Nultý ston

Ukážky z knihy

Dodnes neviem, prečo ma tak nazvali. Neviem, či som bol predurčený stať sa príkladom odstrašujúcim, alebo len bežným. Celý čas, čo píšem tento príbeh, premýšľam, prečo mi dali šancu vedieť viac než ostatní.

Vždy som videl viac detailov zhora ako moji bratia a sestry. Áno, ako bratia a sestry, lebo všetci sme rodina. Aj tu, aj tam dole. Sme rodina v kolobehoch, ktorých sme súčasťou. A rodina je posvätná.

Neviem, prečo práve mne dali meno Nultý ston. Stonom sa nikdy nedávali mená, všetky sú jednoducho stony.

– Len o nich napíš, – povzbudzoval ma Veľký Pocit. Bol pre mňa ako otec. Stony nemajú rodičov, všetky sú bratmi a sestrami. Pocit však bol pre mňa iný.

– Napíš o nich, – opakoval.

– A aj škaredé veci, pane? – opýtal som sa.

– Píš, ako cítiš, – vždy mi hovoril.

A tak som sa pozrel dole a našiel malé mesto. Nie na konci sveta, ani na začiatku, ale niekde okolo stredu. A začal som písať, mapovať príbehy ľudí, ktorí v ňom žili. Začal som presne tam, kde som začal, aby som skončil presne tu.

Najprv som chcel revolúciu za život. Kolobehy sa však nerušia, a práve to bolo dôvodom, prečo som začal s príbehom ľudských bytostí. Nedal som im život, už ho mali. Písal som len to, čo som videl.

Ľudia sú dobrí. Teda vedia byť, keď chcú. Všetko je o svetle. Čím viac ho vo svojich životoch majú, tým sú lepšími a naopak.

Dostal som šancu a rozhodol som sa ju splatiť. Nebol som nijako extra nadaný, len som videl viac ako ostatní, možno preto, že po smrti ľudskej schránky, ktorá mi bola pridelená, som už neprebýval v žiadnej ďalšej a videl som všetko z iného uhla. A práve to mi nedalo. Musel som si zaznamenávať všetky tie odkazy, ktoré mi boli zdola posielané sem hore.

Neskôr som sa pýtal sám seba: Čí vlastne som, keď odrazu nikomu nepatrím? Ako to, že nemám ľudskú schránku, ako to, že nemusím prebývať v duši, a predsa žijem? A prečo som iný práve ja? Nikdy som nedostal žiadnu odpoveď, a to bolo dobre. Ak by som ju dostal, nikdy by som sa nepýtal ďalej, nikdy viac by som nehľadal svoju podstatu. Ostal by som bežným stonom, ktorý sa posúva z duše do duše.

Ja som však dostal šancu byť slobodný a voľne žiť. Mohol som si vybrať a dočasne prenajať dušu, v ktorej budem žiť dovtedy, pokým tento príbeh neuzrie svetlo sveta. Dostal som neobmedzený oddychový čas, ale paradoxne som oddychovať nedokázal. Písal som príbeh o ľuďoch. O ich bezmocnosti, sile, stratách, ale aj nálezoch.

– Nad čím tak rozmýšľaš? – opýtal sa ma Veľký Pocit.

– Neviem, ako mám začať, – priznal som.

– Začni zo samého dna, od nuly, – naviedol ma môj učiteľ.

Každý deň som sa pýtal, kde a ako začať. Asi aj preto mi neskôr dali meno Nultý ston. Bol som prvý ston vo vesmíre, ktorému dali meno. Našiel som si ľudskú schránku a prenajal som si ju od svojho brata, ktorý v nej pôvodne prebýval. Každé ráno som začínal od nuly. Tvoril som z ničoho a písal som, čo som videl. Pohyboval som sa uzavretý v duši, ktorá tomuto príbehu dala ľudskú podobu. Bol som s ňou všade, kam sa pohla, videl som detaily a preciťoval pocity. A písal ňou príbeh, o ktorom si myslela, že ho píše sama. Niekedy z toho vznikla koláž pocitov a mikropríbehov, ktorá stála za to, inokedy nie.