Kam chodia snehoví anjeli

Môžeme mať x krížikov na chrbte, no napriek tomu v každom jednom z nás drieme kúsok dieťaťa. Či je to hrdý otecko, ktorý "daruje svojmu dieťaťu" model železnice, žena, ktorá si kúpi pyžamko s jednorožcami alebo puberťák, ktorý stále fičí na gumených medvedíkoch. Skúsenosti a životné údely nás síce formujú, no len ťažko z nás dostanú to, čo nám dalo detstvo. Zrod našej osobnosti, prvé krôčiky na našej ceste k formovaniu nášho názoru. A práve rozprávky sú jedným "z vodítok", ako sa pekné myšlienky dostanú do detských hlavičiek. Nádej, viera v seba samého, pomoc blížnemu, čaro inakosti... Práve to je pre mňa tou správnou esenciou každej rozprávky. Zanechať odkaz, myšlienku a nasadiť chrobáka do hlavy... Či už ste dospelý alebo dieťa. Knižka je krásna nielen príbehom, ale aj po vizuálnej stránke. Príbeh o malom dievčatku Sylvii je milou ukážkou toho, že niekedy práve viera je to, čo prináša do života nádej a silu. Že aj úplne prosté veci v sebe nesú to nezameniteľné, nezabudnuteľné, čisté a ľudské... A že detská duša dokáže niekedy oveľa lepšie pochopiť či prijať iných. Tešiť sa z maličkostí, vážiť si čo máš, myslieť aj na iných, vyjadriť, čo cítiš, prejavovať iným lásku a byť vďačný. Po prečítaní knižky som mala chuť padnúť do čerstvo napadanej kôpky snehu, nechať sa štekliť na tvári padajúcimi snehovými vločkami a počúvať vŕzganie snehu pod čižmičkami. Prebudiť v sebe aspoň na malú chvíľku to kučeravé, copaté malé dieťa s chýbajúcimi prednými zúbkami, v svetríku s Jerrym s obitými kolenami, ktoré nemalo problém spustiť sa na sánkach z kopca a pristáť v susedovom plote. Táto rozprávka moje srdce pohladila. Je úžasne si občas pripomenúť, že sa často naháňame za úplne nezmyselnými métami a vecami...