Vojvodova pomsta, 2. vydanie

… historické, dramatické, vtipné… Moja druhá prečítaná kniha od autorky GEORGETTE HEYER, ktorá začala písať v 20. rokoch 20. storočia. Na konte má mnoho románov, vo vydavateľstve Ikar s krásnymi obálkami vyšli minimálne štyri a verím, že to nebude konečné číslo. Autorka má dobový, historický štýl písania, odvážne používa sarkazmus a iróniu, jej hlavné hrdinky sú svojské, miestami ľahkovážne, drzé, inteligentné, bojujúce za svoju pravdu, ale v spoločnosti, napriek svojej povahe, veľmi obľúbené. Hneď na úvod vám poviem, nečítajte anotáciu. Ja som ju nečítala a príbehom som bola unesená. Na škodu, myslím, anotácia prezrádza až príliš. Pokazí vám odhalenia a zvraty, ktoré som si ja náramne užila. Začiatok príbehu VOJVODOVA POMSTA bol pomalší, spoznávala som hlavné postavy a dôvod zášti vojvodu z Avonu. Vstupom chudobného chlapca Léona na scénu sa už začali diať veci a bola som nesmierne zvedavá, ako bude príbeh pokračovať (ak si prečítate anotáciu, je dosť možné, že vás príbeh bude nudiť!) Dej sa odohráva v Anglicku a Francúzsku a myslím, že autorka to nechutné obdobie napudrovaných vlasov a parochní zvládla perfektne. Smotánka, plesy, návšteva kráľovského dvora, spletité vzťahy postáv… Množstvo vedľajších postáv dotvára kulisy bohatého spoločenského života. Celkovo bol príbeh dynamický, miestami dramatický, ale poväčšinu sa autorka držala humoru a úsmevných situácií. Musím sa však priznať, že toto dielko odo mňa nedostane plný počet pri hodnotení. Okrem pomalšieho rozbehu, mi vadili francúzske frázy. Jediné, ktoré som poznala, bolo slovko imbècile. Inak to je so mnou a jazykmi bieda. Naozaj by som prijala preklad alebo aspoň slovníček v závere knihy. Pre mňa by bol neoceniteľný.

Pred pár dňami som so strojom času absolvovala cestu do minulosti. Presnejšie do roku 1926, kde vládol kráľ Ľudovít XV. Ako nepozorovateľný účastník z inej doby som sa ocitla v Paríži medzi vyššou spoločnosťou. Vôkol mňa sa to hemžilo urodzenými pánmi a dámami v krásnych oslnivých robách. Na hlavách mali pôsobivé účesy. Po cestách ako prepravné prostriedky boli koče ťahané konským záprahom. Uličky Paríža zdobili starodávne budovy a sídla. Dýchalo to tu proste iným životom. Ľudia boli rozdelení na dve skupiny. Chudobných roľníkov, bohatých kráľov a vojvodov. Každý poznal svoje postavenie práva a povinnosti. Môj osobný názor je, že ľudia v tej dobe sa k sebe správali viac s úctou a rešpektom, ako sa ľudia správajú v dnešnej dobe. Nehovorím, aj vtedy boli intrigy, závisť a nenávisť, len sa to tak okato nedávalo najavo. Prvé chvíle po vystúpení zo stroja času som bojovala, pretože som bola v cudzom svete, v inej dobe a nevedela som sa tu akosi udomácniť. Dokonca som uvažovala, že sa vrátim späť a toto miesto nechám pôvodným obyvateľom. Bola som frustrovaná a znechutená sama zo seba. Čo sa mne často nestáva. Potom akoby nado mnou niekto mávol čarovným prútikom a odrazu mi toto celé prirástlo k srdcu. Hovorím o historickom románe Vojvodova pomsta, ktorá bola pre mňa na začiatku tvrdým orieškom. Vojvoda z Avonu, Justín Alasteir bol svojou zlou povesťou známy široko ďaleko. Bol prísny, chladný a vždy mal na tvári vážny výraz. S nikým sa nemaznal. Hovorili o ňom, že nemá srdce. Potrpel si na veľkolepé oblečenie a okázalé šperky, ktorými sa prezentoval. Hral vlastné hry, ktorým nikto nerozumel. Prezývali ho aj satanáš. Od prvej chvíle z neho išiel rešpekt aj strach. Sama som bola na pochybách čo si o ňom myslieť. Postupne si ma získaval tým, ako sa menil k lepšiemu vďaka tomu, že sa staral o svoje dieťa. Ukázal, že má dušu aj srdce. Hoci mal ťažkú minulosť a urobil nejedno zlé rozhodnutie. Nebol dokonalý, ale tým bol zaujímavejší. Vždy stál na správnej strane. Leonie bola veľmi zaujímavá postava. Hneď na začiatku si pre nás čitateľov pripravila poriadne prekvapenie, aj keď som tušila, že to tak asi bude. Hrala to presvedčivo. Mala ťažkú, ale zaujímavú minulosť, ktorá mi miestami vyrazila dych. Bola nebojácna a svojská s poriadne podrezaným jazykom. Jej charakter postavy ma veľmi bavil. Chvíľu sa chovala ako dieťa, ktoré si vyžaduje svoju pozornosť. Inokedy sa zase chovala dospelo akoby už mala čo si odžité. Mnohokrát som sa aj ja našla v jej správaní. Romantická linka bola taká primeraná na danú dobu. Dojímalo ma, že aj chladnému vojvodovi dokázala roztopiť neexistujúce srdce. Zahreje vás to pri srdiečku. Láska dokáže divy. Vôbec mi neprekážal vekový rozdiel medzi hlavnými hrdinami, veď bežne šľachtici mali mladšie manželky. Moje prvé stretnutie s autorkou bolo na začiatku rozpačité. Ako náhle som si zvykla na jej štýl písania, tak potom som si už príbeh užívala. Teším sa na jej ďalšiu tvorbu. Ak sa tužíte nechať očariť francúzskou romancou smelo do toho. Chcem sa veľmi pekne poďakovať vydavateľstvu za zaslanie knihy na spoluprácu.

Od Georgette Heyer som zatiaľ čítala len štyri knihy, no aj napriek tomu sa už pre mňa stala zárukou, že od nej vždy dostanem príjemnú, vtipnú historickú romancu. Nesklamala ma ani tentokrát, Vojvodovu pomstu som si užila. Myslím si, že anotácia tejto knihy prezrádza zbytočne veľa, keby som si v nej vopred neprečítala určitú skutočnosť, prvé kapitoly by sa som vnímala inak, takto mi to trochu pokazilo "prekvapenie". Vojvoda Justin Alastair bol pekný hajzlík a jeho povesť ho predchádzala široko-ďaleko. Naozaj sa s nikým nemaznal, nemal problém povedať, čo mal na jazyku a bol dosť nevyspytateľný. Nehovorím, že ma miestami nehneval, no ja som si ho obľúbila (pri tom, ako sa staral o "svoje dieťa" to inak ani nešlo... a nie, neromantizujem si ho, viem, že to nebolo žiadne neviniatko, ale keď išlo o vážnu vec, stál na strane dobra a pravdy). Hlavná hrdinka bola trochu iná než autorkine predchádzajúce ženské hrdinky a priznávam, že zo začiatku som o nej mala určité pochybnosti, no postupne si ma získala. Chvíľu sa správala ako malé dieťa, ktoré vyžaduje neustálu starostlivosť (mala som pocit, že nemá devätnásť, ale deväť), chvíľu ako inteligentná a nebojácna mladá žena. Bola taká svojská, drzaňa s podrezaným jazykom vyhľadávajúca akékoľvek dobrodružstvá, dokázala "usadiť" aj princa, no práve toto sa mi na nej tak páčilo. Romantická linka mi prišla tentokrát výraznejšia a ja som si ju nesmierne užívala. Často som sa na hlavných hrdinoch len prihlúplo usmievala. Hlavná hrdinka bránila vojvodu zubami nechtami (kľudne by sa za jeho česť aj pobila, nikto naňho nemohol povedať nič zlé) a pomaly sa dostávala do jeho chladného srdca. Je mi jasné, že sa nájdu čitatelia, ktorým sa vzťah Justina a hlavnej hrdinky nebude páčiť (napríklad kvôli veľkému vekovému rozdielu), no ja som bola spokojná. Už teraz sa veľmi teším na ďalšiu knihu od tejto autorky.