Ako sa mozog s nami zahráva

V časoch dezinformácií, hoaxov, kadejakých pseudoodborníkov, je veľmi užitočné prečítať si spomínanú knihu. Vzal som si knihu do ruky a ako prvú vetu som si prečítal: Povinná príručka kritického myslenia. Nejde len o obyčajnú príručku, je v nej oveľa viac.

Na úvod je vhodné napísať, že sa nejedná o žiadne motivačné bludy. Albert Moukheiber je klinickým psychológom, pedagógom a doktorom kognitívnych vied. Jeho dielo je delené na 10 kapitol, ktoré rozoberajú konkrétne psychologické javy. Napríklad stres, ilúziu, syndróm podvodníka, dôležitosť kontextu, kolektívnu solidaritu a ďalšie. Autor vysvetlí problém, ilustruje ho príkladom a odkazuje sa na rôzne výskumy. Odkazy na výskumy sú uvedené na konci knihy.

Páčili sa mi príklady z bežného života. Napríklad stres vhodne charakterizuje ešte z obdobia praveka. „Stres bol totiž pôvodne pozitívnym mechanizmom, ktorý mozog aktivoval, aby sme prežili.“ (Moukheiber, 2021, s. 58). O dve strany vhodne ilustruje príklad ešte z dávnych čias, kedy ľudia žili v jaskyniach. „Predstavme si ho, ako pokojne zbiera bobule. Naraz začuje z krovia nejaký zvuk. Tento zvuk je bistabilný, čiže nejednoznačný stimul – ponúkajú sa mu dve možnosti. Buď je to blížiaci predátor, alebo vietor v lístí.“ (Moukheiber, 2021, s. 60)

Ďalším príkladom v knihe je schopnosť mozgu vytvárať si logické závery, ktorým veríme a riadime sa podľa nich. Napríklad autor odkazuje na fajčiarov. Opisuje, že uveríme nejakým záverom, ktoré presvedčia mozog o tom, že nejde o ohrozenie. Potom sa autor odkazuje na výskumy, kde je jasne dokázané, že mnoho ľudí prestane fajčiť až vtedy, keď v ich okolí zomrie fajčiar alebo, keď sami majú zdravotné problémy.

Veľmi zaujímavou bola aj kapitola, kde popisoval ako obťažovanie, šikanovanie ovládne mozog. Nájdete to v kapitole Prepis minulosti, tj. obeť si v hlave „prepíše“ spomienky. Okrem toho, že sa to deje v mnohých kolektívoch už od školy , techniky sa vôbec nelíšia z minulosti. „Ide napríklad o výsluchy, ktoré viedla sovietska štátna moc počas veľkých čistiek v tridsiatych rokoch 20. storočia.“ (Moukheiber, 2021, s. 35)

Existujú syndrómy, ktoré sprevádzajú ľudí a mnoho z nich ani netuší, že sa niečo deje. Typickými príkladmi sú napríklad Dunningov-Krugerov efekt a syndróm podvodníka. Dunningov-Krugerov efekt autor veľmi dobre vysvetlil vhodným príkladom. „Možno sa vám už niekedy stalo, že ste si pozvali na návštevu kamarátov a rozhodli ste sa navariť podľa receptu, ktorý ste deň predtým videli v relácii Top šéfkuchár. Veď to na tej obrazovke nevyzeralo nijako zložito!“ (Moukheiber, 2021, s. 112) Ľudia nadobudnú pocit, že danú oblasť zvládnu veľmi rýchlo a ihneď sa stanú odborníkmi. Opisuje to aj graf, ktorý kreslí vrchol sebadôvery a veľmi rýchlo nastanú známky zúfalstva.

Vo Francúzsku boli šéfkuchári, ktorí si pozývali ľudí na varenie. Ľudia si mysleli, že to zvládnu lepšie ako samotní šéfkuchári a veľmi rýchlo prišli známky zúfalstva. Našťastie, šéfkuchári ich naučili variť normálne s reálnym pohľadom na svoje zručnosti.

Čo je syndróm podvodníka? Presný opak. „Osoby, ktoré ním trpia, zastávajú nižšie pozície, ak si zaslúžia.“ (Moukheiber, 2021, s. 118) Ide o ľudí, ktorí sa boja, že sú nedostatoční na danú pozíciu. Vždy majú pocit, že nie sú erudovaní, nemajú ešte skúsenosti a podobne.

Existuje ešte obrovské množstvo oblastí, ktoré som nespomenul. Napríklad robili sa psychologické výskumy v oblasti šarlatánstva alebo aj toho, prečo ľudia veria mnohým diétam namiesto toho, aby zmenili životosprávu, atď.

Ide o veľmi vhodnú príručku, ktorá pomôže zamyslieť sa nad niektorými vecami. Na konci sa spomínajú aj Nástroje flexibilnejšieho myslenia.

Veľmi dobre je, že autor je psychológ a podobné situácie denno-denne rieši. Nie je to v žiadnom prípade príručka dokonalého života. Je to len obyčajná kniha, pri ktorej potrebujeme rozmýšľať. Neodporúčam ju čítať jedným dychom. Medzi kapitolami som si robil prestávky.

Recenzoval: https://suraba.blog.sme.sk/c/554718/albert-moukheiber-ako-sa-mozog-s-nami-zahrava.html

Zdá sa však, že také "binárne" videnie sveta nie je dobré, svet nie je len čierny, alebo biely. O tom a o všeličom inom, čo závisí od nášho mozgu, píše Albert Moukheiber v knihe "Ako sa MOZOG s nami zahráva" (Ikar, 2021). Interná, či externá "lokalizácia kontroly" (ILK či ELK) je len jednou zo záhad fungovania nášho mozgu. V prvej časti sa autor zaoberá otázkou "Ako vnímame svet". Druhá časť je zameraná na vzťahy "Môj mozog, ostatné mozgy a svet".

Ak môžem, odporúčal by som najprv prečítať si pozorne "Slovníček" v závere knihy, lebo v texte sa používa veľa odborných výrazov a lepšie sa v nich bude čitateľovi orientovať, ak sa s nimi najprv zoznámi. Nemyslím si, že táto kniha je vyslovene odborná, naopak, snaží sa podať informácie laikom pomerne zrozumiteľnou rečou. Napriek náročnej terminológii a trochu kostrbatému štýlu si myslím, že tie informácie sú zaujímavé, len si ich musí človek prečítať pozorne a aplikovať ich na poznatky z reálneho života.

Reálnemu životu sa autor priblížil aj popisom "aktuálnej" problematiky "Fake news" a "Hoax", čo mi pripadalo trochu ako odbočenie od teórie o mysliacich procesov mozgu, zvlášť, keď pri tom argumentuje niektorými sociálnymi sieťami, ich postupnou kontrolou voľnosti na internete. Tak, či onak, je to tu a treba sa v tom zorientovať aj z pohľadu teórie. 

Zaujala ma kapitola o nejednoznačnosti sveta, demonštrovaná na záhadných nejednoznačných obrázkoch a na kúzelníckych trikoch. Zaujímavá a podnetná je teória o mechanizme našich spomienok, ktoré nie sú fotografiou, či filmom, ale sú prepisom minulosti. Že pamäť nefunguje fotografickým spôsobom, ale naše spomienky vždy prepisuje nanovo.

O niečom podobnom som sa presvedčil nedávno, keď sme boli po rokoch vo Vrátnej doline a vystúpili sme na Chleb. Moja pamäť mi hovorila, že Chleb je vpravo od hornej stanice lanovky a on je v skutočnosti vľavo. Vpravo sa ide na Veľký Fatranský Kriváň.

Dôsledkom tohto skreslenia je možné pochybovať o dôveryhodnosti očitých svedkov pri súdnych procesoch, ako sa to aj v praxi dokázalo. Autor uvádza, že pamäť je nástroj, s ktorým treba zaobchádzať veľmi opatrne, pretože ju možno, aj nevedomky, spätne modifikovať. Zaoberá sa tiež viacerými skresleniami, ktoré sa dejú v istých situáciách v našom mozgu. Niektoré z nich s obľubou zneužívajú politici pri svojej (predvolebnej) argumentácii.

Niektorým pasážam tejto knihy je dobré venovať zvláštnu pozornosť. Nemenej zaujímavé sú aj state o inštinktoch a o strese, ktorý nám bol kedysi dávno užitočný, ale neadaptoval sa ešte na súčasné podmienky technickej civilizácie. Blízke realite je rozoberanie aktuálnej situácie na internete, články hlavného prúdu a tzv. alternatívne weby. Pozoruhodná je v tejto súvislosti poznámka pod čiarou k "alternatívnym" webom: ... aby nedošlo k omylu, že ostatné médiá vždy poskytujú pravdivé informácie.     

Kniha obsahuje zopár jednoduchých ilustrácií, poznámky a zoznamom použitej literatúry. Je dobre čitateľná, ak si osvojíte dôležité odborné názvoslovie.   

V súvislosti so spomínaním a spomienkami odporúčam moju dávnejšiu úvahu (2004) o spomienkach na minulosť  z roku 2004 na stránke i-psychológia. Skúste si urobiť test na spomienky.

Recenzoval: https://jozefjavurek.blog.sme.sk/c/554205/co-mame-pod-kontrolou-a-co-nam-unika.html

 Francúzsky psychológ Albert Moukheiber sa vo svojej publikácii venuje teoretickým východiskám, zameraným na naše každodenné myslenie, reakcie i vnímanie okolia. Desať krátkych kapitol ukáže čitateľom, ako dokáže mozog skresliť realitu a aké je dôležité prehodnotiť prvotné myšlienky či pocity. Autorovi sa pritom podarilo skĺbiť vedecké poznatky s jazykom zrozumiteľným aj pre širokú laickú verejnosť. Popularizácia psychológie je v súčasnosti na vzostupe a aj prostredníctvom tohto diela môžete ľahko a rýchlo nahliadnuť do svojho vnútra.   

"Predstavte si takúto situáciu - v rámci pracovného stretnutia ste sa rozhodli svojmu nadriadenému oznámiť, že máte prevratný nápad, ktorým odštartujete svoju kariéru. No ak budete pri jeho prezentácii v strese, váš mozog sa nastaví na mechanizmus fight and flight (boj - útek) - srdce sa rozbúcha, svaly sa napnú... Vy sa však nechcete s nadriadeným biť, ani pred ním utekať - chcete sa len úspešne prezentovať. Lenže váš mozog to vníma obrazne tak, akoby okolo pobiehala hladná šelma." (str. 63)

Keďže kniha je pomerne útla a Moukheiber sa snaží predostrieť čitateľom len základné (ale pritom trefné) informácie, občas kĺže po povrchu a nejde do väčšej hĺbky. Berúc do úvahy cieľ štúdie to však neprekáža, nejde predsa o učebnicu. Hoci musím tiež priznať, že som očakával viac praktických zručností. Niežeby sa miestami nevyskytli odporúčania, ako zapracovať na svojich reakciách, sú však len všeobecné a spomínané príklady z praxe slúžia hlavne ako podklad pre lepšie pochopenie. Ak však budete čítať pozorne a text nepreletíte pohľadom len povrchne, určite si spomeniete aj sami na konkrétne udalosti z vlastného života, kedy by ste vedeli uvedené praktiky využiť. Knižka Ako sa mozog s nami zahráva pracuje s viacerými pojmami, ktoré sa vyskytujú priebežne v celom texte, a preto je vhodné si ich pamätať. Za všetky spomeniem napríklad aproximácie, kognitívnu disonanciu, lokalizáciu kontroly či ilúziu poznania. Bolo zaujímavé odhaľovať pozadie na pohľad bežných činností, keď si človek ani neuvedomuje rozsah svojich viac či menej vedomých omylov. Všetci sme nejako "naprogramovaní" a ak si aj uvedomíme potrebu zmeny, cesta k novému vnútornému nastaveniu je dlhá a náročná. Albert Mouhkeiber síce vyslovene neposkytuje návod, ako sa stať lepším, rozvážnejším či kritickejšie uvažujúcim jedincom, z jeho slov však cítiť istú naliehavosť. Najmä v kapitole venujúcej sa hoaxom a tomu, prečo sú ľudia náchylnejší uveriť skôr im než vedecky podloženým a overeným informáciám či článkom. Zvláštne je to, že jedným z "vinníkov" je napríklad prvok času. Overiť si nejakú šokujúcu správu aj z iných zdrojov je časovo náročnejšie, a tak mnohí pri skrolovaní obsahu sociálnych sietí jednoducho uveria tomu, čo im ako prvé udrie do očí. Autor, prirodzene, berie do úvahy aj algoritmy rôznych stránok spracúvajúce údaje užívateľov, no i tak ide v súčasnosti o nebezpečný jav. Hlavne ak niekomu chýba kritické myslenie, alebo je ovplyvnený svojím sociálnym prostredím, vžitými predstavami o fungovaní sveta či dokonca genetikou. Na každý problém však existujú nástroje, ako pozmeniť svoje vnímanie, aj keď prvý krok - odhodlať sa k činu - býva ten najťažší.

A. Moukheiber (zdroj: L´Express)

"Keďže mozog funguje na základe aproximácie a skratiek, môže nás vystaviť mylnému úsudku, a to najmä preto, lebo o väčšine tém máme často len čiastočné informácie a obmedzené vedomosti. Napriek tomu by sme radi verili, že naše presvedčenie a názory majú opodstatnenie, pretože mýliť sa je nepríjemné. Ak chceme zistiť, či sa naozaj nemýlime, musíme sa sústrediť na dôvod, ktorý nás vedie k nejakému názoru, nie na názor samotný." (str. 157)

Je veľmi prekvapujúce, ako podliehame tlaku okolia aj v situáciách, keď je dôležité prejaviť svoju individualitu. Publikácia Ako sa mozog s nami zahráva vás navnadí úvodným javom, pri ktorom si vyskúšate snahu mozgu prispôsobiť si skutočnosť na obraz, čo možno nie je celkom pravdivý, ale zato nás udržuje v stave istoty. A potom je už veľmi ľahké naladiť sa na autorovu vlnu a prijímať bohaté informácie. Ako som už spomenul, kniha poskytuje skôr teóriu a príklady rôznych experimentov než praktické riešenia či cvičenia. Napriek tomu je skvelým sprievodcom po zákutiach našej mysle a dôkazom, že ovládanie v hraničných situáciách a sebakontrola závisí iba od nás samotných.

Recenzoval: https://marekzakopcan.blogspot.com/2021/02/veta-ovladaj-sa-nie-je-az-tak-od-veci.html