Víťazky

Obsah knihy: Víťazky

Štyridsiatnička Solene obetovala všetko advokátskej kariére: sny, priateľov, lásky. Jedného dňa však vyhorí a upadne do depresie. Psychiater ju navádza na dobročinnosť, radí jej, aby sa zamerala na druhých. Solene je skeptická, ale predsa odpovie na nenápadný inzerát dobročinného združenia, ktoré hľadá osobu na post verejného spisovateľa. Je sklamaná, keď ju posielajú do bunky záchrany pre ženy v núdzi.

V obrovskej hale Paláca ženy, kam sa dostaví so svojím supermoderným počítačom, sa cíti stratená. Rezidentky ju nielenže nevítajú s otvorenou náručou, ale doslova sa jej stránia. Vďaka kurzu zumby, listu žiadajúcemu anglickú kráľovnú o autogram či šálke mätového čaju sa Solene postupne zbližuje so ženami pochádzajúcimi z odlišných kultúr a s rôznymi osudmi. Nachádza schopnosť vcítiť sa do žien na periférii spoločnosti a práve v tom objavuje i zmysel svojho poslania.

Takmer pred storočím tu zvádzala podobný boj Blanche Peyronová. Ako kapitánka Armády spásy snívala o streche nad hlavou pre všetky ženy vylúčené zo spoločnosti. Jej najväčšia bitka o dôstojné miesto pre ne sa zhmotnila do vybudovania Paláca ženy v Paríži. Inštitúcia dodnes existuje. Laetitia Colombaniová nás pozýva do tohto veľkorysého sociálneho zariadenia spoznávať jeho obyvateľky, ich životné príbehy a biedu, ale aj ich vášne, silu a veľkodušnosť.

Z francúzskeho originálu Les victorieuses (Bernard Grasset, Paris 2019) preložil Alexander Halvoník.

Odkazy

• Leatitia Colombaniová a jej Víťazky

Ukážky z knihy

V nemocničnej izbe s bielymi stenami trávila svoje dni za zatiahnutými žalúziami a sotva sa vládala pohnúť. Svetlo jej pripadalo neznesiteľné. Najmenší pohyb ju stál priam nadľudské úsilie. Z advokátskej kancelárie dostávala kvety, povzbudzujúce správy od kolegov, no na ich čítanie sa nezmohla. Má poruchu ako auto odstavené bez paliva na kraji cesty. Porucha nastala v štyridsiatom roku jej života.
Burn out... v angličtine ten termín pôsobí akosi ľahšie a košatejšie. Určite znie lepšie ako vyhorenie. Spočiatku Solene nechcela uveriť. To predsa nie je ona, nie, to sa jej netýka. Ona predsa nemá nič spoločné s krehkými osôbkami, ktorých svedectvá zapĺňajú stránky ženských časopisov. Ona bola vždy silná, aktívna, v pohybe. Vždy si pripadala ako-tak harmonická, aspoň si to o sebe myslela.
Pracovná preťaženosť dnes trápi mnohých, hovoril jej psychiater tichým a rozvážnym hlasom. Odriekal premúdre slová, ktorým sotva rozumela: sérotonín, dopamín, noradrenalín a názvy kadejakých anxiolytík, benzodiazepínov, antidepresív. Predpisoval jej pilulky, večer na spanie, ráno na prebudenie. Prášky, ktoré pomáhajú žiť.
Všetko sa pritom začalo tak dobre.