Láska na križovatke

Dnes sa mi dostala do ruk tato utla knizka, ale utla iba na vzhlad, je totiz plna velkych myslienok, citov a velkeho ducha. Radsej ako poeziu mam prozu, no rada spravim vynimku a zacitam sa do basni, z ktorych citit ludskost, ktore maju hlavu aj patu, pribeh, dusu, su nabite krasnymi slovami, emociami, nutia nas zamysliet sa nad podstatou ludskeho bytia a ukazuju nam cestu. Basne od Zuzany Volentierovej v zbierke „Laska na krizovatke“ take urcite su. Opisuju zivot od jeho zrodu, cez detstvo, mladost az po neodvratnu smrt, ba siahaju dalej, az k samemu nebu, odkial nase kroky strazia ti, co uz nie su medzi nami, rovnako, ako ich strazili, ked tu boli. Pocas nasej zivotnej pute prejdeme mnozstvom krizovatiek, na ktorych stretneme roznych ludi a dostaneme sa do roznych situacii, ktore musime vyriesit. Niektori ludia nas obohatia, nastavia nam zrkadlo, pomozu nam, ini nas sklamu, pobudnu s nami iba chvilu, no su aj taki, ktori s nami od osudnej krizovatky kracaju dalej po cely zivot. Basne Zuzu Volentierovej su plne vsetkych chuti zivota, pri niektorych sa pousmejete, pri inych si poplacete, zaspominate, zialite, smutite, ale dve veci maju vsetky spolocne. Tou prvou je laska, ktora sa vinie ako nezna stuha celou zbierkou, a tou druhou je nadej na lepsi zajtrajsok. Zuzkine basne nam davaju pocitit, ze ak nieco v nasom zivote nie je dobre, potom nasa cesta este nie je na konci, ze zivot ma pre nas pripravene aj pekne chvile. Zo vsetkych poetkinych versov citujem tento: „Boze, daj mi pocitit lasku jedinecnu, horiacu, neznu a vecnu.“ Co viac a co krajsie si mozeme zelat?

Veľmi pekné myšlienky, z ktorých cítiť cit ;)