Deväť žien

"Deväť žien" je ďalším príbehom z koncentračného tábora z druhej svetovej vojny, ktorý sa mi dostal do rúk. O tejto téme v poslednom čase čítam veľmi veľa. Táto kniha sa mi oproti tým predchádzajúcim v poradí čítala troška ťažšie. V tomto prípade ani tak nešlo o to, že by to bolo zapríčinené ťažkou témou, ktorou holokaust je, ale skôr mi vadilo to množstvo informácií, ktoré sú v knihe obsiahnuté. Je v nej neskutočne veľké množstvo údajov a mala som problém ich množstvo spracovať. Kniha je však napísaná zaujímavým štýlom. Kapitoly, ktoré nám približujú jednotlivo všetkých deväť dievčat a ich život predtým, než ich zatkli, sa striedajú s obdobím ich pobytu v koncentračnom tábore Ravensbruck a následne ich spoločným útekom. Kapitoly o dievčatách, opisujúce ich stretnutie v tábore a neskôr aj spoločný útek boli veľmi zaujímavé, páčili sa mi, preto ich hodnotím veľmi pozitívne. Autorka knihy podáva veľmi zaujímavý a pútavý príbeh. Všetky naše hlavné hrdinky spája jedna spoločná skutočnosť a to, počas druhej svetovej vojny pracovali pre odboj. Práve toto ich pôsobenie bolo dôvodom, prečo sa dostali do zajateckého tábora. Tento tábor na rozdiel od Auschwitzu nemal kremačné pece a väzni v ňom preto nemuseli mať strach pred tak obávanými plynovými komorami známymi z Auschwitzu. Našich deväť dievčat patrilo medzi politické väzenkyne. Oproti Auschwitzu, kde mali väzni hrôzostrašné podmienky, ktoré ich zbavili všetkej ľudskosti a dôstojnosti, tento tábor nebol až taký hrozný. Tým nechcem okolnosti života v tábore nijako zľahčovať, samozrejme ani Ravensbruck nebol žiadna prechádzka ružovou záhradou. Ani tu sa nesprávali k väzňom úctivo, no podmienky života v tábore boli predsa len o čosi znesiteľnejšie. Keďže väzňov v tomto tábore bolo pomenej, nemuseli stáť tak dlho pri počítaní tzv. Zahlappel -i. Čo sa týka smrti, tá bola prítomná a na dennom poriadku aj tu, hoci v o niečo menšom rozsahu. Neustály hlad však trápil aj tieto väzenkyne. Napriek všetkému však "naše ženy" držali spolu a navzájom sa podporovali. Ich hlavným cieľom sa stala túžba po prežití a tak robili všetko pre to, aby vydržali. Aby neklesali na duchu, rozprávali si o svojich obľúbených receptoch alebo si čas Vianoc spríjemňovali hraním divadla, nacvičovaním zborového spevu a výrobou drobných darčekov pre svoju rodinu. Aj toto bol okrem iného jeden spôsob, ako sa im podarilo na takomto mieste zostať nažive. Samozrejme to chcelo aj pevnú vôľu a odhodlanie, ktoré týmto deviatim dievčatám našťastie nechýbali. A tak tesne pred koncom vojny, keď sa im pri tzv. pochode smrti z tábora Ravensbruck naskytla šanca na útek, neváhali ani minútu. Vyhrané to však ešte nemali ani zďaleka. Čakala ich ešte dlhá cesta, ktorú museli zvládnuť, hoci boli všetky v hroznom stave - podvyživené, choré, uzimené s podlomeným zdravím a na pokraji svojich fyzických i psychických síl. Museli sa skrývať, prosiť o jedlo a kým sa im podarilo dostať do bezpečia, museli prejsť strastiplnú cestu. Aj to, čím si dievčatá prešli, je v knihe podrobne popísané. A keď nakoniec vyhlásili koniec vojny, boli už v takom zúboženom stave, že už ani nevedeli, či sa majú radovať. A myslím si, že je to aj celkom pochopiteľné. Po tom, čím si prešli. Mnohí väzni prišli o rodiny, deti, príbuzných. Pohľad na zničené obydlia a ruiny ich domovov im na nálade tiež nepridal. Boli v hroznom psychickom stave, vychudnutí, takmer ich nebolo možné spoznať. Všetci hľadali svoje rodiny, respektíve to, čo z nich ostalo. Mohli sa tešiť z oslobodenia, no nebolo to tak. Dlhé mesiace až roky prežité v koncentračnom tábore sa na nich podpísali vo veľmi veľkej miere. Ako sa v knihe ďalej píše, hoci si podaktorí z nich neskôr aj založili rodiny, utrpenie ich sprevádzalo aj v ďalšom živote. Nedokázali sa viac zaradiť do normálneho života. Neboli toho schopní. Mnohí mali vážne zdravotné problémy, trpeli nočnými morami alebo sa im narodili choré deti a svoj život nakoniec dožili s trápením. Je to veľmi smutné, až mi to trhá srdce, keď si na to pomyslím. Jediným pozitívom v tomto utrpení je len jediná vec a to skutočnosť, že tým, že oni prežili, nám ostatným tak mohli podať svoje svedectvo a svet sa tak mohol dozvedieť pravdu.