Stretnutie tieňov (Odtiene mágie 2)

Po prečítaní jednotky som si vôbec nebola istá, či sa do tejto dvojky pustím. A som rada, že som to urobila. Tento druhý diel ma zaujal viac, dokonca môžem povedať, že ma skutočne bavil. Najväčší problém prvého dielu pre mňa bol, že som si vôbec nedokázala obľúbiť ani jednu z hlavných postáv. No tu som si k nim konečne našla cestu. Možno bol problém, že sa Kell a Lila v jednotke vlastne vôbec nepoznali, tak ani interakcia medzi nimi nemohla byť ktovieaká. Ku Kellovi viedla cesta prostredníctvom jeho vzťahu s princom Rhysom. Ani ten nebol úplne jednoznačná postava a dokázal ma prekvapiť. Ich bratská láska bola cítiť napriek tomu, že okrem princa už kráľovská rodina prestala na Kella pozerať ako na člena rodiny, ale skôr ako na prostriedok moci. Lilu som začala mať radšej zase vďaka jej kapitánovi Alucardovi (vždy keď som prečítala jeho meno tak mi po rozume chvíľu behal iba Dracula). Ich dialógy boli britké a niekedy som nevedela, či sa chcú zabiť, pobozkať alebo niečo iné. To, že každý z nich mal byť podľa autorky pre niekoho iného, už bola druhá vec. No aj tak som si Alucarda obľúbila pomerne rýchlo, rovnako ako Rhysa. Veľká časť deja sa odohráva na turnaji mágov, kde ani Lila ani Kell nemajú čo robiť, no napriek tomu tu sú, aj keď nie sami za seba. Súboje a dianie okolo boli akčné a zaujímavé. No a s Hollandom som mala pravdu. Na jednej strane ho chápem, na druhej mi ho je ľúto a na tretej by som ho vyplieskala. Holland, čo si to vyviedol?