Nemecká krv

Mňa osobne sa táto kniha dotkla, mám rada takéto príbehy o bežných ľuďoch, o ich životoch, bežných trápeniach a radostiach, rodine a všetkému, čo k tomu patrí. Sledujeme rodinu s "nemeckou krvou", ktorá si žije svoj skromný a pokojný život v obci Turček, prežívame ich trápenia aj radosti... vidíme, ako 1. a najmä 2.sv.vojna dopadla na rodinu, ako ju rozdelila, ako ničila všetko bez ohľadu na národnosť. Ale čo z knihy priam prýšti, je láska a rodinná súdržnosť a sila rodiny. A práve toto sa ma z knihy najviac dotklo. Po Šikmom kostole od Karin Lednickej a taktiež po Vyhnaní Gerty Schnirch od Kateřiny Tučkovej radím aj tú knihu k veľmi silným knihám, ktoré by mali patriť k povinnému čítaniu na školách. Málokto vie, ako to v skutočnosti vyzeralo po vojne....ako ľudia trpeli nielen cez vojnu, ale taktiež po nej. Knihu odporúčam a dávam zaslúžene ⭐️⭐️⭐️⭐️

Kniha je fascinujúca historická sága, ktorá ponúka hlboký pohľad do života jednej Nemeckej rodiny žijúcej na Slovensku ( v okolí dediny Turček). Autorka úžasne prepletá osudy svojich predkov s historickými udalosťami, čím vytvára pútavý a emocionálny príbeh, pri čítaní ukápne z oka slza snáď každému. Kniha sa odohráva v období od osídľovania oblastí niekdajšieho Uhorského kráľovstva až po prvú polovicu 20. storočia. Hlavní hrdinovia čelia mnohým výzvam: od boja za svoju identitu, lásku, svoj majetok, až po prežitie v časoch prvej a druhej svetovej vojny. A naozaj v knihe sa neustále niečo deje! Je to veľmi zaujímavé, čitateľne dielo, ktoré Vám navodí zimomriavky, pretože sa na konci dozviete, že hlavní hrdinovia sú vlastne autorkini predkovia! Práve tento fakt dodáva knihe hĺbku. Autorka knihu rozdelila - prvý bol príbeh Rosiny, ktorá sa dostala z Nemecka na naše územie. Jej príbeh bol zaujímavý, no nenadchol ma tak veľmi ako druhý príbeh Nátziho a jeho manželky Máliky. Málika bola neuveriteľná postava, bojovníčka a veľmi psychicky silná. Obdivovala som jej silu zvládať jej nešťastie pri tehotenstvách. Tretí príbeh patril ich synovi a neveste: Anastasii a Gejzovi. Oni to tiež nemali jednoduché a aj tu som ženskú hlásení hrdinku obdivovala. Stasiu za to, že dokázala nechať deti doma a odísť aj s mužom do Hamburgu pracovať. Ich život naozaj nebol jednoduchý. Neopustila len ich, potom jej deti vzali a nebudem klamať, tu mi vyhrkli aj slzy do oči. Nevzdali sa a obaja išli hľadať svoje deti. Posledný príbeh bol Tónkov a Annin a tu máme pohľad Tónka, ktorý to naozaj v živote nemal jednoduché… Však prečítajte si sami! Knihu odporúčam!

Tento príbeh je napísaný tak majstrovsky, až sa možno nedá celkom objektívne opísať mojimi slovami. Je to dielo, ktoré zasiahlo moje najhlbšie vnútro a zanechalo vo mne hlboké dojmy ešte aj po čítaní... Je to príbeh, ktorý vami zatrasie ako zemetrasenie, celkom vás znehybnie a na konci rozplače, podnietiac k prehodnoteniu všetkého, čo sme sa dosiaľ v škole učili. Knižka je rozdelená na jednotlivých členov jednej nemeckej rodiny, ktorá nám postupne odkrýva osudy ťažko skúšaných ľudí, ktorí sa museli pretĺkať životom a neraz boli nútení čeliť náročným prekážkam. V úvode sa zoznámime s Rosinou, mladým a poslušným dievčaťom, ktoré sa vydá za šviháckeho Andreasa z vyššej spoločenskej vrstvy. Neskôr spoznávame nebojácneho Ignatza, ktorý sa vzoprie svojim rodičom a vyberie si za ženu krehkú Amáliu s uhrančivo tmavými očami, ktorej v rodine údajne koluje bosorácka krv. Máliky mi neraz bolo ľúto, nejedna žienka by sa po toľkých potratoch zrútila, ale ona bola, húževnatá a odhodlaná poviť zdravé deti svojmu drahému manželovi. Nakoniec sa jej to podarilo a počala troch silných mládencov: Antona, Gejzu a Franza. Najväčšmi ma zaujal príbeh Anastasie, ktorá sa mi páčila od samého začiatku a poriadne dlho trvalo, kým získala pozornosť svojej životnej lásky - Gejzu, ktorý si ju skoro vôbec nevšímal. Človek by na prvý pohľad nepovedal, koľko odvahy sa skrýva v takej drobnej osôbke a veľmi ma prekvapilo jej uvažovanie vo chvíľach, ktoré si vyžadovali chladný rozum a nadhľad. Bolo mi veľmi ľúto židovskej rodiny Blumeovcov, ktorých som si obľúbila rovnako ako Staska v Hamburgu a plakala som spolu s ňou, keď sa s nimi musela prestať vídať a nikdy sa nedozvedela, či zostali nažive. Nie je nad domov a to si uvedomili aj obaja manželia Anastasia s Gejzom, keď z Hamburgu odišli a vrátili sa k svojim deťom. So zatajeným dychom som sledovala osudy aj ich troch potomkov: Tonka, Oľgy a Viliama, pre ktorých si život vybral ťažký údel a boli nasilu odlúčení nielen od svojich rodičov, ale aj od všetkého, čo im bolo srdcu blízke. Najviac som súcitila s úbohým Tonkom, ktorý nemal na ružiach ustlané a bolo ťažké čítať o jeho trpkom putovaní na ceste za šťastím a láskou. A keď už sa mu to konečne podarilo a nad jeho hlavou sa prestalo zmrákať, znova musel nielen sebe, ale aj iným dokazovať svoju hodnotu a presvedčiť druhých o svojej rovnocennosti. Za manželku získal navonok logicky uvažujúcu Annu, s ktorou sa krásne dopĺňali. Tento príbeh má veľa pozitív. V prvom rade by som vyzdvihla brilantný štýl písania, ktorému sa málokto vyrovná, poučné a trefné poznámky pod čiarou, dojímavé a dych berúce opisy prírody a prostredia, nesúce sa na obláčiku skutočných dejín a zmapovaných poznatkov. Jediným mínusom je iba to, že nemá viac strán. Odporúčam ho všetkým, ktorí sa neboja poznať pravdu, ktorí by sa radi dozvedeli viac o utláčaných Nemcoch žijúcich na slovenskom území a o strastiplných časoch, ktoré kráčali ruka v ruke na pozadí našej krvavej histórie. Už odmala nám vštepovali, že obeťami boli iba Židia a málokto z nás tuší, že nemalý dopad cítili aj mnohé nemecké rodiny. Aj tie boli iba šachovými figúrkami na bojisku, ktoré rozpútali mocipáni bažiaci po autorite a moci.

Táto kniha je skvelá.Je o silných ľudoch. O udalostiach ktoré tvorili naše dejiny.Osudy ľudí ktorý vystupujú v tejto knihe je zaujimavý.Je popretkávaný bolesťou, nepravom ale i šťastnými momentmi. Je to zaujímavé čítanie s ktorého máte pocit že sedíte na priedomí domu a počúvate príbeh svojej rodiny ktorý bol hlavne v časoch prvej a druhej svetovej vojny veľmi ťažký.

"Mama s obľubou vravievala, že Boh vedie iba toho, kto to chce. Ostatných gúľa po ceste ako kamene-raz tu a raz tam. Volám sa Rosina, mám pätnásť rokov a o osude nás, Langových detí, nemám ružové predstavy. Neodvratne smerujeme k úpadku ako kameň hodený z Perlachu..." Najnovší román Eriky Jarkovskej je príbehom autorkiných predkov, potomkov obyčajných ľudí nemeckej národnosti, ktorí z rôznych dôvodov opustili svoju pôvodnú domovinu a usadili sa na našom území. Rozprávanie začína v čase, keď Bratislava niesla názov Posonia a rieka Dunaj sa volala Danubius alebo Donau. Ľudské osudy, ich bolesti a trápenia, či radosti sa odohrávajú prevažne v Turčeku a priľahlej oblasti. V knihe s akurátnou hrúbkou som sa stretla s viacerými postavami.Každá kapitola začína citátom/ čo sa mi veľmi páči/ a rozpráva príbeh jednej. Postupne, v časovo nadväzujúcom deji som sa zoznámila s Rosinou, Ignatzom, Anastásiou, Antonom a mnohými ďalšími- so skutočnými osobami, aj fiktívnymi. A ako je autorkiným dobrým zvykom, v doslove je vysvetlenie, ktoré sú ktoré. A keďže patrím k milovníčkam historických románov, potešil ma aj fakt, že okrem príbehu ľudí, som mala možnosť sledovať aj príbeh píly, ktorá kedysi v Hornom Turčeku poskytovala možnosť zárobku robotníkom okolitých obcí, Kremnice, či obyvateľom Turčianskych Teplíc. A nielen to. Je málo beletrie, ktorá približuje naše dejiny podobným spôsobom ako Nemecká krv. V tomto románe som sa dozvedela o mnohých veciach ,o ktorých som nevedela /napr. nosenie bielej hviezdy s hákovým krížom/.Odísť za lepším životom do neznáma, či vrátiť sa na miesto, kde nie ste celkom vítaný je odvážne. No bez obrovskej viery v seba, či ochoty znášať aj nepredvídateľné, to nejde. Áno, dejiny ospevujú kráľov a hrdinov, ale dejiny tvoria aj ľudia žijúci neokázalé životy- milujú, plánujú, snívajú... Moji starí rodičia, vaši rodičia, cudzie deti... Bol to jedinečný zážitok. Teším sa na ďalší príbeh.