Eslovenčina je ťažká

Na svojom blogu má stále 62 článkov, ktoré som v tom čase, keď pribúdali, čítal so záujmom, lebo jeho rozprávačský štýl a rozprávanie o vzdialenej krajine, ale aj o Slovensku, ma zaujalo. Vo svojej knihe "eslovenčina je ťažká" píše o tom, ako prišiel z Peru na Slovensko, ako tu spoznával náš jazyk a ľudí z celého sveta na študentskom internáte. Neskôr sa vrátil späť do Peru a potom zase nazad na Slovensko, kde žije.

Z hľadiska žánru by som nevedel jeho knihu jednoznačne zaradiť, lebo je to vlastne životopisné rozprávanie, ale zároveň to možno brať ako cestopis. Aj v takom obrátenom garde - cestovanie z Peru na Slovensko. Osobne ma jeho študentské časy na Slovensku, špeciálne v Bratislave zaujali aj preto, že to boli aj moje študentské roky. Síce, bolo to o niečo skôr, ale tiež sme mali na internáte zahraničných študentov z Kórey. 

Carlos si zvolil za ústredný "problém" knihy slovenčinu, ktorá sa mu zdala veľmi ťažká, ale aj tak ju zvládol a je tu doma. Španielčina vraj nevie vysloviť prvú spoluhlásku na začiatku slova, preto píšu (a čítajú) e-slovenčina, podobne ako Španielsko je u nich "España" a to je zas pre nás trochu ťažké... V tom je tá krása sveta, všade je niečo iné a tým pádom zaujímavé.

Krásne sú jeho prirovnania, keď prvýkrát v živote cestoval vlakom z Prahy do Bratislavy, všade naokolo kopce a pekná zelená príroda. Neskutočné v porovnaní a Limou na púšti, odkiaľ prišiel do Československa. V Bratislave obdivoval čistotu a pokoj v uliciach, len sa mu zdalo, že všetci ľudia sú rovnakí, ťažko ich rozoznať. Poznáme to tiež, ale vo vzťahu napríklad k Japoncom, či Číňanom. Zvykol si a naučil sa nás rozoznávať. Nie sme všetci rovnakí...

Úsmevné sú Carlosove postrehy z kúpeľne, keď tam vojde chlap a žena je nahá, ako rozdielne ženy reagujú na Slovensku - naše si zakrývajú všetko, v severských štátoch len to dolu a v Ázii si vraj zakryjú tvár. Carlos teda nezabudol vo svojej knižke ani na humor, ani na opis prvého mája v uliciach, proste je to aj obraz našej bývalej reality, aj pod rádioaktívnym mrakom z Černobyľu.

Poučnou pasážou je autorovo rozprávanie o doprave v Lime (str.152). Zaujalo ma napríklad, že značka "STOP" sa tam berie len ako informatívna a skutočnou stopkou je "retardér". Čím väčší, tým dôraznejší... Bohužiaľ, už tam smerujeme aj my...  

Ďalšia kuriozita ku ktorej, zdá sa, že spejeme aj my: V Peru "prezident a parlament často bojovali medzi sebou", až mi to pripadá ako nastavené zrkadlo (krivé)...   

V knihe je aj pomerne dosť čiernobielych fotografií, čiastočne z "rodinného" albumu, ale aj dokumenty danej doby. Kto trochu zažil študentský život v Bratislave, určite si v tejto knihe nájde pasáže, ktoré ho vrátia do pekných čias mladosti. Pôvodne som chcel písať o tejto knihe až keď navštívim Zumaránovu reštauráciu "Casa Inka" v Bratislave, ale ešte nebola príležitosť. Určite sa tam popýtam aj na majiteľa a spisovateľa v jednej osobe (aj s knihou na podpis).

Recenzoval: Jozef Javurek
https://jozefjavurek.blog.sme.sk/c/488292/carlos-arturo-sotelo-zumaran.html