Včelár z Aleppa

Zatvorte oči a a predstavte si, Že stojíte na pláni, kde je obrovské množstvo včelích domčekov. V týchto domčekoch bývajú nádherné malé stvorenia, ktoré svojou nenápadnou prácou robia pre prírodu obrovskú službu. Tieto malé stvorenia okolo vás s jemným pohybom krídel lietajú snažiac dostať sa k sladkému nektáru. Horúčava, ktorá sála z rozpálenej krajiny vás hreje po celom tele a jemný vánok Vás príjemne osvieži. Predstavte si, že o túto nádheru prídete behom sekundy. Toto všetko zničia bomby, vojna a nenávisť a vy svoj domov už nemôžte viac nazývať domovom. Včelár z Aleppa je príbeh, ktorý mi otvoril oči. O utečencoch toho veľa neviem, len je známe, že ľudská nenávisť nemá hranice. Príbeh je rozprávaný prostredníctvom Nuriho, ktorý so svojou ženou Afrou musel utiecť zo svojho domova - zo Sýrie. Dej má aj prvky retrospektívy, kedy Nuri spomína na strašnú cestu, ktorú bol nútený prejsť z Aleppa až do Veľkej Británie. A poviem Vám, práve tu príbeh začal hrať na city. Už samotné rozhodnutie zanechať svoj domov a odísť do sľubovaného bezpečia, muselo byť neskutočne ťažké. A toto rozhodnutie spraví denne obrovský počet ľudí. Všetko to bolo o veľkom šťastí, finančných prostriedkoch a hlavne o túžbe prežiť. A táto túžba hnala Nuriho so ženou za lepším životom. Lenže cesta bola viac než kľukatá. Príbeh sa nesnažil vykresliť utečencov len z tej pozitívnej stránky, mala som dojem, že nám autorka ukázala ich príbeh naozaj taký, aký je, čiže zo všetkých ľudských stránok. Kniha bola krásna z každej perspektívy, či už vizuálne, štýlom písania, alebo posolstvom, ktoré z tejto knihy vyžarovalo z každej strany. Včely tu predstavovali symbol prežitia, nádeje a súdržnosti. A aj keď včela už nemala krídla a ďalej nepatrila do veľkého spoločenstva včiel, dokázala sa prispôsobiť novým podmienkam a prijať svoj osud.

Po dočítaní tejto knihy som dlho hľadala správne slová. Tento strhujúci, ťažký, no zároveň krásny, miestami mrazivo autentický príbeh som si postupne kúskovala. Kniha je doslova umeleckým dielom i po vizuálnej stránke. Upúta na prvý pohľad. Kladne hodnotím aj predelenie príbehu v jednotlivých kapitolách - keď sa príbeh prelínal v čase. Aj v tomto prípade boli použité vkusné grafické prvky. Musím vyzdvihnúť i preklad a jazyk.korektúru. Sýria bola kedysi krásnym miestom pre život. Až dokým ju nezničila vojna, ktorá priniesla len smútok, žiaľ a smrť. Rozprávačom príbehu je Nuri - včelár z Aleppa, hlboko spätý s prírodou. Včely a rodina sú preňho všetkým. Jeho manželka Afra maľuje nádherné obrazy - plátno pod jej rukami ožíva. Ich synček Sami je šikovné, živé dieťa, ktoré im robí radosť. Krásnu idylku však zničí vojna. Nuriho väzby k domovine sú silné, Aleppo nosí v srdci. Keď mu však vojna vezme synčeka a jeho manželku pripraví o zrak, tak sa vydáva na strastiplnú cestu za novým životom. Tento príbeh je inšpirujúci a doslova nás nabáda na človečinu prostredníctvom toho, čo hlavní hrdinovia zažívajú. Od lásky k blížnemu, bezhraničnú dôveru, vernosť až po silný odkaz nádeje a viery v lepší, krajší zajtrajšok. Nuri a Afra prežívajú obrovskú bolesť zo straty dieťaťa a odcudzenie jeden od druhého. Ani emočný chlad nepochová ich lásku. Tá v nich kdesi hlboko tlie, no treba ju znova zapáliť. Hľadanie novej identity a bezpečného miesta pre život nie sú vôbec ľahké ak sa k nim pridajú predsudky, najspodnejšie pudy, nevôľa spoločnosti a ziskuchtivosť. Hoci je nádej v lepší zajtrajšok silná a neutíchajúca, tak cieľ je stále vzdialený. Najsilnejšou motiváciou pre Nuriho je jediné spojenie s úlomkami jeho predošlého života v podobe bratranca Mustafu a jeho rodiny. Ten rovnako ako Nuri prišiel vo vojne o syna. V UK rozvíja nový projekt na záchranu včiel. Iskierku nádeje mu dodáva práve Mustafova krásna myšlienka a láska k Afre. 10/10 ⭐ je málo. Nebudete len plakať. Narazíte aj na pár vtipných situácií, kedy sa pousmejete. Autorka nádherne opísala Aleppo skrz Nuriho spomienky.

Včelár z Aleppa je vzácna kniha, ktorá vo mne bude ešte dlho doznievať. Priamo v úvode moje hlavné dojmy zhrnula veta - V Sýrii sa hovorí: v osobe, ktorú poznáš, je osoba, ktorú nepoznáš. Už pred prečítaním tohto nádherného románu s trpkou príchuťou som nezvykla hádzať imigrantov či utečencov do jedného "vreca", no teraz sa môj pohľad zmenil ešte o ďalší významný kusisko.  Hoci som počas čítania nevyronila ani slzu, a až mi je zaťažko argumentovať tým, že som už prečítala krutejšie príbehy, pretože takéto príbehy nemožno deliť na zlé a horšie, všetky sú výsledkom skúšky, ktorú ľudstvo ešte nezvládlo a keby to bolo na mne, ani neviem, či si zaslúžime toľko šancí na reparát... ale tesne pred koncom mi zamrela duša a ten pocit je naozaj silný... Autorke sa podarilo obdivuhodne zachytiť príbeh, ktorý, podľa mňa, najviac vystihuje spojenie slov - bezmocnosť, sebazaprenie, bolesť a nezlomná vôľa. Pri čítaní som sa naplno koncentrovala na text, v ktorom ani jedno slovíčko nebolo navyše, každé jedno nám postupne dotváralo mozaiku a určite som nebola prvá ani posledná, čo sa s knihou nechcela rozlúčiť. Okrem tých smutnejších tém vo mne zarezonovala predstava pohladenia včelieho kožúšteku, tá ma doslova pohladila na duši. Pokojne by som knihu zaradila do povinného čítania. Čakala som totiž veľa, dostala som viac! V neposlednom rade ma príjemne prekvapilo, že kniha obsahuje aj otázky pre čitateľské krúžky, s čím som sa doteraz nestretla a ďalšie bonusové materiály.Ďakujem vydavateľstvu Tatran nielen za hodnotný preklad, ale aj úžasnú obálku, ktorú si tento príbeh zaslúžil.