Osem hôr

,,Ak tu, kde sa teraz nachádzame, je prítomnosť, kde sa nachádza budúcnosť?”

Život nám častokrát predvádza svoje vlastné situácie a dáva nám na výber, pýta sa nás na naše predstavy a dotvára naše ciele. No vieme my správne odpovedať a nasledovať jeho kroky??

Táto kniha sa skladá z troch častí. Opisuje dospievanie dvoch chlapcov, ktorí na pár chvíľ zabudnú na svoje priateľstvo, ich cesty sa rozdelia, ale poznali sa tak dôverne, že stačilo jediné stretnutie a ich roky spoločnosti sa hneď vrátili akoby medzi nimi nikdy žiadna priepasť nebola.

,, To, čo som si musel chrániť vo vlastnom vnútri, bola schopnosť byť sám."

Chvíľami vážny,, chvíľami smutný, chvíľami príjemný, pokojný príbeh dvoch mladých chlapcov, neskôr mužov, ktorí ani nevedia ako jeden druhého potrebujú. Nevedela som si predstaviť, akým spôsobom sa dej pohne ďalej a nikdy som nevedela, akým smerom pôjde ešte ďalej. Bolo to prekvapivé a najviac sa mi na tomto celom páčila tá talianska bezstarostnosť, ten pokoj, tá vôňa prírody, ktorá sálala z každej strany. Autor pridelil horám najdôležitejšiu úlohu a obšírnymi a živými opismi ju vykreslil ako dokonalý kúsok raja na Zemi.

,,Niet lepšieho miesta na spomínanie ako je hora."

Tento príbeh je jedným veľkým dobrodružstvom, honbou za poznaním seba samého i osôb okolo nás. Pietro chcel porozumieť svojmu otcovi, ktorý ho viedol do výšin, svojmu priateľovi, ktorý sa vo výšinách stratil a nechcel sa nájsť, no a nakoniec i sebe samému, aby zistil, kde je jeho miesto.

Z knihy až oslnivým spôsobom žiarila príroda, bola všade prítomná a mala som pocit, akoby som bola priamo tam, videla som každý detail a nič mi nemohlo uniknúť. Videla som, cítila som, upokojovala ma a spríjemňovala mi čítanie. Prinášala príbehu ľahkosť a jemnosť, pomalé plynutie deja nás spomaľuje a upokojuje. Niet sa kam ponáhľať. Množstvo zvieratiek, ktoré si v príbehu tiež našli svoje miesto, si tiež kráčali svojim tempom a mali svoje vlastné miestečko a svoj vlastný rytmus.

,,...keď som na ňu vystúpil každé ráno osamote, pomaličky sme sa uzmierili."

Nadchla ma bezstarostnosť malých chlapcov, ktorá im zostala aj v dospelých rokoch ich života. Nič ich nemohlo zastaviť. Žiadna prekážka pre nich nebola dosť veľká na to, aby sa nedala zdolať. Pokračovali v budovaní ich spoločných cieľov a ani jednému nenapadlo sa vzdať. Ani kríza ich nemohla pripraviť o ich kúsok sveta, ktorý tak milovali. Ani tie menej pozitívne chvíle nemohli prekryť tie úžasné chvíle. A tak sa obaja rozhodli neopustiť svoje hory.

Aj keď sa ich cesty rozdelili, ich priateľstvo sa prerušilo, no to nezmenilo puto, ktoré ich držalo pokope toľké roky. Ani žiarlivosť, ani práca, ani ženy, ani nič iné na celom svete im nemohlo zabrániť v tom, aby z nich boli priatelia. Len oni si rozumeli, nikto iný na svete im nedokázal porozumieť. Chápali sa bez slov. Ich priateľstvo bolo jednoduché, ale ozajstné. Ich stretnutia, znovupoznávania, znovuhľadania a krátke rozhovory dokazovali, že im naozaj nič nemohlo stáť v ceste.

,,Naše priateľstvo žilo v tých horách, a to, čo sa stalo v údolí, sa ho netýkalo."

Dej sa hýbal pomaly, nikde sa neponáhľal, hladko si plával a neriešil nič len prítomnosť. Dominovali tu opisy a rozhovory medzi postavami boli veľmi stručné a priveľmi jednoduché.

Hlavnú líniu podopierajú dvaja priatelia a ich priateľstvo, ktoré sa nerozpadne, ktoré nepotrebuje slová, ktoré nehrdzavie, ktoré nemizne, ktoré trvá a obohacuje.

Recenzovali: http://nakridlachknih.blogspot.sk/2017/10/osem-hor-paolo-gognetti-recenzia.html

Veľmi, ale naozaj veľmi som váhala, keď som si vyberala príbeh Osem hôr spomedzi noviniek Ikaru. Knižky z edície Odeon mám rada, no dá sa pri nich ľahko popáliť. Zväčša to nie sú knihy pri ktorých by si vaša myseľ mohla oddýchnuť a buď si ich skrátka zamilujete alebo to nefunguje a vy s tým nemôžete nič urobiť. V poslednom čase nemám ľahké čitateľské obdobie a tak by mi nejakým spôsobom ťažšie čítanie asi nepadlo moc dobre. Váhala som, uvažovala... No niečo ma v tomto prípade neskutočne lákalo a našepkávalo mi, aby som to riskla. Turistika nie je môj obor, no i tak som cítila akýsi prísľub, že táto kniha mi môže dať niečo viac.

A dala. Už dlho som sa nestretla s tak výborným štýlom písania. Autor si ma získal už od úplného začiatku. Po prvej vete sa mi v hlave odvíjal "film" a prežívala som príbeh, ktorý mi bol cudzí, netypický, no užívala som si každý jeden úsek. Popravde ani neviem, ako by som vám slovami popísala jeho písanie. Je to ten typ, kedy už od začiatku viete, že ste sa stretli s majstrom slova. Človek od ktorého by ste chceli počúvať príbehy za chladných nocí a nezáleží na tom, či by išlo o desivé historky alebo jednoduché spomienky z detstva, príbehy zo života. Všetkým slovám vie dať váhu a riadky, ktoré píše majú život. Celý jeho život a skúsenosti dokázal dokonale zachytiť, oživiť spomienky a preniesť ich k čitateľom.

Spočiatku autor popisuje svoje detstvo a počiatok silného priateľstva. Bruno čoskoro spoznáva kamaráta Pietra, ktorý je v mnohých smeroch celkom odlišný, no medzi chlapcami sa zrodí priateľstvo, ktoré nezničí, ani diaľka, odlúčenie, či roky. Spoločne dospievajú a učia jeden druhého množstvo vecí. V pokoji môžeme sledovať situáciu aj v rodine Bruna. Je vidieť, že autor mal veľmi zlváštny vzťah k svojmu otcovi, ktorý sa snažil chápať snáď po celý zvyšok života. Jeho otec bol preňho záhadou o ktorej vedel jedinú vec a to lásku k horám.

Osem hôr nie je typickou knižkou. Aspoň pre mňa nie... Nikdy by som nečakala, že mi príbeh ponukne tak veľa. Je ťažké popísať, aké krásy sa ukrývajú medzi týmito stránkami. Po celý čas príbeh popisuje iba bežný život. Nič viac, nič menej, no od Paula by ma pravdepodobne bavilo a držalo v "zažratí" do čítania pravdepodobne aj čítanie telefónneho zoznamu. Od neho by som skrátka dokázala prečítať čokoľvek. Želám si viac kníh, ako je táto, avšak cítim, že žiadna nedokáže docieliť atmosféru a autentickosť, ktorou ovplýva dielo Cognettiho. Knižku vám môžem naozaj len a len odporúčam. Zažijete pri nej úsmevné chvíle, oddýchnete si, prídete na iné myšlienky a skutočne sa zamyslíte nad vecami, ktoré sú významné, ale aj nie... Za prečítanie určite stojí.

Som neskutočne šťastná, že ten malý hlások v mojej hlave zvíťazil a dala som tomu šancu. Prišla by som o veľa.

Recenzovala: Kristína Dražovská
http://krystyblog.blogspot.sk/2017/10/ked-objavis-necakane-osem-hor.html