Čudákova dcéra

O tom, že Kate Mosse je skvelá spisovateľka, sme mali možnosť presvedčiť sa už aj v jej predošlých knihách. Niekomu sa páčili viac, niekomu menej, ale ja za seba môžem povedať, že Labyrint, Hrobka a Citadela určite stáli za prečítanie, a preto ani jej ďalšia kniha Čudákova dcéra neušla mojej pozornosti a môjmu záujmu. Do knihy som sa pustila s veľkým očakávaním. Kate Mosse mám veľmi rada a akonáhle sa dozviem, že jej vychádza nová kniha, nestrácam čas čítaním anotácie, ktorá by mi mohla zbytočne veľa prezradiť z deja, ale knihu si rovno zaobstarám.

V jej najnovšej knihe sa dostávame do Sussexu do roku 1912. Pre mňa absolútne príťažlivé miesto aj čas. Čo sa týka deja, nechcem nič prezrádzať a radšej vám všetkým odporúčam knihu prečítať. Bolo by zbytočné a veľmi smutné pripraviť vás o prekvapenie z postupného odhaľovania všetkých tajomstiev a zločinov. Pri tejto knihe naozaj platí, že čím menej viete, tým lepšie. 

Atmosféra je ponurá, zamestnanie hlavných postáv nie je príliš populárne a vábne. Je tu mnoho nejasností, nezodpovedaných otázok, záhad a krvi. Zároveň to však nie je horor a nie je to celkom ani detektívka. Táto kniha má jednoducho svoje čaro, ktoré ide ťažko opísať. 

„Trest musí zodpovedať zločinu. Krv volá po krvi.“

Pravdepodobne vás mnohé odhalenia a vlastne aj samotný koniec neprekvapia. Ale nemyslím, že moment prekvapenia by bol autorkin zámer. Skôr dáva počas celej knihy jasné vodítka k tomu, aby ste záver vyriešili ešte predtým, ako knihu dočítate. V podstate jej to dodáva určitú ľahkosť, aby ste si ju užívali a nečítali ju v strachu a v prílišnom napätí. Rozvíja sa tu aj romantický vzťah, ale naozaj len veľmi okrajovo, čo považujem za ďalšie veľké plus tejto knihy. Srdcervúce zaľúbené výlevy, ktoré (aspoň sa mi tak zdá) sú momentálne veľmi obľúbené, by sa do nej jednoducho nehodili. 

Mnohí v jej predchádzajúcich knihách kritizovali nekonečné opisy prostredia, prírody, doby a myšlienok postáv. Chcem vás upozorniť – v tejto knihe nič také nie je! Práve naopak. Je tu množstvo dialógov, ktoré dávajú deju dynamiku a posúvajú vás v čítaní rýchlo dopredu. Neprichytila som sa ani na jednej jedinej strane, že by som sa nudila. Ak by mi to dovoľoval čas, určite by som ju prečítala na jedno otvorenie. 

Pre mňa je Čudákova dcéra určite najlepšia kniha od Kate Mosse. Je síce odlišná od predošlých, ale to najlepšie z jej nezameniteľného štýlu autorka zachovala aj v tejto knihe. Určite sa teraz budem opakovať, ale musím to znova napísať: je naozaj málo autorov, ktorí píšu podobne, ako Kate. Ak vôbec nejakí sú... Teším sa na jej ďalšie knihy :) 

Recenzovala: Alena Kováčová

http://elliesbookverse.blogspot.sk/2015/08/cudakova-dcera-recenzia.html

Kate Mossová už napísala veľmi úspešné knihy - Labyrint, Hrobka a Citadela - ale žiadnu z nich som doteraz nečítala. Po prečítaní knihy Čudákova dcéra mám však pocit, že to zmením...

Kniha sa odohráva v minulosti, v časoch, ktoré si ja už ani neviem dobre predstaviť. Autorka svoj príbeh zasadila do prostredia, ktoré je plné záhadnej a krvavej minulosti.

Hlavná postava, Constantia (Connie) mi bola naozaj sympatická, v podstate sa mi páčila celá kniha. Desila ma, mrazilo ma pri čítaní každej stránky. Desila som sa a aj keď som bola v bezpečí svojej izby, bála som sa rovnako. Veľmi, veľmi som sa bála - čo je veľké + knihy! Máloktorá kniha ma dokáže tak veľmi vydesiť a uchvátiť zároveň, ale Čudákova dcéra to dokázala. A dokázala omnoho viac...

Kniha mala neskutočnú atmosféru, prostredie bolo úplne dokonalé. Neuveriteľne dobré...

Hodnotenie

S knihou som maximálne spokojná a nevidím dôvod, prečo by som mala zbytočne recenziu predlžovať. Myslím, že v tých pár vetách som úplne objasnila, ako veľmi dobrá kniha bola. Netreba to však prechváliť, že? ;)

5/5 :D

Recenzovala: Kristína Veselská
http://live-with-books8.webnode.sk/news/cudakova-dcera-kate-mossova/

Ľudia čakajú, zvon zazvoní a všetky oči sa uprú na kostol. Nikto nevidí ruky v rukaviciach, ktoré držia vražednú zbraň. V tento magický večer jedna žena umrie.
Connie si láme hlavu, kto je vrah a prečo sa vražda stala kľúčom k jej pamäti. Odrazu sa jej totiž vracajú znepokojivé spomienky.
Pozná tú záhadnú postavu, čo sa túla po močariskách?
Kto jej na rohožke zanechal nepodpísaný odkaz?
A aké je tajomstvo domu Blackthorn House, ukryté medzi bizarnými i desivými dielami starého Gifforda?

Mňa táto kniha zaujala už od prvej chvíle čo som o nej počula. Anotácia znie naozaj sľubne a sľubuje zaujímavý tajomný a dá sa povedať, že aj temný príbeh. Avšak ako to už raz býva, tak anotácia sľubovať môže, no autor to nemusí zvládnuť a sľub ostane len sľubom. Bála som sa či sa Kate Mosse podarí navodiť tú správnu atmosféru, ale moje obavy napokon neboli potrebné. Zvládla to a úplne bravúrne. Celý čas počas čítania som bola ako "prikovaná" ku knihe. Tá atmosféra bola úplne neskutočná! Občas mi až zimomriavky naskočili, a ak nie, tak som k tomu mala veľmi blízko. To temno, tajomno, pochmúrnosť... bolo to dokonalé! Nemôžem si pomôcť, ale ja doslova milujem, keď je v knihe takáto atmosféra a mňa až chytá taký malý strach. A teraz som si to totálne vychutnala.

Uvedomujem si, že mnohý čitatelia tu môžu  nájsť veľa chýb, pretože kniha dokonalá rozhodne nie je (ale tak hlavne záleží od vnímania človeka a od toho, či takéto príbehy preferuje... sto ľudí, sto chutí). Ja som videla ako hlavný problém mierny chaos. V postavách, ktoré neboli hlavnými som sa občas strácala, pretože autorka ich nejak výnimočne nepredstavovala, ale rovno sa vyskytli v deji akoby ste ich už poznali a vedeli kto to je. To som videla ako problém ja. Nie je to úplne jednoduchý príbeh, ktorý ma jeden dej a ten čítate až kým sa nedostanete na koniec. Dej sa v tomto prípade rozvetvuje a príbeh jedného človeka súvisí s príbehom iných ľudí. Osudy sa tam prelínajú. 

Hlavnou postavou je Constantia (Connie), ktorá je silná a odvážna mladá žena. Príbeh je písaný väčšinu času z jej pohľadu... teda aspoň spočiatku, no po čase sa začnú pohľady striedať aj medzi inými postavami. Mňa osobne asi najviac bavili časti z pohľadu Connie, ale nevadili mi ani tie ostatné. Ako som už spomínala, tak zo začiatku v tom budete mať zrejme naozaj zmätok, ale vďaka šikovnosti autorky sa vám všetko postupne rozjasní a začnete to chápať. Štýl autorky sa mi naozaj veľmi páčil a sadol mi. Má premyslený dej a vie skvele opísať určité situácie. Všetko bolo veľmi uveriteľné a príbeh sa vám dokáže vryť pod kožu, takže si ho naozaj precítite...

Ja som si Connie obľúbila. Bola silná a odvážna. Nebola ako dámy z minulosti, ktoré omdlievali a boli precitlivelé. Ona bola iná... Hovorí sa, že človeka spoznáte aj podľa toho ako sa správa k svojim (v tomto prípade) sluhom. Ona bola aj ku svojej slúžke veľmi milá a zhovievavá. Nebrala ju ako obyčajnú zamestnankyňu, ale bola tak trocha súčasťou rodiny. Connie bola naozaj milá ku každému. Nebola hlúpa, nebola ani veľmi naivná, bola skvelá. Predstavte si, že by ste si nepamätali veľkú časť svojho života. Boli by ste bez minulosti a iba občasné záblesky spomienok by boli vašou nádejou. Chvíle kedy sa Connie nevedela rozpamätať, alebo sa jej vracali spomienky boli takisto perfektne napísané.

Túto knihu som si skutočne ako vidíte zamilovala. Bola iná a originálna. Skvelé spracovanie, štýl písma. Okrem toho čo som už vytkla, zrejme nemám žiadne iné námietky. Je mi jasné, že k tejto knihe sa vrátim ešte veľa krát. Niekedy, keď dážď bude klopať na okná a vonku bude lomcovať búrka, vytiahnem túto knihu z knižnice a pomaly sa nechám vtiahnuť do príbehu... Ja môžem túto knihu naozaj len a len odporúčam. Pre mňa je skvelá a som neskutočne rada, že som si ju prečítala. Aj obálka je krásna a zaujímavá. A aby som nezabudla, musím ešte oceniť scény a poznatky o preparácii zvierat. Bolo vidieť, že autorka si dala naozaj záležať.

Anotácia: Sussex 1912
Na anglickom vidieku vládne len zdanlivý pokoj. V starobylej dedine Fishbourne si povery zachovávajú smrtiacu moc.
Jedného dňa sa na cintoríne po zotmení zhromaždia dedinčania, aby uvideli prízraky ľudí, ktorí v priebehu roka zomrú. Medzi zvedavcami je aj dcéra miestneho čudáka Gifforda, preparátora vtákov.
Constantia Giffordová žije s otcom v rozpadávajúcom sa dome Blackthorn House. Vypchaté zvieratá vyšli z módy, zmenili sa na nechcené haraburdy a z Gifforda sa stal zatrpknutý opilec. Constantia by mu rada pomohla, no nevie ako. Na polovicu svojho života si nepamätá, pretože ako dvanásťročná si pri páde vážne zranila hlavu. Otec s ňou o nehode odmieta hovoriť a Connie cíti, že ho trápi hanba a vina.
Ľudia čakajú, zvon zazvoní a všetky oči sa uprú na kostol. Nikto nevidí ruky v rukaviciach, ktoré držia vražednú zbraň. V tento magický večer jedna žena umrie.
Connie si láme hlavu, kto je vrah a prečo sa vražda stala kľúčom k jej pamäti. Odrazu sa jej totiž vracajú znepokojivé spomienky.
Pozná tú záhadnú postavu, čo sa túla po močariskách?
Kto jej na rohožke zanechal nepodpísaný odkaz?
A aké je tajomstvo domu Blackthorn House, ukryté medzi bizarnými i desivými dielami starého Gifforda?

Kniha si získala moju pozornosť hneď svojím názvom. Čudné, mysteriózne, divné, šialené, vraždy... to je moje! Potom prišla na rad anotácia a bola som ňou naozaj nadšená. Mysteriózne príbehy z takýchto období si vždy veľmi rada prečítam, takže bolo jasné, že túto knihu si chcem zaradiť do knižnice. Ďalší dôvod bol aj samotná autorka, ktorú čitatelia naozaj vychvaľujú. Začnem teda pekne postupne a teda ako inak začiatkom knihy, ktorý sa vyvíjal celkom dobre. Všetko pekne postupne ale hneď tam už bola dávka mysterióznosti. Potom však prišlo na rad jadro a tu už som nebola tak nadšená. Zdalo sa mi, že sa to tak trošku vlečie. Počas čítania som mala pocit, že tie udalosti čo sa tam odohrali tak už prešiel možno týždeň a viac. Nakoniec som zistila, že celá kniha resp. teda jej dej sa odohráva počas troch dní. Do takmer podrobna rozpísané udalosti troch dní môžu byť naozaj veľmi zdĺhavé a nudné. Toto spôsobilo, že som si od knihy musela dať pauzu. Keď som sa však znova začítala a pomaličky som sa dostávala ku koncu už to konečne naberalo ten spád, ktorý som pri knihe tohto štýlu očakávala.

Tak trošku ma však sklamala samotná spisovateľka. Čakala som, že do poslednej strany budem úplne mimo a nič nebude vyzerať tak ako sa môže zdať. Nanešťastie až na pár výnimiek bolo mnoho osôb, motívov atď. dopredu jasných. Jednoducho som vedela prečo, ako, načo, začo. Čo ma celkom mrzí. Samozrejme nevedela som zas všetko, ale ak trošku nad tým, čo sa tam deje, pouvažujete minimálne máte jasný tip na vraha. Príbeh mal naozaj veľa zainteresovaných postáv čo znamená veľa mien. V mojom prípade to znamená zmätok. Nemám dobrú pamäť na mená v reále nie to ešte v knihe a tak som často bývala zmätená o kom je reč. S týmto však napr. vy nemusíte mať problém a nemôže za to ani samotná autorka takže to nebudem brať ako mínus knihy. Čo sa týka samotného štýlu písania autorky tak ten sa mi páčil a sadol, takže nebude pre mňa prekvapením ak siahnem i po dákej inej knihe od nej.

Uznávam autorke, že vymyslela zaujímavý, nový, príbeh, ktorý nie je o tom istom ako väčšina dnešných bohužiaľ tak často sa opakujúcich príbehov. Ale na záver sa priznám, že bravúrne ma oklamala jednou svadobnou scénou. Tu sa jej naozaj podarilo ma zmiasť a zviesť na nesprávny tip. beťárka jedna! No a keďže mám rada havranov takisto sa mi rátajú ich ilustrácie v knihe. Knihu určite odporúčam ale vyžaduje si naozaj veľmi veľa vašej pozornosti kvôli tomu množstvu mien, ktoré neskôr budú dosť dôležité. Ak nemáte za sebou príliš veľa morbidných kníh a nemáte "prehľad" vo vraždení možno vám to nebude dochádzať. Naozaj neviem či je to mnou, že tie motívy a osoby častokrát viem dopredu alebo to jednoducho autori nezvládnu nepísať okato.

Recenzovala: Monika Fejfárová

http://battyamnesia.blogspot.sk/2015/08/the-taxidermists-daughter-by-kate-mosse.html

 Niečo podobné som zažívala  teraz pri Čudákovej dcére. Autorka Kate Mossová už roky patrí k mojim obľúbeným. Získala si ma Labyrintom a všetky jej knihy majú svoje trvalé miesto v mojej knižnici.

Na Čudákovu dcéru som sa preto veľmi tešila. Netušila som ,že to bude až také, a že niektoré časti budem čítať so zavretými očami/to je vtedy, keď strany otáčam a text si len domýšľam/. V tých horúčavách stránky priam mrazili.

 Knihy plné hrôzy  nie sú mojou čitateľskou lahôdkou ale tento krát som to akceptovala v plnej miere. Nielen, že som sa bližšie zoznámila s taxidermiou/umením zberu, prípravy a preparácie živočíchov/,ale získala som skúsenosť, že príbeh sa môže pohybovať  presne  po tej tenkej hranici, keď je román, o zle a nebojí sa vypovedať o ňom, ale ešte to nie je morbídne a nevkusné. Autorka  práve tu ukázala svoje literárne majstrovstvo. Románu nechýba spád a výborná zápletka, ktoré držia čitateľa v napätí do posledných strán.

Páčilo sa mi, že autorka  uvádza čitateľa do príbehu mapou anglickej dedinky Fishbourne  v roku 1912 v Sussexe. Máte tak pocit, že ste priamymi účastníkmi príbehu a vidíte, kde sa románové postavy pohybujú.

Hrdinkou  je krásna Connie Giffordová, ktorá žije  v rozpadávajúcom sa dome Blackthorn House  so svojím podivínskym otcom Giffordom.  Kedysi mal prekrásne múzeum s vypchatými vtákmi ale teraz je z neho len alkoholická troska. Connie sa napriek tomu  o svojho otca veľmi stará a dáva mu všetku svoju lásku.  Jej život je však opradený tajomstvom, ktoré nedokáže  odhaliť. V detstve ,desať rokov dozadu, pádom zo schodov, prišla o všetky spomienky. Nečakaná dramatická príhoda na cintoríne jej  však náhle vyvolá pomalé návraty pamäte. Connie netuší, čím všetkým bude musieť prejsť, kým zistí, čo  sa stalo pred desiatimi rokmi a aké hrozné tajomstvo skrýva jej pamäť. Kto je tajomná Cassie, ktorej  meno  a tvár  sa jej náhle vynoria v spomienkach?

 Koleso osudu sa začína nemilosrdne otáčať a „trest musí zodpovedať zločinu“ . A tak sa dejú veci, ktoré Connie pomaly  vracajú do detstva a neúprosne odhaľujú krutosti, ktorých bola svedkom. Viac neprezradím, nechcem vás pripraviť  o napätie pri čítaní.

Fascinujúce sú opisy preparovania uhynutej kavky. A takých fascinujúcich až hrôzostrašných momentov  je tam neúrekom. Nuž ,ak máte chuť na poriadnu dávku napätia a zimomriavok, tak  Čudákova dcéra je určite to pravé, čo si potrebujete prečítajte.

 Šálka čaju a mihotavé svetlo sviečky  atmosféru čítania ešte viac umocnia. Nebojte sa chvíľku báť...

Recenzovala: Eva Bujňáková

http://www.ezoterik.sk/index.php/recenzie/166-%C4%8Dud%C3%A1kova-dc%C3%A9ra-kate-mossov%C3%A1

Rodáčka zo Sussexu si totiž dáva očividne záležať na dôkladnom výskume a znalosti súčasných i minulých pomerov v oblastiach, v ktorých sa odohráva dej jej románov. Vzhľadom na to, že žije striedavo v Anglicku a bohatou históriou známom francúzskom meste Carcassonne, zameriava sa najmä na tieto regióny. Najnovší titul Čudákova dcéra je zasadený do jej rodiska a roku 1912. Oproti Labyrintu či Hrobke ide o trochu komornejší príbeh, no obsahuje všetky atribúty svojho žánru. Je tajomný, atmosférický a nechýba v ňom odhodlaná hrdinka pátrajúca po pravde, ktorá však nemusí byť vôbec príjemná...

"Connie sa nadýchla, potom sa vrátila k vode. Na okamih si dopriala myšlienku, že to bol len omyl. Že - aj s Mary - videla len kabát zachytený v trstine a o ostatné sa postarala predstavivosť. Pozrela do vody. Telo tam stále ležalo tvárou dolu, roztiahnuté ruky sa kývali v prúde; z ich polohy bolo jasné, že je vylúčené, aby bola žena nažive. Connie sa prinútila neodvrátiť oči."

Ľudia veria, že v predvečer sviatku svätého Marka sa pri kostole zjavia duchovia tých, ktorí v priebehu ďalšieho roka umrú. Dedinka Fishbourne je plná pestrých postáv, a väčšina z vedúcich osobností sa napriek nepriazni počasia podujme na každoročnú akciu. Mladá Connie ich z diaľky sleduje, a ako si všimne, nie je sama. Pozoruje ich aj záhadná žena v modrom kabáte so zahalenou tvárou, ktorá pred časom sledovala aj ich dom. Kto je a čo od nich chce? Otázky sa stupňujú, keď sa v riečke pri ich dome zjaví mŕtvola utopenej ženy nápadne podobná neznámej. Connie je presvedčená, že jej otec pozná odpovede, ale ten sa viac venuje alkoholu a vlastným démonom než dcére a rodinnému remeslu. Tým je preparátorstvo, čo v očiach verejnosti nepôsobí práve dôveryhodne. Majú ich za čudákov a často sa na nich pozerajú cez prsty. Connie si už na to zvykla, no trápi ju niečo celkom iné - tzv. stratené roky. Ako malá utrpela vážny úraz, po ktorom stratila pamäť a nepamätá si prvých dvanásť rokov života. Z času na čas sa jej vynárajú záblesky spomienok na hlas príjemného dievčaťa, ale vôbec netuší, kto to je. Žeby sa práve v jej pamäti ukrýval kľúč k odhaleniu všetkých tajomstiev? Smrť však ešte nepovedala posledné slovo, a keď začnú tragicky umierať ďalší, na povrch sa vynárajú prekvapivé súvislosti...

"Spýtaš sa, ako sa to dalo zariadiť... Kto má peniaze, všetko si dokáže včas zabezpečiť. Opýtaš sa, či to ľutujem, či niečo ľutujem, a ja odpoviem, že áno. Ľutujem žiaľ spôsobený tým, na ktorých mi záleží - ale čo iné mi zostávalo? Dôvody môjho konania časom vyjdú najavo. Aj to, prečo pri odplate museli zahynúť nevinní. Smrť, tá zbytočná a nespravodlivá, ma napokon utvrdila v presvedčení, že moje snaženie je spravodlivé, moja cesta správna. Trest musí zodpovedať zločinu." 

Najviac ma na Čudákovej dcére upútala atmosféra sychravého, ponurého, tajomstvami zahaleného anglického vidieka. Kate Mossová zjavne vie, o čom píše. Viem si predstaviť, že na daných miestach Sussexu musí načerpať množstvo inšpirácie. Čo sa príbehu týka, nejde o nič svetoborné - klasický príbeh o zrade a pomste. Spracovanie a prostredie je však nesporne originálne - vezmite si už len postupy pri preparovaní mŕtvych zvierat. To sa v mnohých románoch často nevidí. Ja osobne mám radšej autorkine knihy, kde umne prepája históriu so súčasnosťou, no ani dobrodružstvo zo začiatku 20. storočia napokon nie je na zahodenie. 

Recenzoval: Marek Zákopčan
http://www.marekzakopcan.sk/news/k-mossova-cudakova-dcera/