Masahikovými očami

Masahikovými očami

Nono, veďže sa len nerobme lepšími. Čo na ňom asi máme zavesené my, Slováci, keď beháme po Benátkach a Paríži? Vari starogrécke filozofické spisy v koženej väzbe? Ja teda veru nie - mne na krku visí japonský foťák, a veru aj tá čapica je celkom praktická, aspoň človeku nepraží na nos a zátylok.

A možno ste si odpovedali inak. Typický Japonec je predsa šikmooký piadimužík, čo sa nikdy neusmieva a najpravdepodobnejšie ho nájdete v predklone so zopnutými rukami. Aké ľahké... až kým nestretnete pokope Japonca, Číňana, Vietnamca, Thajčana, či dajme tomu Mongola.
Ha! A už ste v úzkych, že? Ktorý z nich je z krajiny vychádzajúceho slnka? Ani toto teda nebude jednoznačná definícia.

No dobre, radšej sa v tom už nevŕtajme. Poďme si pohovoriť o knižke od nefalšovaného Japonca, hádam sa o nich dozvieme viac. Knihomoli sa teraz asi usmievajú a s jemnou výčitkou v hlase vrčia, že však, dievča zlaté, načo toľko zbytočných slov, Murakamiho musia predsa poznať všetci. Ale kdeže. Skúste dať iné meno. Čo takto Masahiko? Presnejšie Masahiko Shiraki, lebo to je celé jeho meno.
Hlavne mu ho nespotvorte, Japonci sú na mená celkom hákliví a nebožtíkom ho dokonca aj kupujú. Berú ho ako osobnú značku, takže nechápu, prečo musíme ženám pricapiť na záver kadejaké koncovky typu Lady Gagová či Jeniffer Lopézová. Nuž ale zákon je zákon, i keď jazykový.

Možno ste ho čítali, keď vychádzal v novinách. Krátke postrehy slovenskou ženou vyženeného Japonca boli súčasťou rituálov, na ktoré som sa tešievala v časoch, keď som si ešte kupovala ozajstné tlačené noviny a omylom na nich rozlievala  rannú kávu. Dnes si už na tekutiny musím dávať väčší pozor, predsa len sa to z klávesnice dosť zle čistí. Tak či tak, Masahikove stĺpčeky sú odvlani minulosťou, takže som sa naozaj potešila, keď som ich zbadala ležať sťa zobrané spisy na knižnom pulte. Hurá, opäť mám čo oblievať!

Poviem vám, kritizovať svojich, to nie je len tak. Sociálne siete a diskusné portály sú plné nešťastníkov, ktorí len čo zájdu za hranice, už začnú sŕšiť hromy-blesky na to naše malé úbohé Slovensko. Nuž ale povedzte, koľko asi tak majú čitateľov, čo to vydržia počúvať? Pán Masahiko Shiraki robí v podstate to isté, ale keďže sa to týka skôr jeho rodákov, tak nás to až tak nehnevá. Naopak, často nám mastí brušká tým, že tvrdí, akí sme my rodinne založení, citovo pripútaní jeden k druhému a plní lásky (až kým si neprečíta prvú diskusiu na internete).
Masahiko o sebe tvrdí, že sa vymyká predstave typického Japonca. Je otvorenejší a kritickejší ako jeho súkmeňovci, no robí to tak, že sa neurazíte. Možno sa pýtate, prečo by ste to mali čítať? Nuž, vôbec nemusíte. Nech vám to, povedzme, číta nahlas niekto z rodiny.
Ale dosť bolo vtipkovania, mám tu pár postrehov z krajiny vychádzajúceho slnka očami človeka, ktorý tam vyrástol a predsa sa rozhodol bývať u nás. Ak chcete spoznať jeho krajinu bez toho, aby ste sa zdvihli z gauča, je čas nalistovať prvú stránku.
Naučíte sa, že Japonca vôbec nemusíte zdraviť so zopnutými rukami, pretože nejde o každodenný pozdrav, ale že ten úkon má svoj špecifický význam (sami si prečítajte aký). A keď najbližšie uvidíte v americkom filme klaňajúceho sa Japonca, povedzte si, že je to len hlúpy filmový šoubiznis. Akoby sa nám páčilo, keby si o nás celý svet myslel, že sa denno-denne napchávame haluškami drevenou lyžicou? A ešte jedno varovanie tu mám. Radšej sa nepokúšajte Japonca na privítanie, ba ani na rozlúčku pobozkať, mohli by ste ho vydesiť.

Daňoví poplatníci nie sú v Japonsku len fráza. Ak sa občanovi - povedzme v Hornej Dolnej - nepáči, že miestny starosta má na ruke tetovanie fajčiaceho námorníka, môže sa sťažovať akurát tak na lampárni. Ale v takej Osake, tak tam by bolo nespokojnému občanovi hej. Jednoducho si tam potetovaný v štátnej správe neškrtne, ani keby to bol sám Johnny Depp.
Ozaj, spomínate si na relatívne nedávne japonské zemetrasenie a následné cunami? V tom čase sa prestali v telke vysielať komerčné reklamy (nie u nás - u nich). Sponzori si vtedy uvedomili, že keď postihnutí obyvatelia nemajú čo jesť a navyše stratili strechu nad hlavou, tak asi nie je fér zahltiť obrazovku krásnymi ženami či nabúchanými chlapcami mľaskajúcimi nad poslednou novinkou potravinárskeho koncernu. Uhm, práve som si predstavila, čo by v takej situácii vysielali naše televízne stanice (zábery z povodní premiešané reklamou na jogurt, z ktorého budete mať extra štíhle bruško?).

Japonci sú skrátka iní ako my. Dokonca ani v uchu nemajú to, čo bežný našinec. Fakt, žiadne mazľavé žlté oné - Ázijci majú v uchu suchý prášok. Tak, a teraz ste opäť o niečo múdrejší. A nielen to, kniha obsahuje odpovede na mnohé ďalšie otázky ako:
Prečo japonské deti dostávajú cez letné prázdniny domáce úlohy?
Prečo japonské psy v mestách neštekajú? (Varujem vás, ak ste útlocitnejšej povahy, nebude sa vám to páčiť.)
Ktoré zvieratá robia po japonsky wan-wan, čiu-čiu alebo mou-mou? A aký zvuk vydáva dážď či pod nohami vŕzgajúci japonský sneh?
A nakoniec bonus:
Verili by ste, že keď si melón trošku posolíte, bude ešte sladší? (Len to skúste, fakt to funguje.)

Obsah balenia:
Kniha obsahuje výber 103 článkov uverejnených v týždenníku TV OKO v rokoch 2002 -2013.

Dávkovanie:
Prečítajte si 1 až 2 texty každý večer pred spaním, zapíjať netreba.

Indikácie:
Ak večer nevydržíte dlho čítať, vhodne vás pripraví na dosiahnutie hladiny alfa. Okrem toho si ju iste kúpia tí, čo majú problémy s pamäťou - môžete si totiž dovoliť zabudnúť, čo sa stalo v predchádzajúcej časti. 

Kontraindikácie:
Nie je vhodná pre japonofóbov a vôbec pre všetkých, ktorí nenávidia všetko cudzie a neznáme.

Recenzoval: Adriana Markovičová
http://markovicova.blog.sme.sk