Prekliate dedičstvo

Obsah knihy: Prekliate dedičstvo

BORIS FARKAŠ číta z knihy PREKLIATE DEDIČSTVO:

Dedičstvo vzniká smrťou poručiteľa a môže mať najrôznejšie podoby. Môže priniesť nečakané zlepšenie finančnej situácie, ale aj ďalšiu smrť a nešťastie. Smrť svojmu novému majiteľovi, nešťastie jeho blízkym či jeho vrahovi. Dedičstvo môže tvoriť napríklad zbierka historických bankoviek. Ale sú naozaj také cenné, aby sa pre ne vraždilo?
V starom byte hneď vedľa železničnej trate, kde sa život a čas meria prejazdmi vlakov, zahajujú kriminalisti pod vedením vrchného inšpektora Petra Ledeckého vyšetrovanie vraždy. Ako už veľakrát aj teraz hľadajú stopy, zisťujú fakty, odhadujú motívy, formulujú vyšetrovacie verzie. Ich rady v predvianočnom čase decimuje epidémia chrípky, ktorá pripúta vrchného komisára Ledeckého pevne na stoličku, a tak sa popri zastupovaní svojho chorého šéfa nevie plne venovať pátraniu. Na prvý pohľad to neprekáža, veď všímaví susedia poskytnú dostatok dôveryhodných svedectiev a dôkazov. Ohraničený svet zberateľov bankoviek vydá svojho podozrivého a poskytnuté dôkazy ho presvedčivo usvedčujú. Navyše o jeho vine svedčí aj detektor lži! Je to však naozaj tak? Sedí vrah za mrežami leopoldovskej väznice alebo behá na slobode? A kde je stratená časť historických bankoviek?
Ledeckého šiesty zmysel pochybuje a núti ho hľadať nové odpovede. Detektívi sú presvedčení, že ich už nič nemôže prekvapiť, ale tragikomický záver pátrania ich presvedčí o opaku.

Piata kniha Václava Neuera voľne nadväzuje na jeho predchádzajúce tituly Krkavčí súd, Vražda s pridanou hodnotou, Nenapravený omyl a Tiene minulosti. Na pozadí fiktívneho príbehu predkladá autor čitateľovi reálne kriminalistické postupy, ako aj osudy hrdinov, ktorí sa napriek ohrozeniu vlastného života pokúsia zachrániť život zločincov, a nielen ich.

Odkazy

• Vražedný svet zberateľov bankoviek

Ukážky z knihy

Pokrčil plecami. „Taká je doba. Koniec koncov či už povieme detektor, polygraf, alebo po novom psychofyziologické overovanie pravdovravnosti, ani ja netvrdím, že je celkom nanič.“
Trocha ho prekvapil. „Potom som buď zle čítal, alebo zle pochopil, čo ste napísali.“
Starý pán sa usmial. „Dokáže napríklad celkom presne vyhodnotiť emócie. Aj iné veci. Môžete zmerať dýchanie, tepovú frekvenciu, krvný tlak, zmenu kožnej vodivosti alebo dnes už dokonca aj zmeny v elektrickej aktivite mozgu. To je samo osebe z vedeckého hľadiska veľmi zaujímavé a užitočné. Pochopili ste však správne. Je totiž naozaj absurdné a absolútne nevedecké chcieť na základe fyziologických či elektrofyziologických meraní urobiť záver o pravdovravnosti vyšetrovaného. Vo vašom prípade dokonca o vine či nevine. Je to ako chcieť nemožné a bolo by to až príliš jednoduché.“
Ledecký sa musel sústrediť, aby sa v jeho výklade nestratil. Bystrému oku profesora to neušlo. „Jednoducho, priznanie páchateľa či dokázanie jeho viny bude navždy výhradne výsledkom vášho umenia, nie akéhokoľvek merania.“ Usmial sa a pozdvihol pohárik. „O robotu sa teda báť nemusíte.“
„Hádam aspoň tomu som rozumel. Hneď sa cítim pokojnejšie,“ prijal jeho výzvu a aj on si odpil. Cítil, že alkohol začína pôsobiť.
„Uzavrime teda túto debatu tým, že náš mozog a psychika sú skrátka dva svety a prepojenie medzi nimi je veľmi komplikovaný a hlavne nezávislý vzťah. Naše myšlienkové procesy sú svojou povahou také špecifické, nevyspytateľné a jemné, že sa nemôžu premietnuť do hrubých elektrofyziologických meraní.“
„Pred chvíľou som na tom bol lepšie,“ zažartoval.
Profesor vzdychol. „Na čo vás to vlastne povýšili?“ prijal hodenú rukavicu.
„Teraz som niečo ako major,“ odpovedal. „Na kriminálke tú hodnosť označujú komisár.“
Zodvihol ukazovák. „Čiže špeciálne pre vás, pán komisár,“ zaklopal ním do stola. „Žiadny detektor lži naozaj neexistuje.“