Sova

Holger Munch a Mia Krügerová sa chtiac-nechtiac znovu stretávajú pri riešení ďalšieho závažného zločinu. Keď zo zariadenia pre problémovú mládež zmizne jedna z chovankýň, nikto tomu nevenuje veľkú pozornosť. Až kým… sa telo Camilly Greenovej nenájde v lese a podivné kulisy okolo nej nezačnú vyvolávať hrôzu. V ústach má ružu, miesto, kde leží, pripomína sovie hniezdo, a všade sa nachádza perie… Ide tu o akýsi rituál? Vyšetrovací tím prichádza na to, že posledné týždne pred smrťou si obeť prežila peklo. Progresy vedúce k dolapeniu vraha však neprichádzajú, až sa prípad dostáva do mŕtveho bodu. Onedlho sa však hekerovi z vyšetrovacej jednotky ozve jeho dávny známy a poskytne mu link na video, z ktorého sa zdvíha žalúdok. Keď sa okrem obete na obraze mihne aj postava odetá do peria, strach je vo vyšetrovacej miestnosti priam hmatateľný. Kto za týmto činom stojí? Bude to mať pokračovanie? Čo vraha hnalo vpred a aký mal motív?

„‚Policajti boli na mieste činu od nálezu tela obete,‘ začal Kim, ‚niektorí klopali na dvere príbytkov, iní prečesávali oblasť, ale čo sa týka technických stôp, je toho len málo, z čoho môžeme vychádzať. Hurum je známa vychádzková oblasť, chodí tam veľa ľudí, takže na odtlačky topánok môžeme rovno zabudnúť, pretože to by sme mohli otestovať polovicu ľudí žijúcich v kraji Buskerud. Okrem toho mi pripadá veľmi zvláštne, že sme v okolí nenašli žiadne iné stopy, ale v hľadaní pokračujeme.‘“

Prológ zachytáva odlišné prostredie a neustále rezonuje v mysli čitateľa aj po tom, čo sa prehryzie polovicou knihy. Vyvoláva totiž niekoľko otázok, na ktoré nie je také ľahké zodpovedať. Čitateľ tak hľadá súvislosti, vstrebáva detaily a snaží sa nájsť nepatrné indície vedúce k rozuzleniu celého problému. Ak v kriminálkach radi tipujete, kto je vrahom, prípadne, kto za celým zločinom stojí, tak Sova vaše schopnosti poriadne preskúša. V texte možno spozorovať niekoľko indícií a stôp, no možno sa neskôr ukáže, že šlo o falošné návnady slúžiace na to, aby čitateľovu myseľ oklamali a poplietli.

Ak ste sa začítali do prvého dielu tejto série s názvom Cestujem sama, môžete tu badať zopár podobných znakov, a to nielen rovnaké mená, ktoré sa v deji mihnú. Po niekoľkých kapitolách je v texte jasne rozpoznateľný rukopis autora – krátke kapitoly, časté striedanie scén, detaily ohľadom vraždy, vyšetrovací postup… Sovu by ste teda k Cestujem sama okamžite priradili aj so zavretými očami. V prípade, že sa vám do hláv tisne otázka, či je potrebné prečítať najprv úvodný diel série a až potom sa pustiť do Sovy, moja odpoveď znie: Určite áno. Prípady, ktorým sa autor v knihách venuje, sú síce separované, no životy členov vyšetrovacieho tímu sa posúvajú vpred. A v tomto prípade nejde o zanedbateľný prvok, ktorý by bolo možné ľahko prehliadnuť.

Holger aj Mia v príbehu nezastávajú pozíciu bezduchých vyšetrovateľov, no autor im postupne vytvára vlastné profily a čoraz častejšie čitateľov privádza do kontaktu aj s ich rodinnými príslušníkmi. Mnoho kapitol sa nesústreďovalo na kriminálny prípad, ale na súkromie hlavných postáv a analýzu ich súčasných problémov či vnútorného rozpoloženia.

„Mia Krügerová prišla o svoju sestru-dvojča pred mnohými rokmi. Našli ju mŕtvu v jednej špinavej pivnici v osloskej mestskej časti Tøyen po predávkovaní heroínom. Mia zo smrti obviňovala Sigridinho priateľa. O pár rokov neskôr, pri jednej rutinnej obhliadke prívesu v horskej oblasti Tryvann, sa ich cesty opäť skrížili. Mal pri sebe novú obeť.“

Samuel Bjørk sa mi jemne a celkom nenápadne začína podobať na majstra severského krimi – Stiega Larsona. Viem, že sa nie každý s týmto tvrdením stotožní, no po celý čas, čo som knihou prechádzala, som mala pocit, že čítam niečo viac ako len jeden príbeh, v ktorom ide výlučne o dolapenie vraha. Postavy sú dokonalo vykreslené, detaily do seba zapadajú, autor dokáže vyvolať v čitateľoch strach, napätie aj emócie, nebojí sa tém, v ktorých je ľahké niečo pokašlať… Aj pasáže, v ktorých vyšetrovanie stagnovalo (a že ich v knihe nebolo málo!), pôsobili pútavo vďaka skvelému podaniu a štýlu rozprávania. Sovu odporúčam čitateľom, ktorí sa „dlhoročnou praxou“ so severskými kriminálkami tohto žánru už trochu prejedli a žijú v domnienke, že ich už nemá čo prekvapiť. Priestoru na prekvapenia tu však je… A Samuel Bjørk ho dokázal nájsť a dokonalo využiť.

Recenzovala: Miška Hossová
http://plutonium.sk/2016/sova-recenzia-samuel-bjork/

Aj v Sove sa stretávame s charizmatickým vyšetrovateľom Munchom. Chvíľku to vyzerá tak, že si užije trochu rodinnej atmošky na narodeninovej oslave svojej vnučky, kolegovia ale (žiaľbohu, no možno aj chvalabohu?) hlásia nález zavraždeného tela. Okolnosti zasiahnu aj ostrieľaných kolegov, ktorí už videli všeličo. No nájsť nahú puberťáčku medzi sviečkami v tvare pentagramu na lôžku z vtáčích pier znamená len jedno – majú dočinenia s brutálnym hajzlom.

A vyšetrovanie sa môže začať.

Zbierajú sa dôkazy, vypočúvajú sa podozriví, stopy vedú rôznymi smermi. Keďže išlo o dievča zo zvláštneho ústavu pre mladistvých skombinovaného so záhradníctvom, podozrenie padne najmä na jeho zamestnancov. Prsty v tom môže mať riaditeľka ústavu alebo jej brat, ktorí si sami v detstve prešli peklom a obraz sovy ich dodnes budí zo snov, či podivný chlapík, ktorý si nikdy nedáva dole z hlavy motocyklovú prilbu.

Napriek množstvu stôp sa vyšetrovanie ocitne na mŕtvom bode. Pomôcť zrazu nevie ani Mia, ktorej svojský pohľad na veci dokázal vždy priniesť svieži vietor nápadov. No našťastie sa objaví mladý hacker, Gabrielov dávny priateľ a prinesie nové dôkazy.

Na Sove sú super opäť tie isté veci ako na predchádzajúcej knihe Cestujem sama – prvky hororu, charizmatický vyšetrovateľ, netradičný tím zložený z netypických policajných postáv. Dvojka je na tom dokonca omnoho lepšie čo sa týka prekladu a jeho redakcie.

Je to ale do istej miery jej slabá stránka. Oveľa viac si ju vychutnáte, ak ste jednotku nečítali – je to totiž skoro to isté. Rovnaký princíp, rovnaký štýl vyšetrovania, postavy riešia stále to isté. To, čo bolo v jednotke originálne, je v dvojke známe – a preto menej zaujímavé. Dokonca aj Mia, ktorá prípady rieši v akomsi psychickom delíriu, do ktorého sa dostáva (občas s prispením alkoholu), sa tu utápa opäť len vo svojich problémoch, ktoré už poznáme a veľmi nás nezaujímajú.

Ak ste si ale hlavné postavy obľúbili, štýl vám vyhovuje a chcete čítať niečo v podobnom duchu, pokojne siahnite aj po dvojke. Som zvedavá, o čom bude tretí diel, ktorým by sa (vraj) mala séria netradične skoro uzavrieť.

Recenzovala: Monika Zbínová
http://www.monicqa.sk/knihy/samuel-bjork-sova/

Samuel Bjørk píše veľmi pútavo. Niekde som nedávno čítala, že pri tejto knihe nenastala žiadna zmena oproti jej predchodkyni Cestujem sama. Musím nesúhlasiť. Autor si vytvoril osobitý štýl písania, ktorý aplikoval do oboch svojich príbehov a ja mu to kvitujem. Je to umenie, napísať ďalší príbeh, s ešte hrozivejším a pútavejším dejom a nestratiť pri tom vlastnú identitu. Je to ako pri spevákoch, ktorí by každú svoju ďalšiu pesničku spievali iným hlasom, aby sa odlíšili od predošlej piesne. Nezmysel. Zbožňujem, keď sa autor dá identifikovať už podľa úvodných strán knihy. Sú takí, ktorých by som dokázala identifikovať bez toho, aby som vedela o akého autora sa jedná, len po prečítaní zopár strán z knihy.
Dôležítým faktorom je, že autor čitateľa opäť strhne do deja knihy, písmená ho pohltia, ani si nestihne uvedomiť, ako rýchlo prevracia strany. Temnota zloby ho začne pohlcovať, je vtiahnutý do nesmierne zvláštnych sledov udalostí. Počnúc nájdením mŕtvej dievčiny v zvláštne naaranžovanej polohe v lese, končiac odhaleniami, ktoré šokujú svojou autenticitou. Pretože kto sa trochu viac zaujímate o skutočný význam slobodomurárov v našej spoločnosti, dané detaily nebudú pre vás žiadnou novinkou. Akurát z toho vedomia ešte viac zamrazí. Ako môžu byť niektorí tak skazení? Ako hľadajú uspokojenie na utrpení druhých, pretože samotní sú tak emocionálne prázdni. A sú ochotní za rôzne hrôzostrašné scenáre zaplatiť obrovské sumy zo svojho majetku. Tu sa naskytuje dôležitá otázka; ani nie že prečo, ale dokedy?!
Hlbšia podstata príčiny skazenosti osobnosti a absolútne prázdne vnútro srdca, bez emócii a lásky, je možné hľadať u každého takéhoto jedinca, v jeho detstve. Nespočetné množstvo štúdii tvrdí, aká dôležitá je výchova dieťaťa v jeho ranom detstve. Ako dieťa potrebuje lásku, pochopenie, nasmerovanie na správne chodníčky, vedené ku správnym krokom. Keď sa tak u dieťaťa nedeje, keď vyrastá v zvláštnych rodinách, bez rodičov, s tyranom otcom či matkou, v biede, v izolácii, nedokáže si vybudovať hranice správania, mantinely dobra a zla, v zásade len nasleduje príklad, ku ktorému bolo vedené. Nie je jednoduché takého človeka pochopiť, odpustiť mu. Vieme však, častokrát, psychologicky popísať dôvod jeho konania. Vo vzorcoch jeho správania vidíme minulosť, ktorou si sám prešiel.
Inak tomu nie je ani v tomto prípade. Stretávame sa s mládežou, ktorej bolo ubližované nesmierne krutým spôsobom. Následky takého konania sa s deťmi tiahnu až do ich dospelosti, pravdepodobne ich neopustia po celý život. Musia čeliť svojim neduhom, často s nepochopením od okolia, čo je zrejmé, preto sa naučia tieto neduhy schovávať. A tak medzi nami v spoločnosti žije mnoho psychopatov a sociopatov, bez emócii, bez lásky v srdci, bez svedomia a bez pochopenia.
Tak ako deti, ktoré pod svoje ochranné krídla vzala Helene Eriksenová. Vytvorila Záhradníctvo Hurum, čo je tzv. inštitúcia pre problemovú mládež. Helene to vo vlastnom živote nemala jednoduché, preto svoj život zasvetila pomáhaniu problémovým deťom, ktoré sú odstrčené, siroty, či nemajú kam ísť. Okolo tohto záhradníctva sa odvíja celá zápletka. Mŕtve dievča pochádza práve z tohto inštitútu. Tu sa to všetko začína. Akým spôsobom je do všetkého zapletená Helene, to je veľkým prekvapením.
Telo mladej tínedžerky Camilly Greenovej, rituálne naaranžované na podstielke z vtáčieho peria, týrané a mučené, bolo nájdené v lese. Vrah po sebe nezanechal žiadne viditeľné stopy. Vyšetrovací tím si začína zúfať. Keď však začnú na svetlo sveta vychádzať skutočnosti, nik z poverených vyšetrovateľov na tak ničivé zlo nie je pripravený. Nerozumejú, ako môže byť niekto tak krutý a aké popudy ho vedú k realizácii mučivých postupov pri väznení svojej obete. Nechcem predbiehať, ale ste si istí, že ste na to pripravení vy?
Postavy, ak ste čítali predchádzajúci diel, nie sú prekvapením. Mia Krügerová je stále rovnako labilná, zmietajúca sa vo vlastných psychických problémoch, bojujúca s vlastnými vnútornými démonmi. Hlavný vyšetrovateľ Holger Munch robí rovnaké chyby, ktoré mu pred pár rokmi rozbili rodinu. Nekomunikuje s nimi, nieže by nechcel, ale, tradične, nemá čas. A to sa mu vypomstí, a veľmi! Pretože čas je iba veličina, za ktorú keď dosadíme činnosti ako, rodina, priatelia, práca, ja sám, a to rovnakým podielom, vo výsledku nemôže nastať niektorej z vymenovaných veličín deficit. Inak sa tomu hovorí zanedbávanie. A to smeruje k nespokojnosti, či už zo strany rodiny, priateľov, alebo seba samého. Či v neposlednom rade Holgerova dcéra Miriam Munchová, ktorá vedie vlastný vnútorný boj s novovzniknutými okolnosťami, s ktorými sa celý čas snaží oboznámiť svojho otca. Neúspešne, čo vedie ku katastrofálnym následkom.
Ak ste predchádzajúci diel nečítali, nevadí, budete nadšení! Postavy sa svojim konaním perfektne dopĺňajú. Holger Munch vytvoril perfektný tím, kde každý člen prispieva svojim kúskom osobnosti. Ich nadanie, špeciálne prednosti a v neposlednom rade ich záväzky voči ďalším postávam, ako napríklad priateľka, kamarát hacker a iní, vedú tými správnymi krokmi k vyriešeniu prípadu. Inak tomu nebolo ani v prvom dieli. Nemôžeme to nazvať happy endom, to v žiadnom prípade. Keď by ale kriminálny príbeh skončil nevyriešením záhady, kto za zločinom stojí a prečo, keby autor viedol čitateľa stránkami až k záveru bez vyriešenia záhady, čítanie by bolo k ničomu. O to nám nadšencom predsa ide! Zažiť extázu v podobe perfektne zapletenej zápletky, prekvapivého vyvrcholenia a šokujúceho rozuzlenia. Nemám pravdu?
Kniha je veľmi kvalitne spracovaná. Autor nezaťažuje čitateľa zbytočne dlhými opismi. Dokonca sa niektoré záležitosti dejú akoby na pozadí príbehu a čitateľ je už "len" oboznámený s účinkom a následkami. Výborné! Akoby sa tiahli dva paralelné deje, jeden na stránkach pred očami čitateľa a ďalší na pozadí a perfektne sa oba dopĺňajú. Čitateľ nie je o nič ukrátený.
Budete nemilo prekvapení, aké prekvapenie si pre vás autor prekvapil. Záver nebudete očakávať, je hmlistý a vy tušíte jeho kontúry, nie však podstatu. Stále budete chcieť ukázať prstom na jedného vinníka, to však nebude možné. Prečo? Možno preto, že nie je len jeden. Alebo preto, že vôbec nebudete tušiť, kto za tým všetkým stojí. Tak ako to zvyčajne býva v kvalitne napísanom kriminálnom románe.
Zrazu si všimol, že pred ním niečo leží. Modrobiele nahé telo. Dievča. Tínedžerka. Tom Petterson od ľaku pustil z ruky fotoaparát a v šoku si ani nevšimol, že padol do vresového porastu. Pred ním ležalo telo mŕtveho dievčaťa. Perie? Preboha. V lese leží nehybné a nahé telo mladej dievčiny. Telo pokrýva perie. A v ústach má bielu ľaliu. Tom Petterson sa zvrtol na päte, náhlivo sa predieral hustým porastom, až kým nenašiel chodník. Bežal, čo mu sily stačili. Dobehol až k autu a zavolal 112.

Recenzovala: Martina Kušnieriková
https://www.mojeknihy.com/books/samuel-bjork-sova/