatu, v ktorej zreje totálne šialenstvo. V ktorej obyčajní ľudia páchajú ohavné činy. V ktorej si berú život. V ktorej trpia a nevedia sa zbaviť strachu.

A takýmto ľuďom pomáha doktorka Francesca Steinová vo svojej terapeutickej miestnosti. Nahliada do ich mysle a sleduje im spomienky. Pretože im chce pomôcť zabudnúť. V dobrej viere spúšťa pomocou sugescie nezastaviteľnú pohromu, ktorá ju vyjde veľmi draho. V ohrození je totiž holý život. Bezbranné obete nič netušia. Až do momentu, kým im … Tento dôležitý dielik skladačky musí Frost odhaliť čo najskôr. Inak budú umierať ďalšie obete.

Už samotný začiatok deja nenechá čitateľa na pochybách, že siahol po kvalitne spracovanom diele. Postupné navrstvovanie napätia zaisťuje akútne obracanie stránok knihy. Záhadne vyvolaná smrť, ktorá sa stala za veľmi zvláštnych okolností, čitateľa nabudí a autor rozhodne neotáľa. Do deja primiešava ďalšie a ďalšie suroviny, ktorými dej dochucuje. Keď navyše do deja začne pridávať korenisté detaily a útržky hypnotických stavov, čitateľ má pred sebou hotovú pochutinu. Kniha má potenciál stať sa kultovým trhákom. So zaujímavým obsadením protagonistov sa autor zaujímavo pohral a samotný dej postavil na veľmi strhujúcej problematike ľudského mozgu. Ten je totiž orgánom, ktorý doteraz nie je poriadne zmapovaný a vedcom neprestáva tvarovať vrásky. Je to totiž najnepredvídateľnejší orgán ľudského organizmu. A zopár jedincov má k nemu prístup zvonka. Ako doktorka Steinová.

Kniha u mňa získala plný počet bodov za veľmi zaujímavé spracovanie deja. I keď autor motúzikmi fantázie motá čitateľovu predstavivosť, dosiahne vždy rovnaký účinok. Čitateľ je presne tam, kde ho autor chcel mať usadeného. A takéto pohrávanie sa s mojimi čitateľskými citmi zbožňujem. Priatelia, knihu odporúčam do rúk hlavne tým, ktorí milujete krimi, ale i tým, ktorí siahate po mysterióznych temách. Toto je rozhodne zaujímavá téma, minimálne na debatu. Problematiku otvárania mysle je potrebné zmapovať. A verte mi, o nude nebude ani reč. Dej vo vás rozohní koleso zvedavosti. Nočný vták je ten, ktorý vám nedá v noci spať.

Najstrašnejšie spomienky sú tie, ktoré si nepamätáme.

“Realita sa odohráva iba raz, ale spomienky si môžete prehrávať stále dookola. Zakaždým váš mozog vyberie spomienku z pamäti ako spis zo zásuvky. Lenže spomienky, na rozdiel od reality, nie sú nemenné. Zakaždým, keď si spomienku vyvoláme, pretvárame realitu. Naše spomienky na určitú udalosť sú ovplyvnené tým, ako ju chceme vidieť, ako vnímame svoju úlohu v nej, čo nám o nej povedia iní ľudia, dokonca aj tým, čo si o nej prečítame. Po čase náš mozog už nie je schopný rozoznať rozdiel medzi realitou a našou rekonštrukciou reality.”

Recenzovala: Martina Kušnieriková
https://www.mojeknihy.com/books/brian-freeman-nocny-vtak/

Photo: bfreemanbooks.com

Momentálne sa do čitateľskej priazne dostáva Nočný vták, prvá časť kníh v "hlavnej úlohe" s Frostom Eastonom, a mám pocit, že sa zaradí medzi tie, ktoré vám utkvejú v pamäti dlhodobo. Apropo, pamäť. Tá je pre dej ťažisková, ako to bolo napríklad aj v prípade románu Skôr než zaspím od S. J. Watsona. Tu sa však na problém pozerá z iného uhla, hoci atmosféra je porovnateľne temná. Musím tiež podotknúť, že ma po dlhej dobe zaujali úvodné citáty predznamenávajúce príbeh. Najmä prvý od barokového klasika Johna Miltona, mieriaci na pamäť bojujúcu s fantáziou človeka. Ide o trefu do čierneho a skvelo navnadí na nasledujúce riadky.

"Christie chcela zavrieť oči, ale obidve viečka jej prilepil sivou lepiacou páskou o obočie. Najprv jedno, potom druhé. Oči jej okamžite vyschli a mala pocit, že jej buľvy vypadnú z jamiek. Pocítila ostrú bolesť. Nutne potrebovala žmurknúť, ale nemohla. Nezostávalo jej nič iné, ako civieť na mušie oči a príšerný úsmev. Preboha, len nie tú pieseň, chcela zakričať. Už si spomenula. Tá pieseň otvára dvere. Tá pieseň ju posiela do pekla a do temnoty."

Hustá nálada knihy sa prejavuje už v úvode, ktorý je akoby vystrihnutý z filmovej expozície. Čitateľ sa zoznamuje s obeťou v podobe mladej ženy, o ktorej je mu hneď jasné, že neskončí vôbec dobre. Ide však o nevyhnutný obraz zločinu, ktorý sa dostane na stôl Frostovi Eastonovi, vyšetrovateľovi z oddelenia vrážd. Vlna násilných samovrážd neostane totiž bez povšimnutia a je zrejmé, že ide o sériového páchateľa. Prvou výraznou stopou je doktorka Francesca Steinová, špecializujúca sa na ľudské fóbie. Jej kontroverzný prístup k liečbe jej získava podporu i širokú škálu odporcov, pracuje totiž so zmenami pamäťových stôp vyvolávajúcich neovládateľný strach. A zhodou okolností (?) sú obete jej pacientkami. To je samo osebe podozrivé, no ona aj samotný Frost sa stanú terčom stalkera s prezývkou Nočný vták. Odhodlaný detektív tak má toho na pleciach poriadne veľa - musí odhaliť jeho totožnosť, ochrániť seba i doktorku a zabrániť ďalším (samo)vraždám...

"Nôž sa leskol a krútil, akoby visel na niti poletujúcej vo vetre. Stačilo urobiť jeden krok, stačilo načiahnuť ruku. Keď ho chytí, most zmizne. A vedela, čo hlas chce, aby urobila. Vietor burácal čoraz hlasnejšie a prehlušoval hudbu. Nechcela vziať nôž, lenže už tam dlhšie nevydržala stáť, už ani o sekundu dlhšie. Čepeľ sa jej hompáľala pred tvárou, ostrá a smrtiaca. Akoby z nej už kvapkala krv. Lucy nemo vykríkla, schmatla nôž a zovrela ho v dlani. Panoráma vôkol sa v okamihu zmenila. Most zmizol. Hory aj ľadovec sa rozplynuli do bieloby. Ocitla sa v bielej miestnosti. Pod nohami mala pevnú zem."

Bol som milo prekvapený nástupom Briana Freemana. Väčšina nových autorov sa snaží čímsi prekvapiť, priniesť viac krvi, zvrátenosti, zvratov, narušenejších postáv... Oproti tomu Freeman sa vracia k počiatkom strachu, čím oslovuje čitateľa priamočiarejšie a hlbšie. Stránky odsýpajú jedna radosť, dej je intenzívny a premyslený. Aj vďaka tomu nedokážete ľahko odhadnúť jeho rozuzlenie, čo knihe len pridáva na hodnote. A aj samotnému autorovi, Brian Freeman cieli na čitateľský zážitok a neustále si udržuje vašu pozornosť. Aj v tomto žánri je zvykom, že hlavný hrdina podlieha citom, aby sa ukázala jeho ľudskejšia stránka, nepoznačená vraždením a psychopatmi. Nevyhol sa tomu ani Frost Easton, aj keď to nie je ústredný motív a ani jeho vyústenie tomu nenasvedčuje. Okrem napätia poskytuje Nočný vták aj podnety na zamyslenie - jednak v otázke etiky s ohľadom na prácu doktorky Steinovej, a tiež v prípade našich vlastných spomienok a ich úprav v priebehu času. Ak si Brian Freeman dokáže udržať nastolenú latku, čaká nás naozaj skvelá séria. Ja budem určite pri tom.
Recenzoval: Marek Zákopčan
https://www.marekzakopcan.sk/news/strhujuci-nastup-novej-serie-b-freeman-nocny-vtak/

Keď niekoľko žien po nevysvetliteľnom nervovom kolapse spácha samovraždu, Frost Easton zo sanfranciskej polície má pred sebou záhadný prípad. Na prvý pohľad nesúvisiace obete majú jedno spoločné. Všetky boli pacientkami renomovanej psychiatričky Francescy Steinovej, ktorá pomocou spornej terapie vymazáva pacientom z pamäti traumatické spomienky. Prípad postupne nadobudne osobný charakter a na povrch vyplávajú dávne tajomstvá. Steinová musí čeliť záhadným výpadkom pamäti a Easton zasa vrahovi, ktorý pozná jeho najhoršiu spomienku. Počet obetí rastie a Nočný vták sťahuje slučku okolo Eastona a Steinovej čoraz tesnejšie. Na všetko odhodlaný policajt a brilantná psychiatrička musia zastaviť rafinovaného vraha, skôr ako ovládne myseľ ďalšej mladej ženy.

"Premohol ju zvláštny pocit. Zvyčajne nebola paranoidná a na zradných úsekoch cesty mala rada spoločnosť, ale teraz jej vnútorný hlas hovoril, že ju niekto sleduje."

Hneď na začiatku musím povedať, že Nočný vták bol iný než väčšina detektívnych príbehov, ktoré som čítal. Povedali by ste si, že podobných kníh tu boli desiatky. Sériový vrah, obete, ktoré sú istým spôsobom prepojené. Freeman vybudoval príbeh na pomedzí psychologického románu, ktorý nazerá do ľudského vnútra. Dokonale opisuje jeho pamäť, spomienky, sleduje správanie človeka. Aj to robí knihu výnimočnou. Freeman nenazerá iba do vnútra obetí, sleduje aj život psychiatričky Steinovej. Odkrýva tajomstvá, všíma si jej súkromie a postupne zápletku zamotáva. Azda jedinú výhradu mám voči Nočnému vtákovi, ktorému mohol autor venovať väčšiu pozornosť.

"Z obidvoch strán sa nad ním týčili vysoké budovy, pred ktorými parkovali autá. Oboma smermi zamával zbraňou. Nebol tam však nikto. Nočný vták uletel."

Freeman píše veľmi dobre. Kniha sa číta rýchlo, dej je dynamický, udalosti sa odohrávajú jedna za druhou, bez hluchých miest. Pre zámerne krátke vety listujete stále ďalej a od knihy sa nemôžete odtrhnúť. Autor ma až do samého konca držal v napätí a neustále som sa pýtal, kto môže byť Nočným vtákom. Mal jednoducho všetko dopredu premyslené a vytvoril dokonalú sieť vzťahov. Hoci je zloženie postáv podobné iným príbehom, treba povedať, že Freeman si dal na románe naozaj záležať. Snaží sa do príbehu zapájať aj vás a vďaka dynamickosti dielo prečítate veľmi rýchlo. Musím povedať, že som si túto knihu užil. 

"Muž sotva lapal po dychu. V živote taký výkrik
nepočul, ale presne vedel, čo znamená. Bol to
výkrik človeka, ktorý hľadí smrti do očí."

Nočný vták je prepracovaný krimi príbeh, ktorý síce nie je bezchybný, ale dozaista stojí za prečítanie. Pozitívne hodnotím už spomenutý psychologický podtón príbehu a spôsob, ktorým autor čitateľovi približoval ľudské vnútro a fungovanie pamäti. Aj napriek dokonale premyslenej zápletke román nie je zložitý na pochopenie, a preto si ho užije široká škála čitateľov. Autorov štýl je chytľavý, a preto knihu veľmi rýchlo zhltnete. Odporúčam ju každému, kto má rád krimi príbehy a detektívky a takisto tomu, kto obľubuje psychologické romány. Prajem pekné čítanie! :-) 

zdroj obrázkov: weheartit.com

Recenzoval: Dominik Petriska