Povedz iba slovo

Ukážky z knihy

Nemohli nič viac

Koľko stonov napočúvali sa nás stromy,
a toho svetla, čo z nás napila sa raná rieka.

Tlačili sme sa na seba telami,
silnejšie, než spojila nás láska.
Vlhké srdcia iba o seba bušili,
no nemohli nič viac.

Moje hravé prsty tvojou šijou stekali,
no nemohli nič viac.
Tvoje žhavé oči rosu lásky ronili,
no nemohli nič viac.
Spoločne Boha sme sa pýtali,
prečo vložil lásku medzi nás,
keď nedal možnosť
zakvitnúť jej v prenádherný jas.

Nadránom s úctou a plačom
sme sa lúčili.
Možno o rok, ďalší život?
Tak ahoj, niekedy pri rieke zas.

...

Ľudia ma nazývajú slnkom,
ale toto budú musieť pochopiť:
Zajtra jednoducho nevyjdem.

Neopúšťaj ma

Túžim byť
pri všetkej počestnosti
nečestný.

V tvojej posteli,
bez teba
s tebou...

Len s tvojou vôňou,
pár zabudnutými vlasmi,
rozčítanou knihou
a pyžamom
pod hlavou mojou.
Natiahnem ruku
a dotknem sa ťa
ako búrka za oknom.

Ráno ťa opustím pomilovanú,
bozkami zmáčanej vrátim kľúč.
Strieborný mesiac, vlhká noc
a my celí
bez seba.

Prosím, nechoď...

Už ťa nemilujem

Všetko skončilo tým,
že nemalo začať.
No stalo sa,
Boh nám obom jednu uštedril
lekciu...
... keď ma krížom naberáš
a v závere si úplne obrátila pohľad.
Mne však právo vnímať situáciu inak
nepochopiteľne uberáš.

Si večne stekajúca slza,
s radosťou nemáš nič spoločné.
A ja som vraj vrah tvojej lásky,
ktorú si v sebe tak dlho
pre niekoho živila.
Áno, som citový vagabund,
nemala si skočiť na moje verše
a neskočila by si ani do priepasti
lásky...
... keď ma raz zbožňuješ
a obratom preklínaš.

Vraj som vinník, ktorý za všetko môže.
Ty si len po obrubníku kráčala,
v nebesiach celá bola,
kým ja som ťa od krku k duši bozkal,
ožil v tebe vzdychmi,
11 Povedz iba slovo
od pŕs k lonu miloval,
ty si nič netušila.
Niečo tu však nesedí.
Ak odmietaš byť obeť,
nežije ani vinník.

Nik z nás nie je vinný.
Ako láska je kvet a chtíč tŕnie,
tak prázdnota priťahuje citovú púšť,
obe chcú cez milotu ozdravieť.
Už ťa nemilujem, prosím prijmi.
Vraj kam sa láska stratila?
Žije, iba šat zmenila.
Chceš sa zo mňa oslobodiť?
Neškoďme si viac,
čo najskôr srdce moje
z tvojho vyjmi.

A vy ostatní, ktorí ste doplávali až sem?
Ak sa so vzťahom nemôžete pochváliť svetu,
neživte taký vetrolam.
Duša je múdra, no slepo clivá,
častokrát neskoro spozná sebaklam.

Spiacim mestom hojdám si ťa v sebe

Odpusť môj pokus o pravý bozk.
Prijmi moje žhavé dlane,
ktoré s láskou stekali
krivkou tvojich plných pŕs.
Som len obyčajný muž,
chýba mi to, čo vlastníš ty.
Neha.

A ja pochopím tvoje chvejúce sa telo,
ktoré spojiť sa chcelo,
aj keď pery šepli nie.
Ďakujem.
Viem, si len obyčajná žena,
ktorej chýba to,
čo vlastním ja.
Neha.

Povedz iba slovo

Ach, Bože,
často pýtam sa ťa
na tie ženy,
ktoré chceli by ma.
A ja ich tiež...

Na duše,
čo do cesty
lejú sa mi,
hania, kopú,
nič neujde im.

I na bratov, sestry,
čo nezištne
často podoprú ma.
Naozaj, toliar nechcú,
kým otočím sa,
už ich niet...

No najviac
na seba
spytujem sa.
Kým som sa stal,
keď som konečne
z mŕtvych vstal.

Či zaslúžim dlane tvoje,
na čo nadelil si mi
toľké odhodlanie.
A či vôbec nájdem
zavčas koniec cesty,
ach, Bože, prijmi
moje spytovanie.