Strach

Ani objav ohňa (svetla) nás nadobro nedokázal zbaviť strachu z tmy a zvukov, ktoré prehlušujú nočné ticho. Bubákov si už od malička premietame za poodchýlené dvere susedných izieb, pod postele, v ktorých sami spíme a do pivníc, kde sa mieša sladkastá vôňa uskladnených jabĺk s puchom vlhkých stien, posiatych plesňami a pavučinami. 

A tak dokonca aj v našich príbytkoch, kde to všetko dôverne poznáme, neradi zostávame úplne sami, lebo to ticho a samovoľné vŕzganie podláh, mikrosekundové blikania žiaroviek a bublania v radiátoroch, sa okázalo mixujú so šumením nášho vlastného tela a celý tento koktail zvukov a vzruchov sa stáva životodarným elixírom pre našu fantáziu. Niekedy však akoby tých pravekých bubákov vystupujúcich z jaskynných tieňohier nebolo dosť, a tak svoju myseľ halíme do závojov iracionálnej temnoty a vyrábame si tak nové strašidlá. Často je jedinou obranou pred strachom útek, aj keď sa tvrdí, že pred vlastným strachom človek nikdy neutečie. 

Strach nás desí, no zároveň aj vzrušuje. Dopyt ľudí po umelej hrôze ako zábave, podnietil vznik špecifického žánru. Knižné a filmové horory majú dnes už ikonických svetových autorov a mnohé hororové diela a postavy sa stali popkultúrnymi fenoménmi. V slovenskom prostredí vznikajú horory skôr výnimočne, aj keď vhodným kultúrnym podhubím by mohli byť už slovenské ľudové rozprávky.

Nový slovenský horor sa podujal napísať Jozef Karika. Jeho kniha s názvom Strach je hrôzostrašným, mysterióznym príbehom s nadprirodzenými prvkami, ktoré mimochodom majú aj v našej literatúre celkom dôstojné zastúpenie v lyrizovanej próze. Takže určite je na čom stavať.

Hlavným hrdinom románu je Jozef Karsky  - vyhorený tridsiatnik, ktorý sa niekoľko rokov živil ako marketingový kreativec. Vkladal do reklamných textov falošné emócie, čo ho po rokoch unavilo natoľko, že sa cítil byť unavený akoby pracoval v uránových baniach. Navracia sa preto z krajského mesta do rodičovského bytu, na malé sídlisko Malé Tatry, ležiace na okraji Ružomberka. Rodičovský byt je prázdny. Ako prvá sa vytratila dcéra, potom zomrela mama a otec sa na starobu ocitol v domove dôchodcov.

Jozef sa tak ocitá v opustenom byte, s ktorým ho v podstate spájajú len desivé spomienky. Po rozchode s priateľkou však nemá inú možnosť, iba sa vrátiť domov, odkiaľ pred rokmi utiekol. Jeho útek celé roky živila obava z toho, čo sa mu prihodilo v detstve a ako palivo prispieval aj strach pred despotickým otcom, s ktorým po smrti matky už nenašiel ani len spoločnú reč.

Pred samotným návratom sa domnieval, že všetky hrozby vyvolávajúce jeho úzkosti a obavy už dávno pominuli. Mrazivá zima roku 2012 však nebola najlepším rokom na návštevu rodiska. Vo vyľudnenom chladnom byte je vystavovaný starým spomienkam, s námahou vzdoruje ubíjajúcej nude, v ktorej sa postupne otvárajú staré rany.

So strachom však nezápasí sám. Sú ním presiaknuté aj vedľajšie postavy – priatelia z detstva. Ota kvári úzkosť z nezamestnanosti. Ako živiteľ rodiny sa obáva o svoju rodinu, zbavuje sa však zodpovednosti a z existenčných problémov viní Rómov a politikov. Hana prchá pred manželom pijanom a inštinktívne sa snaží uchrániť dcéru a aj seba pred jeho agresivitou. Bohuš má strach o svoj pochybne nadobudnutý majetok, desí sa zlodejov, obklopuje sa strážnymi psami, vysokými plotmi a bezpečnostnými kamerami. Pred strachom neuteká, skôr sa pred ním skrýva a hrubne.

Okrem toho je so zlom a temnotou konfrontovaná celá štvrť. Prímestská časť na úpätí hory Čebrať totižto ukrýva mrazivé tajomstvo. Vo výnimočne studených zimách sa tam strácajú deti. Stalo sa tak v rokoch 1963, 1985 a aj v zime 2012. Ostávajú po nich len časti ich tiel. Sú obeťami neznámej sily, ktorá sa živí ich strachom.

„Tá vec ľahko prenikne do ich sveta a vykŕmi sa absurditami...Živí sa to šialenstvom, najprv v malých dávkach z detských myslí...neskôr, keď zmocnie, dokáže vyvolať čoraz väčšie šialenstvo, čoraz väčšie absurdity aj vo svete dospelých... keď sa vykŕmi deťmi, trúfne si aj na dospelých“. Veď čo vydesí dospelých viac, ako záhadné zmiznutie ich detí. Rodičov zožiera strach, des a úľak vždy, keď sú ohrození ich potomkovia. „Strach zbližuje ešte väčšmi než láska, otvára brány do duše. Vydesený človek sa na vás úplne sústredí, obnaží sa pred vami až na dreň, aj keď o tom nevie. Všetko, čoho sa najväčšmi bojíme, priam pozývame do svojho života“.

Karika pracuje na stránkach knihy s touto ľudskou emóciou naozaj originálne, pričom vhodne strieda mysteriózne prvky s prejavmi obáv a frustrácii, ktoré majú často moc nad našimi životmi. Strašidelná rovina príbehu je porovnateľná s hororovými príbehmi Stephena Kinga, a ak by King napísal román „To“ (It) po Karikovi, bol by som presvedčený, že sa jeho Strachom musel inšpirovať. K temnej atmosfére prispievajú aj precízne opisy mrazivej zimnej krajiny. Lokalizácia do konkrétneho, pre autora dôverne známeho prostredia, je ďalšou pozitívnou črtou tohto románu. Ak by som mal charakterizovať celkový dojem, tak by som ho prirovnal k podľa mňa najlepšiemu československému filmovému hororu Vlčí bouda (Věra Chytilová, 1986), ktorý som v premiére videl ako v podstate dieťa, no výdatne ma desí aj v reprízach.

Recenzoval: Jozef Kuric
http://jozefkuric.blog.sme.sk

Úplne zjednodušene by sa dalo povedať, že je to komerčná literatúra, nech to už znamená čokoľvek, lenže čo by som to bola za knihomoľku, keby som vedela veci vidieť iba takto čiernobielo. Hoci sa s ním osobne poznám, doteraz som sa (žiaľbohu) nedostala k žiadnej jeho knihe, ale (chvalabohu) tento rest naprávam pri jeho novej knihe Strach.

Je o mladom tridsaťročnom chalaniskovi, ktorého vyhodia z práce, rozháda sa s frajerkou a vracia sa späť domov, do Ružomberka, do rodného bytu, v ktorom už nikto nebýva. Otec je v domove dôchodcov, ale to je v podstate jedno – aj tak na neho nemá z detstva príjemné spomienky. Vlastne na nič, k čomu sa vracia. Vonku je treskúca zima, byt je chladný, a z každého kúta na neho číhajú spomienky. Až sa mu čudujem, že sa tam vrátil.

Dvere rodičovského bytu sa otvorili poľahky, akoby vkročiť na územie, odkiaľ som celé detstvo túžil uniknúť, nebolo nič ťažké.

(Mimochodom, vynikajúca prvá veta!)

Keby sa len tak prechádzal po byte a jedol suché rožky s čajom, aj cez všetky spomienky by asi po pár dňoch zistil, že život ide ďalej a s pomocou nejakej self-help knižky sa pohol z miesta. To mu komplikuje fakt, že až taká nuda doma zas nie je. Naopak. Na sídlisku sa začnú strácať deti, presne ako keď on bol malý, keď sa diali tie strašné veci, keď zmizla jeho sestra. Z jeho rovesníkov sú medzitým dospelí ľudia, ale tie divné udalosti si všetci stále až pridobre pamätajú. A teraz sa opakujú..?

Horory mám rada, hoci sa priznám, že tých literárnych nemám za sebou veľa. Horor je pre mňa predovšetkým film. Ten dokáže vyvolať potrebnú náladu, obavy, znepokojenie, a strach… Preto som aj cca polovicu knihy čítala že „…hm, super, je to dobre napísané, baví ma to, je to zaujímavá kniha…“ ale že by som sa bála? To nie.

Detstvo na Slovensku je iné ako niekde v Amerike. Keby autor použil motívy známe z amerických hororov, bola by jeho kniha ťažšie uveriteľná a oveľa menej účinná. Namiesto toho používa veci, ktoré sú nám všetkým známe. Sídlisko v obyčajnom okresnom meste. Kúsok lesa. Problémy s rodičmi. Hračky. Zimu.

Ak chcete do niekoho preniknúť, dostať sa mu do mysle i duše, potrebujete získať jeho pozornosť, čo najviac pozornosti.

Že sa strácajú nejaké deti? Okej. Že majú dospeláci strach, lebo sa im stalo niečo podobné, keď boli ešte malí? Čudné. Ale keď sa to napätie začne stupňovať a vy pochopíte, že niečo fakt zlé visí vo vzduchu a horor sa neskončí happy-endom, vtedy sa začnete báť.

Najhoršie veci v hororoch sú deti, bábiky a šašovia. Prečo? Lebo symbolizujú nevinnosť, radosť, zraniteľnosť. Preto keď dostanú nejaký strašidelný príznak, vyvolávajú oveľa väčšie emócie ako zombíci či masakre s motorovou pílou. Pravé horory sú založené na psychike, lebo to čo je navonku, to sa dá ľahko ovládať, ale čo je skryté vnútri, pod povrchom, čo nikto netuší, lebo to visí len niekde vo vzduchu, toho sa bojíme najviac…

V polovici knihy som predpokladala, že to celé bude len také bububu, a že po dočítaní knihu zavriem (teda iPad odložím) a pôjdem pokojne spať. Namiesto toho som si záver fakt užila a obrazy z knihy mi potom ešte zopár večerov ostávali v pamäti. To je pre mňa známka dobrej knihy.

Strach vychádza práve dnes. Pokojne si ju choďte kúpiť už teraz, ale pre ešte lepší zážitok odporúčam si ju odložiť na dlhé zimné mrazivé večery.

Recenzoval: Monika Zbínová
http://www.monicqa.sk

Umenie, vyvolať v ľuďoch strach bez skutočného rizika, zvládli majstri hororu. Knižné aj filmové horory sú veľmi obľúbené, ziskové  a mnohé sa stali kultovými.

Osobne veľmi rád  čítam dobré horory. Kniha ponecháva  čitateľovej fantázii potrebný priestor, aby sa mohol s postavami stotožniť a prežiť si opisované hrôzy vo svojom vnútri. Kým projekcia strašidelného príbehu na filmové plátno nás odsúva v podstate do role pozorovateľa, tak  pri čítaní  musí každý človek aktívne spolupracovať, zapojiť svoju predstavivosť. Vďaka tomu sú aj zážitok a emócie z príbehu kvalitnejšie a zostávajú  trvalejšie uložené v pamäti.

            Prečítal som už veľa dobrých, aj menej dobrých hororov, od zakladateľov žánru Stokera, Poa, cez Hitchcocka, Barkera a ďalších. Zamiloval som si najmä diela Stephena Kinga a doteraz som si myslel, že  na Slovensku tento žáner nie je pre domácich  autorov dosť atraktívny, alebo zvládnuteľný. Netvrdím, že mám úplný prehľad, ale  až na nejaké strašidelné poviedky a fantasy so strašidelnou atmosférou, nepoznám žiadny skutočný horor od  slovenského autora. Tento názor som si opravil až po prečítaní románu Strach. Je to pravý a nefalšovaný hrôzostrašný príbeh s využitím mysterióznych prvkov, ktorý má skvelú, zlovestnú atmosféru, napínavý dej, strach a napätie stúpajú s počtom prečítaných strán až do samého finále. Je zameraný na psychiku a čitateľ sa začne báť vecí skrytých pod povrchom reálneho sveta. Veľmi pozitívne pôsobí na uveriteľnosť celého príbehu fakt, že sa odohráva v kulisách bežného, ošarpaného panelákového sídliska , postaveného ešte za socializmu a čitateľ sa  ľahšie vžije do deja, pretože prostredie mu je dôverne známe.

            Ako autor sám poznamenal, inšpiroval sa okrem iného aj románom „To“ od Kinga. Tiež mi neunikla táto paralela, ktorá spočiatku bola zrejmá, no postupne dej napredoval vlastnou cestou. Detaily do seba premyslene zapadajú a je vidno, že autor do knihy vložil aj kus svojich vlastných skúseností a zážitkov, ktoré pôsobia autenticky.

            Hlavným hrdinom je nešťastný tridsiatnik, Jozef Karský, ktorého práve vyhodili z práce, rozišla sa s ním priateľka a tak mu neostáva iné, ako sa vrátiť do opusteného rodičovského bytu v Ružomberku, na sídlisku pod horou Čebrať. S návratom do rodného bytu sa mu začínajú obnovovať aj spomienky z detstva na rôzne nepríjemné zážitky, večné napätie v rodine, zápach  otcovej cibule a všadeprítomný strach. Bojí sa ísť do spálne, kde dlhý čas na posteli umierala jeho matka a radšej spí na tvrdom gauči. Zase sa mu vrátili staré nočné mory, na ktoré už pozabudol. Vonku je treskúci mráz a v byte nie je teplo, aj keď kúrenie ide naplno. Situácia sa skomplikuje, keď sa na sídlisku začnú strácať malé deti. V takejto krutej zime, v lese, nemajú šancu prežiť. Nepríjemný zážitok mu pomôže rozpamätať sa , že niečo podobné už zažil, keď bol malý a súviselo to so zmiznutím jeho sestry.

Keď sa stretne na sídlisku s bývalými kamarátmi z detstva, ktorí sú už tiež dospelí a niektorí s vlastnou rodinou, uvedomí si, že všetkých spája spoločné tajomstvo. Oni v sebe tiež čosi skrývajú a snažia sa potlačiť spomienky ,na niečo strašidelné a nadprirodzené, čo zažili ešte ako deti.

A teraz sa tieto strašné veci zase opakujú? Jozef si spomína stále na viac detailov a tuší, čo môže byť príčinou. Vie, že minule s kamarátmi unikli iba o vlások a zlo stále čaká, vie o nich a túži ich dostať.

            Nechcem prezrádzať dej, aby som nepokazil zážitok čitateľom, ale horor Strach môžem odporučiť všetkým fanúšikom strašidelnej literatúry, príbeh sa číta jedným dychom. Obsahuje všetko, čo má správny horor mať, strach, napätie a chytľavý príbeh.

Recenzoval: Iceman
http://iceman-id4.blogspot.sk

Práve naopak, veľmi rýchlo dokázal, že dokáže vytvoriť pútavý dej zasadený i do skoršieho historického obdobia a presahujúci naše končiny. Autorovu najnovšiu knihu spája s tými predošlými prvok, ktorý sa stal akýmsi jeho poznávacím znamením - napätie, čo vás bude držať v strehu od prvej po poslednú stránku. Strach je mysteriózny triler s dokonale vypracovanou atmosférou a úderne a jasne zvoleným názvom. Dejovo síce veľmi nevybočuje zo žánrových tendencií, ale práve to je jednou z jeho devíz. Nesnaží sa o bombastické novátorstvo, napriek tomu vám dýcha na krk mrazivé neznámo a spolu s postavami sa nebojíte len jeho podstaty, ale tiež vedomia, že sa pred ním nemáte kde ukryť...

"Nadvihol som hlavu a rozochvene nazrel ponad operadlo. Nikto tam nestál. Bolo to čosi horšie. Brada sa mi roztriasla, z hornej pery mi do úst skĺzla kvapka slaného potu. Neveriacky som zachrčal, chcel som sa rozkričať, no nešlo to. Dvere do spálne boli odchýlené. Z tmavej hlbiny za nimi sa ozývalo nepravidelné jemné cinkanie... každá bunka mi chcela vyskočiť z tela... V tme za odchýlenými dverami zapraskali parkety."

Vyhorený tridsiatnik sa po rozpade vzťahu a odchode z práce vracia do rodičovského bytu na okraji Ružomberka, aby sa dal v tichom ústraní dokopy a prišiel na to, ktorým smerom sa vydať. Lenže hoci Jozef sa celé roky usiloval hodiť temnú minulosť za hlavu, ona naňho nezabudla. Za zatvorenými dverami niekdajšej detskej izby, ktorú obýval aj so svojou sestrou, sa ukrývajú všetky jeho obavy a číhajú na jeho slabú chvíľku, aby ho ovládli a pripravili o rozum. Síce už uplynulo dvadsaťsedem rokov od sestrinho zvláštneho zmiznutia, ale ako sa zdá, počas tridsaťstupňových mrazov sa opätovne prebúdza tajomné zlo a vyhladnuto sa obzerá po nových obetiach. Aktéri niekdajšej tragédie sa po rokoch znovu spoja, aby čelili nielen neznámemu nepriateľovi, ale i vlastnému strachu. V okolí totiž začnú miznúť deti, v čom verejnosť vidí prácu sadistického vraha. K Čebraťu sa valia novinári, no nemajú ani potuchy, kto - alebo lepšie povedané čo - je za tým. Jozef sa spolu s bývalou partiou z detstva usiluje poskladať všetky diely skladačky, ale jej výsledok im rozhodne nepridá na pokoji. Odhalenie možných súvislostí ich vženie priamo do náručia mysteriózneho nepriateľa. Prízraky (a nielen tie z ich vlastnej minulosti) sa po nasýtení detskými obeťami zamerajú aj na dospelákov a nikto si nemôže byť istý, či nebude ďalším na ich zozname...

"Roztrieštené rebrá, rozmliaždená lebka, rozlámané kosti... Mŕtva jelenia rodinka uprostred bielej lúky. Čosi ich dolámalo a pomliaždilo. Bolo toho však viac... Počul si o Ďatlovovom priesmyku? opýtala sa ma Hana. Jasné, povedačka o deviatich mŕtvych ruských študentoch! Ich mŕtvoly mali podobné zranenia. Chýbal im aj oči, jazyk, nos a ďalšie tvárové časti - ako papierovým deťom."

Jozef Karika zasadil dej príbehu do jemu blízkeho a známeho prostredia. Verné opisy reálií Nízkych Tatier spolu s občasnou sebairóniou robia zo Strachu autentické čítanie. Autor sa umne pohráva s myšlienkou, že ľudia majú najväčšie obavy z vecí či javov, ktorým nerozumejú. Zvrat v závere príbehu je prekvapivý, no znalci žánru ho možno budú trochu tušiť. Zhrnuté a podčiarknuté - Strach je plnokrvný mysteriózny triler so psychologickou hĺbkou hlavnej postavy, skvelo zvládnutým prepojením prítomnosti s minulosťou a doslova mrazivou atmosférou. 

Recenzoval: Marek Zákopčan
http://www.marekzakopcan.sk

Mysteriózny thriller Jozefa Kariku s názvom  Strach  nás vezme na miesta, kde táto prastará ľudská emócia ožíva, kde sa zhmotňuje, kde ho možno vďaka majstrovskému príbehu prežiť na vlastnej koži.

Úžasné na Karikových knihách je dokonale verné prostredie. Celý dej románu sa (ako inak) odohráva v Ružomberku. Nie je to náhoda. Autor pozná svoje okolie tak dokonale, že zrazu máme pocit, akoby sme sa prechádzali ulicami mrazivého Ružomberka, kde teplota prudko klesá pod bod mrazu a začíname sa s hrdinami štverať na úpätie Čebraťa.

Každá veta a každá scenéria pôsobia uveriteľne. V podstate uveriteľne je príliš slabé slovo, pôsobia ako fotografia v magazíne National Geographic. Dokonale, verne a pritom zaujímavo.

Kniha začína, keď sa hlavný hrdina, vyhorený tridsiatnik, vracia domov. Do miest, kde nechal obavy svojho detstva. Po otvorení dvier rodičovského domu akoby sa všetko začínalo odznova a spolu s dverami otvára Pandorinu skrinku vlastnej duše. Prvý kontakt so strachom prichádza so zmiznutím malého chlapca, no dej odhaľuje, že skutočný strach nezačína a nemizne, iba opäť prichádza. Vracia sa ako bumerang, ktorému sa nedá uhnúť.

Podobne ako Stephen King, aj Jozef Karika využíva kombináciu faktografie dotvorenú nadprirodzenom a temnotou. Pritom nejde o žiadne kopírovanie. Hoci treba uznať, že v horore je ťažké prísť s niečím novým, Karika to v Strachu dokázal.  Pozrieť sa na samú podstatu existencie strachu je niečo, čo je na hranici abstrakcie, hororu a desivých tajomstiev v hlbinách ľudskej duše. Čo vlastne stojí za strachom? Odpoveďou je Karikov príbeh hodný toho, aby si ho raz deti a rodičia rozprávali pri zvuku praskajúceho ohňa počas dlhých zím ako strašidelnú historku.

Na pozadí príbehu o miznutí detí, znetvorení tiel a zabíjaní desivými praktikami, keď ortuť teplomera klesne rekordne nízko, sa odohrávajú osobné boje, vojny, malé víťazstvá a prehry so strachom. Hrdinovia sa rozsypú pod ťarchou vlastných tajomstiev, keď ich dopadne dlho potláčaný strach. Každý chceme ten svoj poraziť, no dá sa to?

 Jozef Karika  sa v knihe dokonale vyhral so strachom a záver je nečakaným rozuzlením. Po prečítaní knihy ostane pálčivý pocit v žalúdku, či sa strach môže zhmotniť, alebo ostáva naveky visieť niekde v ľudskom nadvedomí a odtiaľ sa kŕmi. Aj skvelá kniha raz končí a Karikov Strach nečakaným zvratom udalostí, pri ktorých ostaneme mierne zamrznutí. Rovnako, ako keď v Ružomberku prichádzajú mrazy a začínajú miznúť deti…

Recenzoval: Marek Mittaš
http://mittas.blog.pravda.sk