Tisíc chlapčenských bozkov

Mnohí ľudia tvrdia, že romantické knihy sú určené len dievčatám v puberte a ženám, ktoré v nich hľadajú útechu po namáhavom dni strávenom v práci. Tvrdia, že takéto knihy prinášajú iba plytký príbeh, ktorý neprichádza s ničím novým. Keď som na internete prvýkrát zahliadol Tisíc chlapčenských bozkov, považoval som túto knihu za obyčajný román pre mladých dospelých, ktorý bude dozaista kópiou desiatok podobných kníh, ktoré za posledné roky vyšli. V tej chvíli som netušil, ako veľmi sa mýlim. Tisíc chlapčenských bozkov totiž v žiadnom prípade nie je kniha iba pre dievčatá v puberte a už vôbec neprináša plytký príbeh, ktorý sa vyskytuje v každom druhom románe v kníhkupectve. Hoci autorka hovorí o láske dvoch mladých ľudí, vo svojom diele sa zamýšľa nad krátkosťou ľudského života a nad tým, aké dôležité je užívať si každý jeden moment. Nikdy neviete, čo vám jedného dňa skríži cestu. Ktoré rozhodnutie váš život od základov zmení. Niektoré veci jednoducho ovplyvniť nemôžeme a práve na tomto fakte autorka postavila celý svoj príbeh.

„Bola iná ako všetky ostatné dievčatá v triede. Poppy bola osobitá, nie populárna. Netrápilo ju, čo si o nej ľudia myslia. Hrala na čele, lebo to zbožňovala. Čítala knihy, učila sa, lebo ju to bavilo, zobúdzala sa pred úsvitom, len aby ho mohla sledovať. To bol dôvod, prečo bola mojím všetkým. Moja navždy. Lebo bola jedinečná. Jedinečná v meste plnom hlupákov ako cez kopirák.“

Predstavte si, že by ste dostali špeciálnu úlohu: do zaváraninového pohára nazbierať tisíc bozkov – a každý jeden z nich si zaznamenať. Tisíc papierových srdiečok má zabezpečiť to, že si na staré kolená spomeniete na každý jeden z bozkov, ktoré ste dostali, a dospejete k názoru, že ste svoj život prežili šťastne. Celkom netradičná úloha, čo poviete? Mladá Poppy sa jej však zhostí statočne a aj v tých najťažších životných chvíľach nestráca nádej, že úloha, ktorú dostala od svojej babky, sa jej podarí splniť. Tisíc chlapčenských bozkov sú smutným, no zároveň veselým príbehom. Obsahujú momenty, ktoré vás možno rozplačú, no takisto aj momenty, vďaka ktorým sa na chvíľu pozastavíte a zamyslíte sa nad tým, či váš život ide správnym smerom. Bolo vidieť, že autorka do knihy vložila kúsok zo seba a že sa inšpirovala vlastnostnou skúsenosťou.

„Mala som zlomené srdce pre srdce, ktoré som práve
zlomila. Srdce, ktoré som sa snažila zachrániť.“

Síce sa skôr vyhýbam smutným príbehom, som rád, že som to v prípade tejto knihy riskol. Klamal by som, ak by som Tisíc chlapčenských bozkov neoznačil za jeden z najlepších románov, ktoré som za posledný rok čítal. Stretol som sa totiž s desiatkami kníh, ktoré mali vynikajúcu myšlienku, avšak štýl, ktorým boli tieto diela písané, si moju pozornosť nezískal. Tillie Coleová ma ale zaujala už po niekoľkých stranách. Autorka stavila na jednoduchosť vyjadrovania a hoci je táto kniha určená skôr mladému čitateľovi, nasilu nepchala do prehovorov postáv mega štýlové a slangové slová. Práve naopak, kniha pôsobila prirodzeným dojmom a mala niečo do seba. Páčilo sa mi, že autorka rozvinula do hĺbky charaktery oboch hlavných postáv a vo veľkej miere sa zameriavala aj na vykreslenie ich emócií, ktoré v tomto príbehu zohrávajú dôležitú rolu.

„...najlepšie veci umierajú rýchlo, ako čerešňové kvety. Pretože niečo
také krásne nemôže trvať navždy, nemalo by trvať navždy.
Zostávajú len na krátky moment, aby nám pripomenuli, aký je
život vzácny, kým neodídu tak rýchlo, ako prišli. Viac nás učí
to, čo trvá len krátko, ako niečo, čo trvá navždy.“

Mám rád knihy, ktoré v sebe nesú pekné myšlienky a ktoré vo mne po prečítaní niečo zanechajú. Tisíc chlapčenských bozkov nie je príbeh, v ktorom nájdete do detailov prepracované dejové línie, ktoré sa navzájom prelínajú. V knihe nenájdete ani zložité pasáže, ktoré by si vyžadovali vašu zvýšenú pozornosť. Čo však v tomto románe nájdete, je príbeh, ktorý vás chytí za srdce. Môže vám to pripadať ako klišé a vôbec mi nemusíte veriť. No dúfam, že tí, ktorí mojim slovám uveria, si knihu užijú minimálne tak, ako sa to podarilo mne. Tisíc chlapčenských bozkov vychádza práve dnes a ja vám prajem pekné čítanie! :-)

Pre tých, čo veria v prvú, impozantnú, nekonečnú lásku. Toto je pre vás.

S týmito slovami začína príbeh. Pravdu povediac ma to mierne odradilo, pretože nie som fanúšik romantických kníh (hoci tomu nebolo vždy tak). Teraz dávam prednosť trilerom a knihám s napínavým gradovaním, so šokujúcimi rozuzleniami, a kde pri konci zostanem hľadieť na poslednú stránku s ústami dokorán. Tu som nič také nenašla, no napriek tomu som hltala každé písmeno, každé slovo, ktoré postavy vypustili z úst, každý opis.

No poďme poporiadku. Prvé stránky boli také úsmevné a detské. Niežeby sa mi to čítalo zle, ale hovorím si: pre túto knihu ja taký rozruch? Prečo? Pre detskú lásku? Keď som sa  dostala na ďalšiu kapitolu, príbeh ma pohltil a čítala som ho s úsmevom. A aj keď som si myslela, že ma nič nešokuje, čítala som s veľkým očakávaním. Informácia, ktorá sa nenápadne skrývala medzi riadkami na seba nenechala dlho čakať. Keď prišla, zlomila mi srdce. Doslova. Už som knihu nedokázala čítať v úplnej pohode a s úsmevom na perách. Neustále mi slzili oči. K tejto knihe by mali pribaliť v kníhkupectve minimálne dva balíky vreckoviek.

Patrím medzi čitateľov, ktorí musia knihu, ktorá ich chytila, prečítať v nedohľadnom čase. No priznávam, nedokázala som to. Musela som si dať prestávku od búrky emócií, ktorá bola naozaj zničujúca a hrozilo, že premoknem citovo do nitky.

Všetky postavy pôsobili veľmi dôveryhodne, no najviac som si zamilovala Poppy, ktorá mala krásnu dušu, úsmev pre každého a milovala život. Rune jej veľká láska sa dozaista stane láskou všetkých dievčat a žien, ktoré dajú príbehu šancu. Rozhodne s ich zamilujete a ich lásku prežijete s nimi, tak intenzívne ako by to bola vaša láska. Vlastne... Aj sa ňou stane pokým nedočítate a myslím si, že ešte dlho potom.

V rádiu ma zaujala upútavka na tento titul. Ženský hlas ho prirovnáva k príbehu Rómea a Júlii a Edvarda a Bely. Tak láska z Twilight série bola síce milá, ale ani zďaleka sa nechytala na osudové spojenie Poppy a Runeho. A ak by som to mala zrovnať s láskou Rómea a Júlie, nedokážem ani to. Hoci pre niektorých bol tento príbeh nádherný, mňa nenadchol natoľko a popravde, ani som ich láske neuverila. Pre mňa bolo to všetko okolo nich príliš patetické a príliš gýčové. No vzťah medzi Poppy a Runem, aj keď je asi vymyslený (hoci sa autorka inšpirovala aj skutočnosťou), je pravdivý. Po prečítaní, aj ten kto prestal veriť v takú veľkú lásku, možno znovu začne. Pretože to čo začalo medzi nimi už v detstve, pretrvalo dlhé roky. Spolu zdolávali krivdy osudu, jeden druhého zachránili a darovali si to najvzácnejšie: srdce. A ako tvrdili: boli jedným srdcom s dvomi neoddeliteľnými časťami.

Neviem, či tento titul obsahoval aj nejaké chyby, ktoré by stáli za zmienku, pretože ma tak dostal, že som naozaj nevnímala nič, okrem toho, čo sa tam deje. A aj teraz po prečítaní myslím na Poppy a Runeho a verím, že tam kde sú, sú šťastní.  Viem, znie to príliš pateticky, ale tak ako som uverila v ich lásku, uverila som aj v to, že boli skutoční.

Ak aj niekto neuverí, lebo sa možno príliš sklamal alebo sa nedokáže vyrovnať so stratou lásky, Poppy vás naučí, že život treba milovať každú jednu sekundu a, že každá chvíľa je jedinečná a nezabudnuteľná.

Nie je to iba kniha o láske a sladkých bozkoch, je to kniha o živote a všetkých jeho krásach.

Ak sa vám moje slová zdajú príliš presladené, príliš prehnané, tak vedzte, že inak som to nedokázala vyjadriť, pretože ma ich čistá a nezištná láska dostala. Neviem posúdiť, ako sa vám bude pozdávať koniec, no mňa dostal a dúfala som, že takto skončí. Autorka ma ním veľmi potešila. Ak by nebol taký aký bol, zrejme by všetka moja viera v nich dvoch zhasla, no Tillie Cole dokázala, že si ich budem pamätať navždy.

Recenzovala: Lucia Braunová
https://braunova.blog.sme.sk/c/454405/o-laske-ktora-porazi-aj-smrt.html

,,Bozk číslo štyristotridsaťtri. S Poppymin pod mólom. Srdce mi takmer vyskočilo z hrude."

Okamihy formujú náš život. Nikdy to nie sme my, kvôli komu sme takí, akí sme. Je to ľuďmi okolo nás, láskou, ktorou nás obdarúvajú naši najbližší, prostredie, ktoré nás núti stáť na vlastných nohách, ktoré nás učí nevzdávať sa.

Runeho formovali jeho vlastné okamihy. Okúzľujúci Nór, severské črty a nezbedná povaha. Poppy s hrdosťou znášajúca svoje poslanie. Čo iné mohlo vzísť z dvoch mladých ľudí plných nádejí do budúcna ako láska donekonečna.. a ešte ďalej? A čo ich rozprávkový koniec??

,,Na čo je ten pohár? Čo je vo vnútri?"
,,Babka ma poslala za novým dobrodružstvom. Takým, čo bude trvať celý život... Tisíc bozkov, Rune! Tisíc!"

Poviem vám príbeh, ktorý sa mi vryl hlboko do duše. Srdcia mesačného svitu a úsmevy slnečných lúčov. Nerozumiete?? Porozumiete ;) Je to mantra. Motto života, ktoré viedlo mnohých ľudí k statočnosti a nebojácnosti. Tento príbeh moje štyri posledné dni, najmä však ten včerajší. Musela som si to nechal prejsť hlavou. Potrebovala som čas, kým som sa dostala z tejto pocitovej supernovy, ktorá ma zachvátila vo všetkých smeroch.

,,Som dievča, ktoré vstáva skoro ráno, aby videlo východ slnka. Som dievča, ktoré chce v každom vidieť niečo dobré... Som to dievča, Rune. To, ktoré čaká vonku v daždi len na to, aby videlo dúhu. Prečo byť smutný, keď môžeš byť šťastný? Pre mňa je to jednoduché rozhodnutie."

Aj Rómeo a Júlia boli príliš mladí, no milovali sa a tu tomu nebolo inak. Rozdiel bol jedine tak v storočí. No na veku láske asi skutočne vôbec nezáleží. Ide o súzvuk dvoch spriaznených duší. Dve polovice jedného celku. Nerozlučná dvojica komplicov do dobrodružstva. Ja sama sa ešte stále cítim ako malé dievčatko so snami a nenaplnenými predstavami o svete. Možno aj preto som nebola stotožnená s vekom hlavných hrdinov. Preto sa mi viac páčila druhá časť knihy, kedy už obaja vyrástli a vyzreli. O niečo.

,,Iba ty, Rune Kristiansen. Iba ty vieš dať mojej nenávisti taký nádherný dôvod."

Zamilovala som si nádhernú obálku s motívom čerešňových kvetov. Obálka, ktorá sa na prvý pohľad v kníhkupectve zdá byť zelená je v skutočnosti dokonale modrá prepletená s mojou obľúbenou ružovou. Plus čerešňové kvety rovná sa totálny úžas u mňa. Túžila som si túto knihu prečítať od prvého momentu, ako som ju videla. Avšak nemám veľa možností, ako sa dostať ku novým knihám. A toto bolo znamenie. Osud. A to anotáciu som si prečítala až tesne pred prológom. :D Akoby som nejakým zvláštnym nevysvetliteľným spôsobom vedela, že to bude cute. Totálne úžasne coool-cute.

,,...najlepšie veci umierajú rýchlo, ako čerešňové kvety. Pretože niečo také krásne nemôže trvať navždy..."
A potom sa príbeh začal. Dostalo ma už len venovanie a srdiečka pri každom názve kapitoly. Neskôr som si uvedomila, že táto kniha je jeden obrovský citát v celom svojom znení. Pochopila som, že nesie posolstvo. Pochopila som, že život je krátky na to, aby naše okamihy boli premárnené. Pochopila som, že na svete je veľa ľudí, ktorí sa dokážu tešiť len z maličkostí.

Netuším, do akej miery táto kniha zmenila môj postoj a vnímanie. Minimálne moje oči na ňu budú ešte dlho spomínať Teraz sa možno budete smiať, ale smejte a, pretože smiech je úžasný. Ja už som raz taká. Prekliato sentimentálna. Beznádejne romantická. Zúfalo pozitivistická. (A rada si vymýšľam nové slová!! :"D ) Sto strán som sa usmievala, sto strán som premýšľala a zvyšné strany boli cieleným útokom na moje zásoby vreckoviek.

Nebol to jednoliaty príbeh o láske bez hraníc, čakalo ich množstvo zádrhelov a dostať sa na koniec, bolo pre mňa najťažšie. Odmietala som sa podvoliť svojim emóciám. Bála som sa dôjsť na poslednú stránku. Nie som kúzelník, nedokážem meniť osudy, neviem premeniť zlo na dobro.. No v tejto knihe smútok nenájdete. Prebíja ho šťastie a radostné prežívanie života. Pri čítaní tohto dobrodružstva som sa cítila milovaná. Pohltilo ma. Celú a úplne.

,,Byť milovaná Runem ma napĺňalo teplom. Byť nenávidená Runem bolo ako stáť na arktickom ľade."

Tam, kde by som to ja ako autorka stopla, Tillie pokračovala v roztomilých scénach a klišé vyznaniach. No aj cez všetky tie trmy-vrmy, ktoré mne tak celkom nesadli, som si vytvorila o knihe obraz, ktorý neviem či niektorá iná v najbližšej dobre prekoná.

Páčilo sa mi vidieť svet ich očami. Čítať o vnútri každého z nich. Cítiť to, čo opisovali. Zbožňujem chlapčenské pohľady, to už viete ;)

Ak váhate, tak neváhajte. Ak sa bojíte, Poppy vám ukáže, že strach nie je prekážkou. Ak hľadáte inšpiráciu, tu ju máte. Ak sa cítite na dne, oplatí sa bojovať, a tu je dôkaz! Šarmantný sladký Nór a roztomilé šťastné dievča v každej situácii vás prevedú svojim nekonečnom.

,,Keď som vyskočil von a  bežal k domu, začul som jej smiech. Iba niečo také čisté dokázalo potlačiť temnotu v mojom srdci."

Skúsim to zhrnúť. Krásny príbeh. Super námet. Striedanie pohľadov. Moc mladí na lásku?? Možno áno, možno nie. Miliónkrát spracovaný motív hry na violončelo. Tentoraz som však od úžasu zabudla, ako sa dýcha. Rozhovory, ktoré boli niekedy až príliš. Dve úžasné postavy. Množstvo dojímavých scén. A ten emočný hurikán...

Viem, že toto nie je recenzia ako by mala byť, ale mňa toto prekvapenie zo zaváraninovej fľaše úplne vykoľajilo a len ťažko hľadám slová, ktoré by to vedeli dokonale opísať. Chcela som kričať, chcela som sa smiať, chcela som lietať. Už od začiatku som cítila, že tento príbeh je neobyčajný. Totálne presladené, motivačné (prepáčte mi ten výraz) jak ,,hovado" a úžasné a krehké ako čerešňový kvet. Aj s pár výhradami sa mi tento príbeh zaryl hlboko do pamäti. Dostal ma na lopatky.

,,Bola čerešňový kvet. Bezkonkurenčná krása s krátkou životnosťou. Krása taká extrémna vo svojej sláve, že nemohla trvať naveky."

Recenzovala: Simona Tlacháčová
http://nakridlachknih.blogspot.sk/2017/05/tisic-chlapcenskych-bozkov-tillie.html