Ak mi uveríš

Ukážky z knihy

S dvoma spismi v taške som sa vrátila z práce domov. Bolo to čudné, ale po veľmi dlhom čase som sa v byte ocitla sama. Zdalo sa mi to až neuveriteľné. Konečne brat sľúbil, že vyberie Romanka zo škôlky, a rodičia mali ísť na nejakú oslavu.
Osprchovala som sa, zabalila do mäkkého froté županu, a s pocitom nezvyčajnej pohody som sa natiahla vo svojej izbe na posteli. Vytiahla som spisy z tašky, ale skôr ako som ich otvorila, spomenula som si na šéfkine slová. Má chuť ujsť navždy od všetkého... To sa na ňu nepodobá! Tie jej zadumané pohľady z okna, ten smutný výraz.
Premklo ma tušenie, že je nešťastná. Najradšej by ušla od diktátorského muža a možno aj od vlastnej dcéry, zbožňujúcej svojho ocka, a zároveň plnej nenávistných rečí voči svojej mame. Má toho plné zuby. Kým boli deti malé, znášala domácu atmosféru kvôli nim. Teraz sa asi všetko obracia proti nej.
Odložila som spisy nabok. V tomto momente som si spomenula na deň, keď som sa o nej dozvedela viac, ako som chcela. Myslela som si vtedy, že tým, že jej pomôžem, bude to pre mňa uzavretá kapitola. Zrazu však zisťujem, že ten príbeh pokračuje. Sme staršie o desať rokov, ale ona nie je silnejšia.
Nerada spomínam na ten deň. Nielenže som sa cítila nepríjemne, keď sa mi šéfka zdôverila, ale okrem toho som vtedy zažila najtrápnejšiu situáciu vo svojom živote. Negatívne ovplyvnila moje sny, moje plány, zničila moju lásku. Ak by som mohla, jediným šmahom by som ju vymazala zo svojho života.
Mala som vtedy osemnásť.