Spev vtákov

Pani spisovateľka mi týmto príbehom o migrácii, prekračovaní hraníc, hľadaní slobody a lepšieho života dovoľuje realisticky nahliadnuť do vnútra fungovania štátu, odkiaľ pochádzajú jej rodičia. Načrtá ním, ako veľmi ideológie fungujú ako silné spodné prúdy. Ako veľmi sme ovplyvniteľní. Ako rýchlo sme schopní uveriť tomu, čo nám o druhých povie sprostredkovateľ, a to iba preto, lebo nám je pohodlnejšie nepoužiť vlastnú hlavu pri vytváraní zdravého úsudku, pokiaľ sa to netýka nás osobne. Miestami som si z tej úprimnosti až nechty hrýzla. Je naozaj osožným dielom. Malo by byť povinnou výbavou pre všetky domácnosti, lebo vie zrozumiteľne a zároveň nenútene naučiť pozerať sa na každú ľudskú bytosť rovnakým spôsobom, ako sa pozeráme sami na seba. Dala si na tom naozaj záležať, tak je škoda skúsiť to neoceniť.

Autorka v našich končinách nie je neznámou. Nie je to tak dávno, čo si jej kniha Včelár z Aleppa ukradla srdce mnohých čitateľov. I to moje. V Speve vtákov rovnako načrtla neľahké osudy utečencov, ktorí sa po úteku z domoviny ocitajú na ďalšom bojovom poli. V novom "domove", s čistým štítom a často s mizivými šancami na kvalitný život, adekvátnu zdravotnú starostlivosť, pracovné zaradenie i zázemie. Nevľúdnosť i predsudky sú tým, čo ich často vytláča na okraj spoločnosti a čo z nich robí občanov druhej kategórie. Aj oni sú však ľuďmi. Kde berieme istotu, že sa niečo podobné alebo ešte horšie nemôže stať aj nám? Christy Lefteri síce vo svojej knihe otvorila viacero tém, no každej dala priestor. Podľa môjho názoru každej tak akurát. Nesnažila sa umelo brnkať na city. Pravdu servírovala citlivo, no zároveň aj cielene a až trpko úderne. Pozrela sa aj na nelegálne aktivity - konkrétne pytliactvo sťahovavých vtákov na Cypre, ktoré sa pri migrácií do Afriky stávajú často korisťou zločineckých organizácií lovcov. Medzi najsilnejšie časti knihy však považujem tému materstva i neskutočne dojemné príbehy o strate... Strata manžela, dieťaťa, sestry, otca... Lefteri neopísala len bolesť z fyzickej straty človeka, ale aj zo straty psychickej. Každá strata si okrem odlúčenia so sebou berie aj niečo iné... Časť našej duše. Práve tej časti, ktorá patrila danému človeku. Tú, kde zanechal stopu. Ostanú nám spomienky, vnemy, no práve tá časť duše odíde a preto strata tak bolí. Až po nej si možno uvedomíme, čo pre nás daný človek znamenal a ako nám chýba. Ako sa mu smiali oči, ako voňalo jeho oblečenie, ako si hmkal stále tú istú melódiu, ako vás jeho hlas upokojoval a že jeho náruč bola pre vás domovom, prístavom - miestom, kde ste sa mohli vyplakať i podeliť sa o radosť... Veci, ktoré sme si možno nikdy poriadne neuvedomovali, ktoré nám možno liezli na nervy.... Detaily, drobnosti ktoré nám teraz chýbajú a za ktoré by sme boli ochotní dať všetko, len aby sa prinavrátili. Lebo sa nám viazali práve na toho jedného konkrétneho človeka, jeho tvár, prítomnosť a jeho lásku. Príbeh Niše je možno jedným z mnohých. Dostal však meno a podobu. Niša pochádzala zo Srí Lanky a na Cypre roky pracovala ako pomocníčka v domácnosti majiteľky optiky Petry. Petra sa rovnako ako Niša stala vdovou veľmi skoro. Ich dcéry nikdy nepoznali svojich otcov. Zomreli mladí a za veľmi smutných okolností. Životy týchto dvoch hrdiniek sa v mnohom podobali, no zároveň sa aj odlišovali. Kvôli tomu, kde sa narodili, boli ich možnosti rozdielne. Zatiaľ čo Nišu okliešťovali mizivé šance na dôstojný život pre ňu, jej matku a dcérku Kumari, tak Petra mala aspoň v tomto smere o trošku viac šťastia. Pre jej dcéru Aliki bola Niša druhou mamou. Petra si dôležitú úlohu v jej živote i živote jej dcéry začala uvedomovať až po tom, čo záhadne zmizla... Kým Niša v skutočnosti bola? Akú rolu zohrával v jej živote Petrin nájomník - tajomný Jannis? Aj Jannis prispel do príbehu zaujímavou farbičkou. Páčilo sa mi to, ako sa snažil načúvať a ako si postupne uvedomoval, že Niša je tou, ktorá z neho robí lepšieho človeka. Aj tie možno pre niekoho všedné veci poukazovali na to, ako ju miloval a ako sa práve kvôli nej chcel zmeniť a vymaniť z pazúrov života nad priepasťou záhuby... Srdce mi stislo aj pri tom, ako popisoval svoj vzťah s otcom. O tom, ako oči otca stratili iskru po tom, čo sa vrátil z vojny. Ako ho vojna zabila vo vnútri a vzala si to, čím jeho oči žiarili. Doslova - ako zomrel viackrát... Celkovo hodnotím postavy v knihe ako veľmi starostlivo a citlivo vybraté a namixované. Príjemným oživením bola aj Petrina staručká suseda, ktorá sem tam pekne zaperlila a ktorá aj napriek vysokému veku v sebe živila aj kúsok dieťaťa, no zároveň i pochopenie, ochotu a životnú múdrosť. A ak mám byť úprimná, tak by som ozaj nevedela povedať, ktorá z autorkiných dvoch kníh si ma viac získala. Zo Spevu vtákov som si možno odniesla niečo navyše, lebo mi hlavná hrdinka bola bližšia už len tým, že bola žena a že som je emócie dokázala lepšie spracovať a pochopiť ich. Som asi zvláštny čitateľ, ale z niektorých kníh, ktorých hlavné posolstvo možno tkvie v niečom úplne inom si občas ukrojím a nájdem v nej niečo, čo ma zaujme viac a čo si viac získa moju pozornosť. V prípade tejto knihy to bola práve téma straty, pri ktorej mi neskutočne stískalo srdce. Hlavne metafora so sovou či nádherný vzťah Niše a jej manžela, ale aj príliš skorá a bolestivá strata Petrinho manžela... A aj Niša a jej obrovské materinské srdce, ktoré dokázalo poňať nielen jej dcéru Kumari, ale aj Petrinu dcéru Aliky. Život s vlastnou dcérou obetovala pre jej vzdelanie a šancu na lepší život a zároveň s touto stratou prišla aj Aliki - tá sa stala jej druhou dcérou a možno jej tým ľahšie dokázala prežiť odlúčenie od vlastnej dcéry a preniesť sa cez výčitky svedomie kvôli tomu, že Kumari musela opustiť. Na konci knihy mi bolo nesmierne ľúto, že skončila... Dopriala by som jej krásnu bodku... Vrelo odporúčam! Naozaj silná kniha s množstvom silných momentov, plná emócií a aj s obrovským výkričnikom, aby sme prestali byť ľahostajnými... 5/5* je málo...

Niša, pestúnka a pomocníčka v domácnosti, ktorá prišla zo Srí Lanky na Cyprus, aby zabezpečila lepší život svojej dcére, jedného dňa zmizne. Jej zamestnávateľka Petra si je istá, že by jej dcéru Aliki bez rozlúčky nikdy neopustila. Čo sa mohlo stať? Jej nezvestnosť ide ohlásiť na policajnú stanicu, no tam odmietajú začať s pátraním. . "Nemôžem sa zaoberať týmito cudzinkami. Musím sa venovať dôležitým veciam." . No Petra to nemieni nechať len tak a púšťa sa do pátrania sama. Na svoje veľké počudovanie zistí, že Niša mala priateľa Jannisa, z ktorého sa vykľuje pytliak spevávych vtákov. Ten jej s pátraním pomôže ... Petra si až po tom, čo Niša zmizla začne pomaly uvedomovať, akú dôležitú rolu hrala nielen v jej, no najmä v Alikinom živote ... . "Kto bola tá krásna žena, ktorú som predtým vnímala len ako svoj tieň? Temný a krásny tieň, ktorý lomozil okolo v starých sandáloch, s ohňom v očiach. Teraz som si uvedomila, že to ja som bola jej tieň." . Toto je tak nádherne, s citom napísaný, neskutočne srdcervúci príbeh, ktorý je inšpirovaný skutočnými udalosťami, keď na Cypre zmizlo viacero pomocníčok v domácnosti a ich deti. Pátranie po nich sa nikdy nezačalo. Boli to predsa len osoby "druhej kategórie", ktoré nemali nárok na iný život, ako na ten za múrom domov svojich zamestnávateľov. Nemali nárok snívať, sťažovať sa, či nájsť si niekoho, komu by sa mohli večer zveriť, aký deň majú za sebou. . "Nikdy som si neuvedomila, že aj ona je žena s bolesťou a nádejami." . Pritom dávali ich deťom toľko lásky, pozornosti, formovali z nich slušných a dobrých ľudí, kdežto tie svoje často dlhé roky nevideli ... . Spev vtákov otvára mnoho tém a prečisťuje slzné kanáliky. Je o tom, že niekedy nás vidina lepšieho života vláka do pasce, z ktorej sa podobne ako drobný vtáčik, nevieme vymotať. Je o láske, ktorá si nás nájde aj tam, kde ju máme zakázané hľadať a opätovať. Je o krásnom pute matky a dieťaťa, ktoré ani diaľka nepretrhne, no je aj o kráse materstva, o detstve, ktoré nám môže prekĺznuť pomedzi prsty ... . Veľmi, veľmi, veľmi odporúčam.