Generál M. R. Štefánik

Obsah knihy: Generál M. R. Štefánik

Prvá svetová vojna priniesla Európe hrôzu, akú si predtým nik nedokázal predstaviť. Rakúsko-Uhorsko mobilizovalo mužov všetkých svojich národností a nútilo ich položiť život za cisára, ku ktorému necítili úctu, a za krajinu, ktorá im bola žalárom. Slováci a Česi museli odísť zo škôl a od pluhov, aby zabíjali a sami sa nechali zabiť. Aby znásilňovali ženy na dobytých územiach a zavšivavení, zvlčilí, s rukami od krvi a nakazení syfilisom prežívali vojnu bez zmyslu. 

Milan Štefánik premenil týchto vojakov na stotisícovú armádu dezertérov a oslobodených zajatcov, emigrantov roztrúsených od Kaukazu cez Rumunsko, Taliansko, Francúzsko až po Ameriku. Československá dobrovoľnícka armáda bola v dejinách Európy jedinou, ktorá vznikla skôr než štát. Nepodliehala žiadnemu veleniu, iba vlastnému. Stala sa netušenou silou v rukách cudzinca, čudáka nepatriaceho nikomu a ničomu, tuláka po hviezdach, nepolapiteľného samotára, astronóma, leteckého akrobata, kúzelníka, slobodomurára a vojaka, ktorý sa z pešiaka prepracoval na francúzskeho generála. Útleho cynického muža, zaradila jeho magická schopnosť uhranúť kráľov a európskych štátnikov a podmaniť si city ich manželiek k najgeniálnejším a najtajomnejším diplomatom, akých kedy Európa mala.

Štefánik miluje a nechá sa milovať, má tajomstvá, o ktorých nikdy nikomu nepovie, je mnohokrát zranený, operovaný, trpí bolesťami, skutočnými i fantómovými, a na konci svojich dní je závislý od opiátov. Jeho lietadlo sa zrúti na zem po čudných výstreloch z vypálenej hradnej ruiny nad mestom a z jeho tragickej smrti dejiny obvinia Edvarda Beneša, muža, ktorý stál v jeho tieni. 

Beneš, jediný v celej Európe, ktorý bol dvakrát zvolený za prezidenta republiky a dvakrát z úradu dobrovoľne abdikoval, sa v jednu studenú septembrovú noc roku 1948, pred svojou smrťou, stretáva s mŕtvymi, aby im rozpovedal tajomstvo. Má iba túto jedinú noc, aby sa zbavil viny za smrť, ktorú nespôsobil, a definoval lásku k mužovi, ktorého nenávidel.

Ukážky z knihy

Necítil som taký smrad, odkedy som bol malý, ešte na otcovom dvore v Kožlanoch, keď sme zabili naraz štyri bravy a ženy umývali črevá. Prasacie sračky vytláčali do kýbľov a hnusné prašivé mačky z celej dediny sa v tom svinstve hrabali.
Milanovo telo ležalo na stole. Umelec sochár sa skláňal nad tvárou mŕtvoly a robil sadrový odliatok posmrtnej masky.
„Milan, pozri na mňa ešte!“ povedal som jeho polámanému telu. „Ešte aspoň raz!“
„Dopadol na nohy,“ mávol patológ k telu. „Vyše sto metrov, tak… Hlava a trup sú celistvé, ale nohy sa doslova zarazili do tela. Doslova, pán Beneš. Má zdevastovanú celú spodnú časť trupu. Telo sa radšej nevystaví. Požiadame rodinu. Bude to pre všetkých lepšie.“
Jeden z lekárov sa obrátil, ruky mal od krvi. Držal v nich nehybné srdce. Červené, krásne, orgán taký celistvý, tuhý, neporušený, mramorový od belavých ciev. Milanovo srdce.
„Neberte mu srdce, preboha!“ zvolal som. „Neberte mu srdce!“
Lekár však vložil orgán do priehľadnej nádoby s liehom. Tam zostane naveky. Tam zostane, v tej nádobe, zamurované naveky v tme, v malej pohrebnej komore vnútri katafalku na samom špici mohyly.