Nevesta v prestrojení

Ukážky z knihy

Mestský dom rodiny St. Cyrovcov
7. apríl

Gray rozmýšľal, ako sa asi majú pratety. Od ich príchodu ich videl len dvakrát, pri večeri.
Mathilda mala vždy na sebe čierne šaty asi z roku 1783, náramne slušné, s volánikmi a úzkym korzetom. Pristali jej, husté vlasy mala vypnuté vysoko na temene a ich kučierky boli také biele, akoby prešla cez oblak púdru.
Maude mala šaty podľa poslednej módy s vysokým pásom a fialový hodváb jej zahaľoval neveľké poprsie.
Vypočul si ďalšie rozprávanie o požiari a povodni, čo spustošili ich dom Feathergate Close. Vypočul si aj príbehy o vikárovi Mortimerovi, ako sa v sakristii pokúšal vymámiť bozk od Mathildy a dokonca ju plesol po zadku, keď kostolník vyzváňal.
Prvý večer šiel s pratetami do salóna. Skôr ako si stihli sadnúť, Mathilda povedala: „Klavír.“
A tak si Gray vypočul bezchybného Haydna v podaní talentovanej Maude.
To bolo pred dvoma dňami. Keď teraz hladkal Eleanor, ktorá mu ležala pri pravej nohe, prišlo mu ľúto, že s pratetami nestrávil celý život. Veľmi si ich obľúbil.
Vybral brko a namočil ho do elegantného ónyxového kalamára, ktorý mu darovala vdova Constance Duranová, keď z jej života odstránil odporný problém, konkrétne jej manžela. Napísal list Robertovi Sherbrookovi, mužovi len o niekoľko rokov staršiemu od seba, ktorého obdivoval viac ako kohokoľvek.
Práve list dokončil, keď do knižnice vošiel Quincy.
„Čo sa deje, Quincy?“
„Je tu istý džentlmen, pane. Džentlmen, ktorého som ešte nikdy nevidel. Dal mi navštívenku.“ Quincy podal Grayovi bielu kartičku s menom sir Henry Wallace-Stanford. Nikdy to meno nepočul. Pozrel na Quincyho. „Počul som ti to v hlase. Čo sa ti na ňom nepáči?“
Quincy pomaly upresnil: „V očiach sa mu zračí chamtivosť. Ale veľmi slušne požiadal, aby sa s vami mohol stretnúť. Vraj je to dôležité.“
„To bude zaujímavé.“ Gray vstal. „Pošli mi ho sem.“
„Lord Cliffe?“ Gray kývol strojnému mužovi, ktorý sebavedomo vošiel do knižnice s natiahnutou rukou. Bol vysoký, vystretý, v strednom veku, s tmavohnedými vlasmi postriebrenými šedinami. Gray mu automaticky podal ruku a mierne sa uklonil. „Áno, som Cliffe. Obávam sa, že vás neoznám, pane.“
„Som Wallace-Stanford, priateľ sestier z Feathergate Close, Mathildy a Maude. Náhodou som cestoval do Londýna, a tak som si povedal, že sa pozriem, ako sa majú. Veľmi som si tie dve starenky obľúbil.“
Muž sa nezdržiaval zdvorilostnými úvodmi. Gray vytušil, že je nervózny. Na čele sa mu perlil pot. „Chápem,“ zatiahol Gray, hoci nechápal, a vyzval sira Henryho, aby si sadol.
„Dáte si brandy?“ ponúkol ho Gray. O chvíľu sir Henry držal v elegantnej ruke pohár a Gray povedal: „Takže poznáte moje pratety. Chcete sa s nimi stretnúť, alebo sa len na ne popýtať?“
„Zaujíma ma, či tie dve milé dámy nepriviedli so sebou nejakého mladého hosťa.“
„Mladého hosťa?“
„Áno.“
Pozrel sirovi Henrymu Wallaceovi-Stanfordovi do tmavých očí, spomenul si na Quincyho slová a povedal: „Nie, pratety so sebou rozhodne hosťa nepriviedli.“
„Aha,“ povedal sir Henry. Pomaly vstal. „Prepáčte, že som vás obťažoval, pane. Ste si istý, že so sebou nikoho nepriviedli?“
Začínalo to byť zaujímavé. „Ani nohu. Naozaj sa s nimi nechcete porozprávať? Myslím, že teraz sú v Hookmanovom kníhkupectve alebo u Gunthera na zmrzline. Nechceli by ste na ne počkať?“
„Nie, naozaj to nie je až také dôležité.“ Dlho a skúmavo sa na Graya zadíval, potom pomaly pokýval hlavou.
Keď sir Henry odišiel, Gray zostal stáť vo vstupnej hale a hľadel na dvere. „Veľmi zvláštne,“ utrúsil.
„Podozrivý človek,“ poznamenal Quincy. „Veľmi podozrivý. Ak mi ráčite povedať, že si to želáte, rád vám pomôžem zistiť o ňom viac.“
„Ak sa nemýlim, ide po Jackovi.“
„Po sluhovi Jackovi? Neviem si predstaviť dôvod. Ten chlapec vôbec nie je zaujímavý. Podľa Horacea ani nie je ktovieaký sluha. Horace by ho ochotne zaučil, ale Jack sa vyhýba služobníctvu a zdržiava sa v komnatách vašich pratiet. Ten chlapec by potreboval aj poriadne oblečenie. Ktovie, prečo sa oňho vaše pratety nepostarali? A čo môže od neho chcieť sir Henry?“
„Dobrá otázka.“

Šialený Jack, ktorý v skutočnosti nebol ani Jack, ani šialený, mal strach. Uplynuli štyri dni, odkedy zliezla zo svojich komnát po lane zviazanom z posteľných plachiet a ušla k tetám. A teraz sú v Londýne a ona sa musí vydávať za sluhu, lebo tety usúdili, že jej nevlastný otec by ich určite vystopoval, takže so sebou nemôžu mať mladú slečnu. Hneď by sa všetko prezradilo a nastali by veľké problémy; ich prasynovec si predsa problémy nezaslúži. Tety vraveli, že sa k nim správa veľmi slušne, ale aj tak je na nejaké prezrádzanie ešte priskoro.
Musí teda zostať sluhom, aby tetušky ochránili svojho prasynovca. A okrem toho, barón je syn veľmi nepríjemného človeka a nechcú riskovať, že by ich prasynovec mohol byť po ňom a začal nad ňou slintať a zvádzať ju. Jack si nevedela predstaviť, že by práve nad ňou nejaký džentlmen slintal, ale tety predsa len vo svojom veku vedeli viac.
Šialený Jack. Na okamih sa usmiala pri spomienke na to, ako sa Jack zrodil. Teta Mathilda si ju premerala od hlavy po päty, napokon prikývla a povedala: „Nohavice.“
Teta Maude si pomädlila drobné ruky. „Áno, to je dobrý nápad. Bude z nej chlapec s čiapkou stiahnutou na oči a v širokých gatiach. Všetko potrebné nájdeme v kostole. Náš prasynovec aspoň nebude v pokušení pri pohľade na jej pôvaby, ak sa ukáže, že sa podal na otca.“
Prevrátila oči. „Som asi taká pôvabná ako repa, teta Maude.“
„Jack,“ pokračovala teta Mathilda, akoby ju ani nepočula.
Teta Maude prikývla. „Áno, Jack je veľmi dobré meno. Seriózne, ani trochu nie romantické. No nevolal sa podobne aj nejaký zbojník? Šialený Jack alebo nejako podobne hlúpo?“
„Čierny Jack,“ upresnila teta Mathilda. „Ale Šialený Jack je lepšie. To je ono.“
Už štyri dni je z nej teda Jack; Šialený Jack ju volajú iba tety. Ako dlho potrvá, kým ju nevlastný otec vypátra?
Baróna videla len v to ráno, keď pricestovali, a aj to rýchlo odvrátila hlavu. Najmä preto, že ten pohľad ju nijako nepotešil. Každá žena by totiž povedala, že ten chlapec je príliš pekný, aby sa s ním dalo rozumne dohodnúť. Bol to plavovlasý, modrooký muž, vyzeral ako nejaký Viking zabudnutý v šľachtickom dome v Londýne, a každá žena by k nemu pravdepodobne pritancovala, zamávala mihalnicami a viac-menej by sa mu vrhla k nohám. Jej od strachu prebehli po chrbte zimomriavky.
Videla ho len krátko. Je ten mládenec taký, aký býval jeho nebohý otec? Rovnako skazený? Alebo je to nebodaj ešte väčší lotor – ako jej nevlastný otec? Človek s čiernou dušou?
Jeho pratety vraveli, že barónov otec bol skazený, čo sa však medzi mužmi z rodu St. Cyre vyskytovalo dosť bežne. Ak je sukničkár – tak ako jej nevlastný otec, tak ako jeho vlastný otec –, zostane preňho Jackom a bude ho z duše nenávidieť.
Za ten krátky okamih, keď sa naňho pozrela, mu z očí vyčítala iba znudenú aroganciu, ktorá svedčila o skúsenostiach, aké veľmi mladému človeku neprislúchajú. Škoda, zrejme je to tiež darebák.
Tesnejšie si k hrudi pritisla kolená.
V duchu uvidela tvár nevlastného otca, tú diabolsky peknú tvár, ktorú jej mama len raz zazrela, a až do smrti ju milovala. Počula hrmot jeho hlbokého hlasu.
Včera sa z listu, čo im poslala gazdiná tetušiek, dozvedeli, že malá Georgie sa vrátila do Carlislu. Takže je tam, u svojho otca, a ktovie, čo ju čaká.
Bože, čo si počať?