India Place

India Place ma spojím príbehom zaujala už po niekoľkých stránkach. Našla som v nej totiž niečo o chlp iné ako v troch predchádzajúcich. Samozrejme i tu sme sa stretli s mladou a nežnou ženou, ktorá čaká na svojho princa. Ale dej je v iný v tom, že Hannah Marca poznala už veľmi dlho. Dokonca bola doňho aj zamilovaná a v priebehu knihy nás vtiahne do svojich spomienok, v ktorých pomaličky odhaľuje svoju pekne prepletenú a komplikovanú minulosť.

Dej v knihe postupuje veľmi svižne, začo vďačíme najmä Hannah a jej striedavým nerozhodným náladám, najmä čo sa Marca týka. Keď už si poviete, že sa im do cestu nemôže nič pripliesť a všetko bude fajn, príde jedno veľké BUM a všetko čo si Hannah s Marcom spoločne vybudovali je razom preč. Je síce pravda, že väčšinu prekážok si do cesty stavia samotná Hannah, ale čo si budeme vravieť niekedy je strach o vlastné bezpečie a budúcnosť proste väčší a hlasnejší ako zdravý rozum a kľudnú úsudok.

Každopádne knihu som si užívala od prvej stránky až po tú poslednú, náramne som sa pri nej bavila a dokázala som dokonale relaxovať. Čo je vlastne aj hlavná úloha kníh, zariadiť pekný oddych po dlhom a únavnom dni. Kniha India Place je ako stvorená na také to obyčajné poobedňajšie alebo večerné čítanie.

Recenzoval: Luc
http://fantaztika.eu/recenzia-knihy-dublin-street-4-india-place-samantha-youngova/

Podľa mňa to tento prípad nie je. Možno sa pomaly vycibril autorkin štýl, ale myslím že jej knihy strácajú na originalite. Viem, viem, existuje mnoho kníh s romantickou tematikou a je len ťažké sa odlíšiť, ale napríklad táto kniha je pre mňa už moc. Ak by to bola trilógia tak by mi to bohato stačilo, i keď u mňa bol aj tak najlepší prvý diel.

Týmto vám knihu nechcem znechutiť, pretože ako taká je fajn. Milovníčkam romancí bude sedieť ako uliata, to len ja mám pocit, že som z tohto typu kníh už prečítaná. Mám z nich book hangover, ale aj tak stále hľadám niečo výnimočné. Toto je skôr taký priemer.

Ak ste čítali predošlé časti, podľa anotácie rýchlo pochopíte o kom bude táto kniha. V mnohých scénach sa nachádzajú naši obľúbení hrdinovia z predošlých častí a keďže sa táto kniha nachádza v časovom období niekoľko rokov po poslednej knihe, vidíme tu aj poriadne zmeny. Rodinky sa rozrástli a všetci stále držia spolu, napriek komplikáciám, ktoré ich postihli.

Veľkým plusom, ktoré vítam v každej knihe sú hrdinky, ktoré majú radi knihy, resp. čítajú. Vždy ma to príjemne poteší a povzbudí na duši. V tejto sérii nájdeme takýchto dievčat viac... a ešte keď nájdem sexi chlapa s podobnou záľubou tak skoro odpadávam od šťastia.

Ak čítam sériu, ktorej nadchádzajúce diely ešte nie sú publikované, tak pri pokračovaniach často zabúdam niektoré detaily kníh. Kvôli tomuto zádrheľu si niekedy dávam re-reading. ALE niektorí autori majú objasňovanie predošlých kníh tak zmáknuté, že re-reading netreba. Napríklad taká Samantha. I keď musím uznať, že ak by som čítala iba túto jednu knihu a predošlé nie, tak by mi to vadilo.

Recenzoval: Nikee
http://pareidolicgirl.blogspot.sk/2015/02/india-place-samantha-jones.html

Pred piatimi rokmi zostala Hannah sama, aby sa vyrovnala s tým, čo si pre ňu život pripravil. Teraz je Hannah učiteľka, ktorú jej profesia baví , no voči vzťahom je úplne chladná. Jediný muž , s ktorým ma Hannah neustály a blízky kontak, je Cole, brat jej priateľky Jo. Dá sa hovoriť o silnom pute, no o láske a iskrení neuvažujú. A aj keď je Hannah na prvý pohľad v poriadku, v sebe uchováva bolesť, ktorú si necháva iba pre seba. A potom ho opäť stretne. Marco sa znenazdajky opäť objaví v jej živote a bojuje o druhú šancu  stoj, čo stoj. Ale každý má svoje tajomstvá a v ich vzťahu ich od seba oddeľujú a keď sa Marco rozhodne priznať, zráža tým Hannah na kolená. Otvárajú sa staré rany a vznikajú nové, pretože život občas nie je fér. No Marco jej už dvakrát ,,podrazil nohy“. Dokáže sa Hannah postaviť na nohy aj cez bolesť a ísť s Marcom za ich šťastným koncom?

,,Sleduješ ma?“ ,,Skôr by som povedal, že sa ti aktívne venujem.“

Hannah sa mi pozdávala už v Jamaica Lane. Vo flashbackoch ste takúto Hannah mohli vidieť. Milá, nevinná, detským spôsobom stále zvedavá, no s dávkou mladej, dospievajúcej ženy. Hannah, už o päť rokov staršia, bola poznačená životom. Nevinnosť nahradilo tajnostkárstvo, detskú zvedavosť zas bolestivá znalosť a pridalo sa aj celkové utiahnutie. Áno, navonok sa stále javila ako spokojná, mladá žena, vnútri ju však už všetko zožieralo. Hannah sa mi ako hrdinka vcelku páčila, no okrem jej zápalu pre učenie na mňa ničím nezapôsobila. Nemala takmer nič, čím by zaujala, a tak sa odklonila od iných hrdiniek, čím vynikla. Preto sa Hannah radí len do priemerného davu hrdiniek.

,,Si Hannahin priateľ?“ Marcova odpoveď bola : ,, Nie. Nedovolí mi to.“ Beth na mňa nasmerovala roztomilý ohromený pohľad. ,,To je naozaj kruté, Hannah.“

Vedľajšie postavy ste už mali možnosť spoznať v predošlých dieloch, táto kniha neoplýva množstvom nových postav. Teda,samozrejme, že sú tam nové postavy. Kolegovia, žiaci, rodinní príslušníci...No len pár z nich sme mali možnosť spoznať bližšie. No nemyslím, že by to bol nejaký väčší problém. Predsa sa tam neustále objavovali predošlí hrdinovia a tí odľahčili pomerne dosť ťažkú atmosféru. Príbeh sa  taktiež okrajovo zameral na hlavnú postavu ďalšej knihy- Colea- a pekne ma ,,nažhavilo“ na jeho príbeh. A samozrejme, nedá sa zabudnúť na Marca. Na prvý pohľad bad boy, no ako náhle ste ho začali spoznávať, už ste ho tak nazvať nemohli. Bol dosť zakomplexovaný a aj si to jasne uvedomoval a preto, keď sa vyliečil, chcel všetko napraviť a urobiť to správne. Bol svojrázny a jasne si išiel za tým, čo chcel. Svojim spôsobom to bol naozaj dobrý hrdina a aj jeho príbeh a celkovo postava boli zaujímavé.

,,Som tvoj najlepší priateľ....Iba si zabudla. Moja chyba, ja viem. Pomôžem ti spomenúť si.“

Na príbeh Hannah a Marca som sa tešila. Trošku ma však prešla radosť, keď som zistila, že to opäť bude niečo bolestivé a niekto bude zlomený, citovo neprístupný. Tak trochu som dúfala v niečo uvoľnenejšie, niečo čo nerieši stratu a bolesť. No neprekážalo mi to. Samantha sa s Jamaicou pekne vyhrala a bola taká hravšia a predsa sa taktiež riešila bolestivá minulosť. Táto kniha mi prišla až príliš... smutná. Pokusy o zľahčenie situácie sa nepodarili a celým príbehom sa niesla určitá ťažoba. Naopak však oceňujem náhľady do minulosti. Čitateľ si tak mohol predstaviť ich spomienky. Od prvého kontaktu, cez priateľstvo k láske až k tomu bolestivému zlomu. Tieto časti sa mi veľmi páčili a u kníh ich veľmi obľubujem. Knihe nechýba ani skvelý štýl písania. Raz začnete a nechcete prestať. Verte mi. V ten deň, keď mi táto kniha prišla domov (v pondelok o 17: 00) a začítala som sa do nej, skončila som až o pol druhej v noci. Bolo mi jedno, že na druhý deň ma čakal dôležitý test z angličtiny. Chcela som vedieť ako to skončí, a tak som obracala stranu za stranou. Áno, koniec je jasne predvídateľný, ale aj tak vás to nepustí.

Recenzoval: Mara
http://kniznenebo.blogspot.sk/2015/01/obstoji-ich-laska-bolest-stratu-india.html

Rozdelenie bohatstva je nepochybne jednou z najhorúcejších a najspornejších otázok dneška. Čo však vieme o jeho dlhodobom vývoji naozaj? Vedie dynamika akumulácie súkromného kapitálu nevyhnutne k rastu koncentrácie bohatstva a moci v čoraz menšom počte rúk, tak ako to v 19. storočí hlásal Marx? Alebo, naopak, povedie vyvažujúci vplyv rastu, konkurencie a technického pokroku v ďalších fázach vývoja k zníženiu nerovnosti a väčšej harmónii medzi triedami, tak ako si to v 20. storočí myslel Kuznets? A ako to bude s ostatným svetom, teda tým tretím?

Priznám sa, ja osobne netuším, pretože ekonómiu poznám len v podobe starogréckeho oikonomia (vedenie domácnosti), teda mám, ale ak nemusím tak nedám, ušetrím, možno to budem potrebovať, keď náhodou nebudem mať. No ukazuje sa, že mnohokrát sú v koncoch aj tí, čo sa touto vedou seriózne zaoberajú, pretože určité matematické zákonitosti určite fungujú, ale ľudia nie sú konštanty, a tak sa často správajú svojsky, iracionálne alebo úplne v nesúlade s matematikou, takže ďalšie premostenie cez Grékov je na tomto mieste úplne zbytočné.

Tým chcem povedať, že uspokojujúce odpovede na otázky týkajúce sa dlhodobého vývoja nerovnosti, koncentrácie majetku a vyhliadok na hospodársky rast sa hľadajú ťažko. Často sa dokonca opierajú iba o teoretické špekulácie, aj keď moderná politická ekonómia sa snaží pracovať aj s relevantnými dátami a faktami, neraz zabŕdajúc aj do histórie, sociológie a iných vedných disciplín. Takouto fúziou je aj kniha francúzskeho ekonóma Thomasa Pikettyho s názvom Kapitál v 21. storočí.

Piketty sa opiera o pätnásť rokov výskumu (1998 – 2013), ktorý zacielil najmä na historickú dynamiku dôchodkov a bohatstva, s cieľom predstaviť čitateľovi, čo skutočne vieme o vývoji rozdelenia bohatstva a dôchodkov (vo význame makroekonomického ukazovateľa) od 18. storočia a aké poučenia môžeme z neho vyvodiť pre 21. storočie.

Kniha Kapitál v 21. storočí analyzuje mimoriadne rozsiahly súbor historických a porovnávacích údajov, zahŕňajúcich tri storočia a dvadsiatku štátov, pričom vychádza najmä z historických skúseností popredných rozvinutých krajín – USA, Japonska, Nemecka, Francúzska a Spojeného kráľovstva.

Autor tvrdí, že jeho cieľom bolo napísať knihu, ktorú by mohli čítať nielen odborníci, ale čitatelia bez odborného vzdelania, pričom čitateľovi ponúka v štyroch častiach a šestnástich kapitolách rozsiahlu štúdiu, začínajúcu dejinami svetového ekonomického rastu od 18. storočia až po výhľady globálneho rozdelenia bohatstva v prvých desaťročiach 21. storočia, či hypotézy týkajúce sa regulácie kapitálu v 21. storočí.

Piketty pritom vychádza z premisy, že ak moderné spoločnosti nie sú schopné pozmeniť štruktúru kapitalizmus prežívajúcu už od 19. storočia, keď je miera výnosu z kapitálu trvalo vyššia než rast výroby a dôchodkov, tak sa bude svojvoľná a neudržateľná nerovnosť generovať aj naďalej automaticky, pričom takáto nerovnosť už v minulosti radikálne rozvracala demokratické hodnoty.

Otázka nerovnosti sa tak vrátila do centra pozornosti ekonómov

Podľa Pikettyho treba zozbierať čo najväčší rozsah historických údajov s cieľom pochopiť minulé aj súčasné trendy, pričom netvrdí, že nerovnosť bola v minulosti sama o sebe iba zlom, keďže pôsobila ako katalyzátor spoločenských zmien, no úlohou dneška je posúdiť, či je opodstatnená a či sú na ňu dôvody aj v súčasnosti.

Piketty napríklad dokazuje, že hospodársky rast a šírenie vzdelanosti v modernej ére nám umožnili vyhnúť sa spoločenskej nerovnosti apokalyptických rozmerov, ktorú predpovedal samotný Karl Marx, no zároveň poukazuje na fakt, že divergencie sa stále vyskytujú aj v krajinách, kde sa dávajú dostatočné investície do vzdelávania a kde sú podľa všetkého splnené všetky podmienky „trhovej efektívnosti“ (tak ako ju chápu ekonómovia).

Tieto divergenčné sily napríklad spôsobujú, že sa rapídne rozšírila hranica medzi najlepšie zarábajúcimi a ostatnými pracovníkmi, pričom realitou býva aj to, že vrcholoví šéfovia majú právomoc si sami určovať odmeny, v niektorých prípadoch bez obmedzenia a v mnohých prípadoch bez akéhokoľvek jasného vzťahu k ich osobnej produktivite, čo v konečnom dôsledku generuje ďalšie divergenčné sily súvisiace s procesom akumulácie a koncentrácie bohatstva, a to paradoxne aj v obdobiach, keď je ekonomický rast nízky. Spomínal som, že v otázkach politickej ekonómie som úplný laik, čo mi však nebráni v domnienke, že popisované javy sa týkajú aj slovenskej reality.

Samozrejme táto nerovnosť dôchodkov má aj svoju globálnu rovinu, pričom netreba pripomínať, že otázka, aká časť produkcie má ísť na mzdy a aká na zisky, inými slovami, ako sa má dôchodok z produkcie rozdeliť medzi prácu a kapitál, bola vždy jadrom konfliktov o distribúciu bohatstva. Nerovnosť má dokonca v mnohých regiónoch stále povahu nerovnosti z čias 18. storočia, keď mnohí nevlastnia nič, iba svoju pracovnú silu, a často žijú v skromných podmienkach a iba ťažko sa zmierujú s tým, že vlastníci kapitálu – z ktorých mnohí získali aspoň časť svojho bohatstva dedičstvom – si môžu privlastňovať taký veľký podiel z bohatstva vyrobeného ich prácou.

Autor tento globálny ekonomický stav demonštruje na kategórií „národný dôchodok“, ktorý je súčtom dôchodku z kapitálu a dôchodku z práce. Priemerný národný dôchodok na obyvateľa jednoducho znamená, že ak by bolo možné celkový dôchodok rovnomerne rozdeliť medzi všetkých ľudí bez toho, aby sa zmenila celková produkcia alebo národný dôchodok, na každého by pripadol dôchodok.

Globálna nerovnosť v číslach

Počet ľudí na našej planéte sa roku 2012 priblížil k siedmim miliardám a globálna produkcia mierne presahovala 70 biliónov eur, čiže na jedného obyvateľa pripadalo takmer presne 10 000 eur. Po odpočítaní desiatich percent na amortizáciu kapitálu a vydelení dvanástimi, dostávame podľa Pikketyho priemerný mesačný dôchodok na obyvateľa 760 eur. Inými slovami, pri rovnomernom rozdelení globálnej produkcie (resp. výkonu), a teda aj dôchodkov, ktoré z nej plynú, by sa dôchodok každého obyvateľa sveta rovnal asi 760 eurám na mesiac.

Skutočnosť je však iná. Európa má zhruba 740 miliónov obyvateľov, z toho 540 miliónov žije v krajinách Európskej únie, kde ročný dôchodok na obyvateľa prevyšuje 27 000 eur. Zvyšných 200 miliónov ľudí býva v Rusku a na Ukrajine, ktorých ročná produkcia na obyvateľa je asi 15 000 eur, teda približne 50 percent nad svetovým priemerom.

Aj sama Európska únia je však pomerne rôznorodá: 410 miliónov jej občanov žije v jej časti, ktorá sa zvykla nazývať západnou Európou, z toho tri štvrtiny v piatich najľudnatejších krajinách Európskej únie, Nemecku, vo Francúzsku, v Spojenom kráľovstve, Taliansku a Španielsku, ktorých priemerný ročný HDP na obyvateľa dosahuje 31 000 eur. Ostatných 130 miliónov obýva niekdajšiu východnú Európu s priemerným HDP na obyvateľa okolo 16 000 eur, teda nie oveľa viac ako v rusko-ukrajinskom bloku.

Aj americký kontinent sa dá rozčleniť na dva osobitné regióny, ktoré vykazujú ešte väčšiu nerovnosť ako jadro a periféria Európy, na blok USA – Kanada s 350 miliónmi ľudí a produkciou na obyvateľa 40 000 eur a Latinskú Ameriku, ktorá má 600 miliónov obyvateľov a produkciu na obyvateľa 10 000 eur, čiže presne na úrovni svetového priemeru.

Subsaharská Afrika s 900 miliónmi obyvateľov a ročnou produkciou iba 1,8 bilióna eur (teda menej ako HDP Francúzska, ktorý sa pohybuje okolo 2 biliónov eur) je ekonomicky najchudobnejší región sveta s produkciou len 2 000 eur na obyvateľa a rok. India je na tom trochu lepšie, severná Afrika výrazne lepšie a Čína ešte lepšie: produkciou asi 8 000 eur na obyvateľa sa blíži k svetovému priemeru. Japonsko sa svojou produkciou asi 30 000 eur na obyvateľa blíži k úrovni najbohatších európskych krajín, jeho obyvateľstvo však tvorí iba zlomok ázijskej populácie.

Ak to zhrnieme, Pikkety uvádza, že globálna nerovnosť siaha medzi regiónmi s mesačným dôchodkom na obyvateľa 150 – 250 eur (subsaharská Afrika, India) a regiónmi, kde sa tento ukazovateľ pohybuje na úrovni 2 500 až 3 000 eur (západná Európa, Severná Amerika, Japonsko), čiže rádovo desať až dvadsaťkrát vyššej. Celosvetový priemer, ktorý sa zhruba rovná čínskemu, dosahuje 600 – 800 eur.

Bohaté krajiny sú k tomu bohaté ešte dvakrát, pretože jednak viac vyrábajú doma, jednak viac investujú v zahraničí, čiže ich národný dôchodok na obyvateľa je vyšší, než ich produkcia na obyvateľa. Samozrejme zapojenie menej výkonných ekonomík do globálnej ekonomiky nie je samo osebe negatívne. Príkladom sú ázijské štáty, ktoré v súčasnosti dobiehajú vyspelý svet, pričom jednoznačne ťažia zo svojej otvorenosti voči zahraničným vplyvom.

Rast ako faktor zvyšovania nerovnosti

Piketty však uvádza, že oveľa väčší úžitok než voľný pohyb kapitálu, ázijským ekonomikám prináša otvorenosť trhu tovarov a služieb, pričom mnohé ázijské krajiny dodnes uplatňujú opatrenia na kontrolu pohybu kapitálu. Japonsko, Južná Kórea a Taiwan si financovali svoje investície z úspor, z toho vyplýva, že vždy je väčšia nádej na pozitívny výsledok tam, kde sú chudobné krajiny schopné investovať samy do seba.

Mnohé štúdie tiež dokazujú, že veľká väčšina ziskov, ktoré prináša voľný obchod, pochádza z rozširovania poznatkov a z dynamického rastu . Chudobnejší dobiehajú bohatších tým, ako sa im darí dosahovať ich úroveň technického know-how a kvalifikácie. Okrem toho Pikkety uvádza, že 21. storočie bude zrejme obdobím návratu k režimu nízkeho rastu, pretože dynamický rast znemožňuje zosúlaďovať ekonomiku so spoločenskými zmenami.

Podľa ekonóma veľa ľudí aj lídrov žije v predstave, že rast by mal každoročne dosahovať aspoň 3 – 4 percentá. To je však z historického aj logického hľadiska iluzórne. Spoločnosť, ktorá rastie zhruba o 1 percento za rok, čo je prípad väčšiny hospodársky vyspelých spoločností od začiatku 19. storočia, je spoločnosťou, kde dochádza k dôležitým a trvalým zmenám. To má významné dôsledky aj pre štruktúru sociálnych nerovností a dynamiku rozdelenia bohatstva.

Rast totižto môže vytvárať nové formy nerovnosti, napríklad prostredníctvom veľmi rýchleho hromadenia bohatstva v nových odvetviach ekonomickej činnosti. Ako príklad uvádza situáciu Číny, ktorej ročné tempo rastu podľa oficiálnych prekročilo 9 percent, čo bola úroveň v dovtedajšej histórii nevídaná, no zároveň to z Číny urobilo krajinu majetkových kontrastov.

Pár subjektívnych slov o knihe

Kým prvé tri časti mali predovšetkým ustáliť fakty a pochopiť dôvody pozorovaných zmien, v štvrtej časti sa autor venuje rôznym nástrojom, ktoré kompenzujú nerovnosť, no zároveň si vyžadujú aj určitý stupeň solidárnosti. Piketty napríklad načrtáva jasnejšie hranice „sociálneho štátu,“ ktorý by zodpovedal súčasným podmienkam, ďalej predkladá nový pohľad na progresívnu daň z príjmu alebo opisuje, ako by mala vyzerať progresívna daň z kapitálu vo svetle podmienok 21. storočia.

Hoci Pikettyho úprimnou snahou bolo napísať kompaktné a konzistentné dielo o povahe kapitálu a ekonomických otázkach 21. storočia, ktoré by bolo prístupne pre širokú čitateľskú verejnosť, určite sa mu to nepodarilo v celom rozsahu knihy. Samozrejme ide iba o môj subjektívny názor. Niektoré kapitoly skutočne tento jeho zámer napĺňajú, v niektorých som sa naopak strácal.

Samotný rozsah 752 strán (aj s poznámkovým aparátom), štatistické údaje a grafy evokujú nezainteresovanému čitateľovi učebnicový text ekonomickej fakulty, čo teda nie je práve najvhodnejší druh literatúry na voľnočasové čítanie. Som preto toho názoru, že knihu ani nie je nutné prečítať na jeden ťah, skôr sa k nej treba navracať, inšpirovať sa ňou, pretože je možné, že sa jedná o jednu z najzásadnejších kníh o rozhodujúcich ekonomických otázkach našich čias.

Thomas Piketty: Kapitál v 21. storočí, Vydavateľstvo: Ikar, 2015

Recenzovaln Jozef Kuric: https://dennikn.sk/blog/marxovo-proroctvo-sa-nesplnilo-je-tu-kapital-pre-21-storocie/?ref=box

Jamaicou si ma získala. Jamaicu zbožňujem a niekedy si určite dám re-reading. A India Place bola tiež jedna úžasná oddychovka, ktorá síce nepriniesla nič nové, ale ničím neublížila a dokonale potešila. 

"Neuvedomovala som si, že minulosť sa s pýchou nemá v láske a neprestajne sa vtiera do prítomnosti. Minulosť býva zlomyseľná. Vkradne sa do prítomnosti a podpichuje ju spomienkami na bolesť." 

Tentokrát sa príbeh posunie o pár rokov dopredu a viac sa spoznávame s Hannah, sestrou Ellie a Bradena. Hannah je milé dievča, ktoré ale nemalo svoj život jednoduchý ale, kto ho má, že?  . Život ju ťažko skúšal a neraz toho musela veľa preskákať. Zradila ju osoba, ktorej verila. Uzavrela sa do seba a nepripúšťa si veľa ľudí k sebe. S takouto hrdinkou sa vždy ťažko buduje príbeh - lebo je ťažké udržať ten charakter tej hrdinky, aby sa moc nezmenila. To sa Samanthe podarilo - krásne bolo počas príbehu vidieť, že autorka sa s jej postavou fakt vyhrala  a viacmenej si tú svoju charakterovu črtu udržala.
Marco...Na Marca som si nespravila nejaký názor. Neobľúbila som si ho skoro vôbec, proste mi nesadol. Ale páčilo sa mi, ako sa správal k Hannah, ako sa o ňu staral. A aký bol vytrvalý. Keď si niečo zobral do hlavy, tak si proste za tým šiel a nevzdával sa.
Takisto, som si tu najviac obľúbila Cole-a, a to tam bol iba parkrát. Bol sympatický a úžasným kamarátom. Také zlatíčko. Rozhodne som zvedavá na jeho príbeh a dúfam, že to výjde aj u nás. A čoskoro. 

"Keď je človek mladý, verí vo svoju nesmrteľnosť, myslí si, že môže robiť čokoľvek, a že on i okolitý svet tu budú večne." 

Takisto, kniha nie je iba zamilovaný príbeh Hannah a Marca, ale stretávame sa aj s postavami z predošlých dielov a  ďalej sledujeme ich osud. Popravde, si myslím, že je ich osud v tejto sérii prikrášlovaný - a dosť. Nikto nemá taký ružový život, ale budiš. 

Takisto, sa mi páčilo, že proste oni sú priatelia všetci, držia pri sebe, radia si, pomáhajú si. Záleží im na sebe a na tom, ako sa má ten druhý. Proste tak, akoby sa mali skutoční kamaráti správať. 

Čo sa mi nepáčilo, bolo zbytočné opakovanie ich osudov - napr. London Road som stále nečítala, ale aj z Jamaicy, aj z India Place, viem už skoro všetko, čo ma mohlo prekvapiť na príbehu Jo a Cam. A to mi je ľúto. A tak trochu dosť ma to odrádza od čítania. 

"Ale taký je život. O vzletoch a pádoch."

Kniha, aj keď je vlastne naprosto obyčajná, dokáže zaujať. Zaujme najmä svojím vtipom, sympatickými postavami, a ľahkosťou čítania. Odporúčam ju najmä, ak chcete vypnúť od reálneho sveta, odreagovať sa, nemyslieť na nič a proste sa ponoriť do nejakého jednoduchého príbehu, ktorý je ale dokonale napísaný. 

Knihe som nakoniec dala 3 a pol kačičky, keďže vlastne nepriniesla nič nové, prakticky ten obsah sedí na viacero kníh, ale ako som spomínala, číta sa úžasne a určite ju odporúčam každému, kto má tento typ kníh rád. 

Recenzoval: Maggie
http://abouteverythingforeveryone.blogspot.sk/2015/02/samantha-young-india-place.html