Slová načmárané na stenách

O čo ide?

Ešte v roku 2017 vyšla v zahraničí nová jednodielna YA contemporary knižka Words on Bathroom Walls od americkej autorky menom Julia Walton. Priznám sa, že som o knihe nepočula, až kým sa mi v tomto mesiaci do rúk nedostal slovenský preklad (kniha vyšla v rámci YOLi ako Slová načmárané na stenách.

Keď sa rozhliadnete na goodreads, zistíte, že má kniha fakt slušné hodnotenia a bodaj by nie. Je to totiž príbeh o živote so schizofréniou s jasným posolstvom... A naozaj dobrý.

Možno sa knihe dostane viac pozornosti, keď vyjde pripravovaný film. Ten má pod palcom filmové štúdio LD Entertainment, režíruje ho Thor Freudenthal (ktorý má na svedomí trebárs filmy Diary of a Wimpy Kid alebo Percy Jackson: Sea of Monsters či seriály ako Legends of Tomorrow, Supergirl, a The Flash) podľa scenára od Nicka Naveda. V hlavnej úlohe sa predvedie Charlie Plummer. Autorka na svojom IG uvádza, že už videla niektoré scény a počula časť soundtracku, takže to vyzerá fakt nádejne.

Ale vráťme sa späť ku knihe. O čom konkrétne je?

Šestnásťročný Adam je schizofrenik.
Vidí a počuje ľudí, ktorí neexistujú. Rebeku, milé dievča, ktoré mu rozumie, mafiánskeho bosa, ktorý ho ohrozuje, či nahého čudáka Jasona. Zdá sa celkom jednoduché odlíšiť skutočné od neskutočného, ale Adam to pre svoju diagnózu nedokáže.
Odrazu mu svitla nádej. Užíva experimentálny liek, ktorý mu pomáha ignorovať halucinácie. Nastúpi do katolíckej strednej školy, kde o jeho chorobe nikto nič nevie. Na dosah má nové možnosti, dokonca aj lásku. Spolužiačka Maja je pekná, inteligentná, hoci trochu tvrdohlavá, a zamilovaný Adam zúfalo túži byť normálnym tínedžerom, za akého ho priateľka považuje. Lenže liek, ktorý užíva, začína zlyhávať a musí ho vysadiť v tom najnevhodnejšom čase. Adam je odhodlaný urobiť čokoľvek, aby pred Majou uchoval svoje smutné tajomstvo.

Prečo by vás to malo zaujímať?

Bežný život schizofrenika. Ani ja, ani autorka nemáme lekárske vzdelanie a jej výlet do Adamovej mysle určite zahŕňal istú dávku fantázie, no je evidentné, že sa snažila naštudovať si čo najviac a prípadné nedostatky neprekrývajú to hlavné: snahu ukázať nám bežný život človeka s takouto chorobou, pomôcť nám lepšie pochopiť jeho ťažkosti a možno sa zbaviť niektorých predsudkov. Bez idealizácie, romantizovania či snahy o senzáciu.

Zámienka dať si koláč. Hlavný hrdina rád pečie, lebo ho to upokojuje, takže sa ku/po knihe skrátka musíte odmeniť niečím dobrým.

Listy/denník. Kniha je písaná vo forme denníkových zápiskov/listov, ktoré Adam dáva svojej terapeutke. Neviem ako vy, ja však podobný spôsob písania zbožňujem.

Lebo som to povedala a hovorí to napríklad aj Nina Protušová, aha...

Tak si zatiaľ napríklad aspoň prečítajte ukážku alebo si pozrite môj príspevok na instagrame (↓) a ja sa čoskoro prihlásim s recenziou.

Recenzovala: Kristína Smolková
https://the-bookland.blogspot.com/2019/10/predstavujem-slova-nacmarane-na-stenach.html?fbclid=IwAR2MImIvylwoTq-2Z8VdT-0hAAzA4k0Ex9WA64yr4ov5XTkUw8sir-z2CL4

Adam má šestnásť a je schizofrenik. Počuje hlasy a vidí ľudí i veci, ktoré neexistujú, čo vedie k dosť nešťastnému sledu udalostí a napokon k novému experimentálnemu lieku. Ten mu pomáha dosť dobre rozlišovať, čo je skutočné a čo nie, takže začne chodiť do novej školy odhodlaný nikomu svoje tajomstvo neprezradiť. A už vôbec nie inteligentnej spolužiačke Maji, ktorá ho zaujala... Ibaže liek nefunguje dokonale a z Adama asi predsa len nikdy nebude normálny tínedžer, akokoľvek po tom túži.

Kniha je písaná prostredníctvom Adamových denníkových zápiskov, respektíve akýchsi listov, ktoré odovzdáva svojej terapeutke - rozhodol sa s ňou totiž na sedeniach nahlas nerozprávať. Zvolená forma rozprávanie príjemne ozvláštňuje, robí ho akýmsi priamejším a adresnejším a pomáha čitateľom lepšie spoznať hlavného hrdinu.

Adam je, mimochodom, naozaj skvelý. Ide o ten typ postavy, ktorá má od dokonalej ďaleko, a predsa je dostatočne sympatická na to, aby si získala drvivú väčšinu čitateľov. Vo výsledku sa budete pri čítaní smiať na Adamovách vtipoch a jeho utrpenie vám bude náležite trhať srdce.

Ostatné postavy vnímame iba cez Adama, nečakajte preto žiadne silné citové spojenie. Rozhodne ma však bavili. Či už Maja, ktorá nie je práve najpriateľskejšia, Adamova milujúca matka alebo snaživý (a tápajúci) nevlastný otec. Autorka nám ponúka škálu postáv, ktoré pôsobia realisticky a vyhýba sa pritom tým najotrepanejším klišé...

...s výnimkou arogantného boháča zo školy, ktorý Adamovi komplikuje život. A ešte s výnimkou plesu. Nuž, o niečom to asi musí byť. Čo sa týka očividnej zápletky, táto kniha je na prvý pohľad vlastne maximálne jednoduchá a tak trochu... bez deja.

Lenže v tomto prípade sa medzi bežné stredoškolské problémy pridáva Adamova choroba a to knihu posúva na inú úroveň. Pretože toto nie je príbeh o tom, ako ho zázračne vylieči láska a vlastne ani o žiadnom obrovskom prelome v liečbe. Je to len príbeh o tom, ako Adam so svojou diagnózou dennodenne žije. Vyrovnáva sa so svojimi halucináciami, vedľajšími účinkami liekov, snaží sa neubližovať ľuďom vo svojom okolí a nie vždy sa mu to darí.

Kniha šikovne poukazuje na každodennú realitu chorých ľudí aj na nezmyselnosť a neoprávnenosť mnohých predsudkov voči nim... Čo ma privádza k mojej najväčšej výhrade. Adam totiž ako neveriaci nastúpi na katolícku školu a často sa následne naváža do všetkého spojeného s náboženstvom a katolíkmi. Na knihu, ktorá hovorí "nemajte predsudky a nehádžte všetkých do jedného vreca" to bolo dosť cez nezmyselné a zbytočne útočné.

Celkovo ale ide o vydarené čítanie, ktoré má čo povedať, a zvláda podať vážne témy s dostatkom nadhľadu a humoru (keďže je rozprávač Adam proste zlatíčko). Odo mňa kniha získava 4 hviezdičky a odporúčam ju tým, ktorí hľadajú dobré YA contemporary o duševnom zdraví.

Recenzovala: Kristína Smolková
https://the-bookland.blogspot.com/2019/10/julia-walton-slova-nacmarane-na-stenach.html

Dôvodom je často jednoduchosť dejovej línie young adult literatúry, ale tiež aj podobná zápletka a orientácia na tie isté problémy mladých, ktoré u mňa už stratili svoje čaro. Román Slová načmárané na stenách bol však niečím iný. Síce tiež hovorí o problémoch mladého človeka, ale tie sú úplne iné než strasti jeho šestnásťročných rovesníkov. 

Adam je schizofrenik. Vidí a počuje ľudí, ktorí neexistujú. Rebeku, milé dievča, ktoré mu rozumie, mafiánskeho bosa, ktorý ho ohrozuje, či nahého čudáka Jasona. Zdá sa celkom jednoduché odlíšiť skutočné od neskutočného, ale Adam to pre svoju diagnózu nedokáže. Odrazu mu svitla nádej. Užíva experimentálny liek, ktorý mu pomáha ignorovať halucinácie. Nastúpi do katolíckej strednej školy, kde o jeho chorobe nikto nič nevie. Na dosah má nové možnosti, dokonca aj lásku. Spolužiačka Maja je pekná, inteligentná, hoci trochu tvrdohlavá, a zamilovaný Adam zúfalo túži byť normálnym tínedžerom, za akého ho priateľka považuje. Lenže liek, ktorý užíva, začína zlyhávať. Adam je odhodlaný urobiť čokoľvek, aby pred Majou uchoval svoje smutné tajomstvo.

„Vidiny nie sú vždy zlé. Niekedy sú celkom fajn. Zjavia sa, kedy sa im zachce. V tom ma nikdy nesklamú.“

Ako som uviedol na začiatku, už na základe anotácie bude viacerým čitateľom zrejmé, že Slová načmárané na stenách nebudú tak úplne obyčajná young-adultovka. Tento fakt potvrdzuje aj štýl, akým sa autorka prihovára svojmu čitateľovi. Knihu napísala pomocou denníkových záznamov. Adam, ako hlavný hrdina, sa viac rozpráva s čitateľom, teda s vami, než s ostatnými postavami v románe. Práve vďaka tomu ho môžete detailne spoznať. Hovorí vám o svojich bolestiach a trápení, ale tiež o radosti a o všetkom, čo v danom momente prežíva. Často používa frázy ako Aby som odpovedal na vašu otázku... alebo Mohlo by vás zaujímať... či Opíšem vám, čo sa stalo, a vy mi poviete svoj názor..., ktoré knihu ozvláštňujú. Na tento štýl som si určitý čas zvykal, a v neposlednom rade aj na Adama ako takého. S odstupom času ale môžem povedať, že som si ho obľúbil.

„Ak nemôžete dôverovať sám sebe, žijete vo veľmi zvláštnom svete. Chýba vám pevná zem pod nohami. Za normálnych okolností by som dôveroval veciam ako gravitácia, logika či láska, teraz im však dôverovať nemôžem, lebo neviem, či ich správne vnímam.“

Autorka opisuje život stredoškoláka, ktorý sa pretĺka viacerými problémami. Či už v škole, vo svojom vnútri, alebo v rodine. Zobrazuje prostredie, v ktorom môžeme sledovať šikanu, zápas seba samého, ale aj hľadanie tej správnej cesty. Ako dejová línia plynie, príbeh postupne graduje, a gradáciu symbolizuje aj denná dávka experimentálneho lieku, ktorý Adam užíva. Tú môžeme sledovať na začiatku každého denníkového záznamu. Za menej zvládnutú považujem prvú polovicu knihy, v ktorej mal dej len veľmi pomalý spád. Román obsahoval viaceré hluché miesta a vo všeobecnosti mu chýbala akcia, ktorú autorka čitateľom dopriala až na úplnom konci.

„Zdalo sa mi, že smrť prinesie pokoj. Predovšetkým bude konečne ticho. Túžim po tichu.“

Adamov príbeh je síce vymyslený, ale ako uvádza autorka na konci knihy, schizofrénia je vážna a zákerná choroba, ktorou trpia milióny ľudí. Waltonová nie je lekárka a pri písaní svojho príbehu čerpala z vlastnej fantázie a dostupnej medicínskej literatúry. Slová načmárané na stenách sú oddychovou knihou, ktorá pravdepodobne nevypredá kníhkupectvá, ale rozhodne stojí za prečítanie. Hoci sa vás táto choroba nemusí týkať, nikdy neviete, kto vo vašom okolí s ňou práve bojuje. 

Recenzoval: Dominik Petriska