Červený zápisník

O knihe som nič nevedela. Prečítala som si len anotáciu a ukážku a rozhodla som sa, že to risknem. Teraz som sa nemýlila. Kniha je plná nádherných myšlienok. Autorka vedela písať o starobe s citom. Vykreslenie hlavnej postavy bolo teda úžasné. Autentické. Verila som každému slovu, aj keď z toho možno nič nie je reálne. Pre mňa to však bolo. Netušila som, ako rýchlo budem pretáčať stránky, no kniha si ma hneď získala a musela som zistiť, ako sa skončí. Tá ťaživá atmosféra diela ma ubíjala.

„Želám ti, aby si mala všetkého dostatok,“ povedala mi do ucha. „Dostatok slnka, ktoré rozžiari tvoje dni, dostatok dažďa, aby si si vážila dni naplnené slnkom, dostatok radosti, ktorá posilní tvoju dušu, dostatok bolesti, aby si ocenila aj malé radosti v živote a dostatok stretnutí s novými ľuďmi, aby si dokázala povedať zbohom.“
...................................................................
Slová mojej mamy sa mi stali akousi životnou mantrou a vždy keď som si ich pripomenula, dodali mi potrebnú silu. Dostatok sily, aby som prekonala ťažkosti, ktorým som mala čeliť. Ktorým čelíme všetci.
(str. 40)

Hneď v úvode nás privíta starenka, ktorá má jedinú žijúcu príbuznú v inej krajine, takže spolu komunikujú len cez internet. Cez stránky priam kypí osamelosť. Čitateľa to paralyzuje a už vtedy si uvedomí, že príbeh bude ladený skôr do ponurej atmosféry. Má pravdu. Život Doris nepripravil veľa radosti a osud bol zákerný. V mladom veku začala pracovať ako slúžka, potom stretla tých správnych a menej správnych ľudí a jej kroky sa uberali zvláštnym smerom. Šťastie je vrtkavé. To, čo sme si vysnívali sa nie vždy naplní.

Osoby, ktoré stretla, jej zmenili život. Vždy to malo iné následky, pretože človek je dobrý aj zlý. Nikdy však nevieme, koho stretneme. Dopredu netušíme, či nám stretnutie vyčarí úsmev na tvári. Ak by sme si mali vybrať, niektorých ľudí by sme nechceli nikdy spoznať, no aj tí nás niečo učia. Hlavná hrdinka by o tom vedela písať (a aj písala). Jej život bol veľmi depresívny a ja som netrpezlivo čakala, kedy sa všetko na dobré obráti. Stane sa to alebo bude čitateľ stále uväznený v negatívnych emóciách?

Pocit, že sa nikto nezaujíma o váš intelekt, je možno to najponižujúcejšie, čomu môžete vystaviť človeka. Ak je zovňajšok to najpodstatnejšie.
(str. 60)

Dielo je rozdelené na dve dejové línie. Tá aktuálna, ktorá reprezentuje prítomnosť, mapuje skutočný stav vecí v dnešnej dobe – môžeme vidieť, ako Doris žije teraz, ako premýšľa. Druhá je textom, ktorý napísala pre praneter Jenny, aby jej po sebe niečo zanechala. Vtedy sa vracia do minulosti a spomína si na to, čo prežila. Nie je to ľahké, lebo spomienky majú trpkú príchuť. Chce jej ale zanechať kus seba. Rady a ponaučenia, ktoré Jenny pomôžu pochopiť, že nie všetko je len biele a čierne. Prežila veľa situácií, takže vie, aký nevyspytateľný je život.

Kniha je hodnotná, no zdala sa mi príliš depresívna. Niečo mi tam veľmi chýbalo. Asi nejaká forma šťastného konca, ktorá by mi dovolila zavrieť dielo s dobrým pocitom. Aj takéto príbehy musia existovať, to viem, ale momentálne som nebola naladená na takýto smútok. Presakoval z každej stránky a ja som knihu ledva dočítala. Bolo toho veľa. Zlé situácie stále pribúdali a ja som bola čoraz smutnejšia. No je dobré, priam vítané, ak vo vás príbeh vyvolá nejaké pocity – či už pozitívne, alebo negatívne. Červený zápisník určite odporúčam tým, ktorí nevyhľadávajú iba romantické príbehy, pretože romantiky je tu málo. Dominantná je čistá bolesť a utrpenie...

Hodnotenie: 4/5

Recenzovala: Natália Kapustová
https://nathalys-reading.blogspot.com/2018/06/sofia-lundbergova-cerveny-zapisnik.html

Doris je stará žena, ktorá žije sama v Štokholme. Myseľ má  v poriadku, ale telo už nezvláda toľko, ako kedysi. Pravidelne ju navštevuje opatrovateľka až do chvíle, kedy sa jej zdravotný stav po páde zhorší natoľko, že je potrebná hospitalizácia. Jej jediná príbuzná, praneter Jenny, ktorá žije v Amerike, je jej zdravotným stavom natoľko znepokojená, že sa rozhodne priletieť a postarať sa o ňu. Vďaka Dorisinmu zápisníku a jej spomienkam, ktoré dala pre Jenny na papier, sa jej praneter dozvedá o celom jej ťažkom živote a najväčšej láske jej života.

V knihe sa prelína súčasnosť, kedy je Doris v nemocnici, s jej príbehom z minulosti. Na základe zápisníku, kde si zapisovala mená ľudí, ktorých stretla a ktorí významným spôsobom ovplyvnili jej život, spomína na všetky útrapy, ktoré prežila, na ľudí, ktorých stratila a na miesta, ktoré navštívila.

Či už súčasnosť, alebo minulosť, celá kniha sa nesie v znamení smútku, nostalgie a smrti. Pri čítaní som mala veľmi skľučujúci pocit. Všade bola stále prítomná smrť. Doris túžila už umrieť, lekári a sestričky tiež nedávali starej žene už veľké nádeje na zotavenie a skôr sa jej chceli zbaviť a preložiť ju do ústavu, kde takéto prípady mali zabezpečenú celodennú starostlivosť. V jej minulosti tiež postupne všetci ľudia umierali a jej neostal už nikto okrem Jenny.

Doris v podstate nezažila nič pekné. Vynímajúc chvíle, kedy spoznala svoju celoživotnú lásku. Ale aj tieto netrvali dlho a problémy si k Doris opäť našli cestu. Často som mala z príbehu pocit, že autorka sa len snaží byť priveľmi dramatická, vyvolať v čitateľoch úžas a smútok, aby sa im tento príbeh dostal pod kožu a vryl do srdca. Žiaľ, na mňa to vôbec nepôsobilo ani uveriteľne, ani úprimne. Niektoré situácie boli príliš vyhrotené, Doris sa stávali priveľké náhody a nehody. Niektoré pasáže sa mi páčili viac, niektoré menej, ale celá kniha bola na mňa priveľmi depresívna a silene tragická.

Celý príbeh je dosť stručný. Autorka používa jednoduchý štýl. Dorisin život spoznáme, ale jej charakter by som vlastne ani nevedela presne definovať. Aj rozhovory medzi ňou a Jenny boli príliš krátke, oficiálne, neosobné. Akoby sa spolu nerozprávala rodina, ale len nejakí občasní známi. No a záver bol taký neuveriteľný, že už ma dojať nemohol, aj keď som počas čítania bola zvedavá, ako sa to všetko skončí. Možno by sa mi príbeh páčil viac, ak by som si záver domyslela sama. 

Moje hodnotenie:

Recenzovala: Alena Kováčová
http://elliesbookverse.blogspot.com/2018/07/cerveny-zapisnik-recenzia.html