Slovutný pán prezident

Som veľkým nadšencom histórie a dejín. Najmä tých našich slovenských. Preto, ak výjde nejaký zaujímavý knižný titul o našej histórií, tak spozorniem. Inak tomu nebolo ani pri knihe Slovutný pán prezident od Madeline Vadkerty. Hoci je práve táto časť dejín jedna z najčernejších a najneľudskejších v histórii našej krásnej krajiny. Navyše jej akýsi punc exkluzivity a kvality dodávalo už len to, že je "knižným dieťaťom" vydavateľstva Absynt. Na začiatku mala táto kniha trocha smolu. Začala som ju čítať v čase, keď ma zmohla čitateľská kríza. Preto som ju dlhšie prekladala. Nebolo to však vinou knihy, ale skôr mojej nálady. Jednotlivé kapitoly som si preto dávkovala v malom množstve. Už na prvý pohľad je vidieť, že za napísaním tejto knihy je obrovské množstvo systematickej a mravenčej práce. Autorka s pomocou p. Jána Púčika zbeletrizovala dovedna 13 žiadostí - listov od slovenských obyvateľov adresovaných prezidentovi Slovenského štátu Dr. Jozefovi Tisovi. Ide o autentické listy, ktoré sa zachovali v našich archívoch. Autorka jednotlivé príbehy rozvinula a snažila sa čo možno najvernejšie popísať, čo jednotliví hrdinovia prežívali. Listy spája (až na jednu výnimku) fakt, že odosielateľmi boli obyvatelia židovskej národnosti - v tom čase nielen tí, ktorí vyznávali judaizmus, ale aj takí, ktorí mali jedného/oboch rodičov či dokonca prarodičov Židov (čiže aj tzv. miešanci - Mischling). Prijatie Židovského kódexu 9. septembra 1941 (právne postavenie Židov v Slovenskom štáte) bolo počiatkom perzekúcií židovského obyvateľstva, prehlbovania antisemitizmu, neznášanlivosti a napätiu v spoločnosti. Táto právna norma bola inšpirovaná Norimberskými zákonmi z roku 1935. Cieľom bolo riešenie tzv. "židovskej otázky" a to predovšetkými cestou skresania ich práv. Šlo o obmedzenie ich občianskych, osobných či náboženských práv - "v prvej vlne" im bolo prikázané označovanie žltou hviezdou na verejnosti, došlo k vylúčeniu židovských detí zo škôl či obmedzeniam týkajúcich sa zamestnávania Židov u árijského obyvateľstva a naopak. V ďalšej vlne im boli postupne odnímané osobné predmety - napr. kožuchy, cennosti... A posledná tretia časť bola najkomplikovanejšia a týkala sa vyvlastňovania ich majteku - arizácia. Slovenský štát na čele s vtedajším prezidentom - katolíckym kňazom Dr. Jozefom Tisom však malo narozdiel od väčšiny okolitých štátov možnosť udeliť výnimky práve na základe žiadostí obyvateľstva. Práve táto časť našich dejín a osobnosť Jozefa Tisa patrí asi k najkontroverznejším v našich dejinách. Aj v súčasnosti sa totiž rôzne "živly" radi opierajú práve o to, že Tiso výnimky udeľoval a že ich nebolo málo. Podľa viacerých historikov bol však ich počet omnoho menší než sa uvádza. Namiesto 40-50 tisíc to bolo vraj len 1000 výnimiek (podľa prepočtov, ak sa rátali aj rodinní príslušníci, tak výnimiek mohlo byť približne 5000). Aj napriek nepopierateľnému faktu, že Tiso vedel o masovom vyvražďovaní Židov, tak počet výnimiek bol žalostne nízky. Odpovede sa žiadajúci často ani nedočkali - väčšina z nich už totiž v tom čase bola z územia Slovenska deportovaná do koncentračných a vyhladzovacích táborov . Nepomáhali ani protesty cirkvi či neárijského obyvateľstva. V týchto listoch bolo cítiť obrovský pretlak emócií - smútok, strach, frustrácia, hnev, očakávanie a v urputnom boji aj nádej a beznádej. Áno, nepomýlila som sa. Beznádej v zmysle toho, že spoločnosť sa len mlčky prizerala. A naopak nádej - práve ten list, do ktorého vkladali dôveru, ktorú v nich vzbudzovala osobnosť prezidenta kňaza a jeho právomoci. Žiaľ, nič z toho sa nekonalo... „Treba ešte raz opakovať, že antisemitizmus nebol vôbec zakorenený v slovenskom národe a jedna z najvýznamnejších osobností slovenských dejín, prelát Andrej Hlinka, vždy zdôrazňoval, že antisemitická idea je slovenskému národu cudzia a súčasne ju aj odsudzoval.“ (slovami židovského historika Büchlera). Táto veta bola použitá aj v divadelnej inscenácií Obchod na korze. Pri každej repríze mi ešte dlho znela v hlave... Aj napriek tomu, že vtedajšie udalosti tomu nenapovedali, tak myslím, že tento odkaz v sebe nesie kúsok pravdy. Ak by som mala vybrať len jeden príbeh, ktorý ma zasiahol najviac bolo by to ťažké. No predsa len sa ma veľmi dotkol príbeh Martina z Prešova. Už len preto, že v Prešove bývam piaty rok, že som tu "drala" školské lavice a že my toto mesto prirástlo k srdcu. Vedela som si teda živo predstaviť, kde sa celá táto rodinka pohybovala, kde chodili nakupovať, kde trávili voľné chvíle, kde sa chodili prejsť... Takýchto príbehov je však v tejto knižke veľa. Ak si vezmeme do úvahy knihy o holokauste, tak táto je niečim špecifická. Nepozerá sa na holokaust všeobecne - očami celého národa, ale naopak individuálne prostredníctvom práve týchto listov, ktoré sa zachovali a ktoré autorka prebudila k životu. Na začiatku knihy je tiež veľmi osožný úvod do problematiky a na konci knihy autorka uvádza zdroje a pramene odkiaľ informácie čerpala. Či už k ľahšej predstave pri beletrizovaní listov, ale aj k tomu, aby svoje závery podložila faktami. Viaceré zdroje som si už uložila a postupne sa k nim vraciam. Preto si myslím, že ak sa o túto tému zaujímate, v tejto knihe nájdete okrem iného aj mnoho ďalších "vodítok" i knižných inšpirácií do budúcna. Je zrejmé, že túto silnú knihu a myslím, že aj pomerne veľmi náročnú z hľadiska spracovania i časovej náročnosti nemôžem ohodnotiť inak ako na plný počet 5/5*. Dáva totiž čitateľovi možnosť pozrieť sa na holokaust aj z inej stránky. Nielen cez počty a čísla, ale cez konkrétnych ľudí a ich neľahké osudy.