Na lásku sa nezomiera. Len to občas bolí. Kurevsky.

Podľa mňa je táto knižka, taký priemer. Čítala som už aj lepšie knihy, ale aj horšie. Príbehy hlavných hrdiniek sú celkom pútavé, dokonca som si prečítala aj ďalšie vydanie Na samotu sa nezomiera, ale pre mňa je to proste len vymyslený príbeh, nezakladá sa na skutočnosti. Mám proste radšej skutočné príbehy, dejiny či už slovenské alebo svetové. Toto je pre mňa taká oddychovka. Knihu som mala požičanú, ale ak mám povedať pravdu, nekúpila by som si ju.

Od knihy som teda čakala viac, nalákal ma jej pútavý názov a obálka...sem tam v príbehoch bol úsek,ktorý ma zaujal, ale tým to končilo..Môj prvý dojem bol že tam spí každý s každým...Slabý dej, žiadne napätie, postavy som si časom začínala pliesť, síce som knihu nakoniec dočítala už len z princípu, ale považovala som to za stratený čas

Tiez som si ju kupila,lebo mala super nazov ale tiez ma sklamala...a odstupom času si ani nepamätam o čom bola...A to mám aj druhú časť...Veronika to fakt vystihla...Vobec ju neodporúčam aj ked ma skvelý nazov a aj obalka je super!

Oklamal ma názov, že táto kniha bude vybočovať zo záplavy kníh červenej knižnice. A ani anotácia nebola bohvie čo. Podľa nej som mala sledovať milostné osudy 3 kamarátok, no v príbehu sa spolu stretli tak zriedkavo, až sa zdalo, že sa hádam ani nekamarátia, aj keď autorka výjavmi z minulosti dokazovala opak. K trom ústredným postavám však pribúdali ďalšie, čo by sa dalo prehrýzť, keďže všetky boli nejako prepojené, ale postupne sa do deju zaraďovali ďalšie a ďalšie postavy, čo v konečnom dôsledku na mňa pôsobilo ako horská dráha vo vnútri mixéru – bolí z toho hlava a zmysel uniká. Ale okrem toho bol román akási záplava knižných stereotypov a klišé – hlavné hrdinky sú dosť naivné a zaslepené a konajú mimo mojej logiky, matky sú harpye, otcovia slabosi, susedia či iní starí muži sú chlipníci alebo slizkí úchyláci, objekty príťažlivosti zase gauneri, ktorých si máme spočiatku obľúbiť a následne nenávidieť. A nesmie chýbať ani princ na bielom koni, ktorý sa objaví na konci, a ktorý aspoň jednej hrdinke ukáže, že po trápení prichádza vykúpenie v podobe nehynúcej lásky. Text žije vďaka dialógom, no celá táto kniha potrebuje resuscitáciu, pretože jej životné funkcie nebezpečne zlyhávajú – priama reč sa objavuje len zriedka, inak sa akoby všetko odohrávalo v hlavách postáv. A aj hlavný dej je „ozvláštňovaný“ vsuvkami v minulosti postáv, ktoré sú zbytočne vysvetľujúce ako účelové. Kniha ma po prvej tretine prestala baviť, ale dočítala som ju, lebo nenechávam nedočítané knihy. Do druhej tretiny ma prestalo zaujímať ako to s postavami dopadne a do konca som dočítala už len zo zotrvačnosti. Na ďalšiu autorkinu knihu s podobným názvom už nemám ani dosť síl ani chuť a ani nervy.