Ostrov stratených stromov

4,5* “Hľadajte znaky tam, kde je trauma, pretože ich tam nájdete vždy. Trhliny v našich kmeňoch, praskliny, čo sa nedajú zahojiť, listy v jesenných farbách uprostred jari, kôra, ktorá sa lúpe ako nezvlieknutá koža. No bez ohľadu na to, aké problémy prežívame, my stromy vždy vieme, že sme prepojené s nekonečným množstvom foriem života…Dokonca aj stromy rôznych druhov si prejavujú vzájomnú solidaritu bez ohľadu na svoje rozdiely, čo sa o všetkých ľuďoch povedať nedá.” Ostrov stratených stromov je krásna kniha. Autorka citlivo uchopila množstvo tém, ktoré sa jej podarilo úžasne poprepájať - vojna, ktorá poznačila množstvo životov, mladá zakázaná láska, ktorá prežije aj po rokoch, hľadanie rodinnej histórie a tajomstiev. A v neposlednom rade príbeh stromu, ktorý za svoj život prežil množstvo radosti, utrpenia aj bolesti. Áno, aj ja som si musela dvakrát overiť, či naozaj správne čítam rozprávanie figovníka. Práve tieto časti boli nesmierne zaujímavé, prepojenie života človeka a stromu. Spolunažívanie v rovnakom prostredí, vnímanie situácie z úplne iného pohľadu stromov, hmyzu a ostatných živých bytostí. Nemusíte sa báť, že by ste čítali len o živote stromu. Ten sa totiž odohráva súčasne s príbehom emigrantov, ktorých lásku nezlomila vojna, predsudky ani dlhý čas. V knihe nájdete množstvo metafor o živote, o tom ako si kúsok domova stále nosíme so sebou, o tom, že rovnako ako stromy vieme ľahko zapustiť korene, ale ťažko zabudnúť. Je to kniha plná smútku a melanchólie, ale nevšedne krásna a nezabudnuteľná.