Apartmán v Paríži

Nesklamala ma veru ani tentoraz, opäť sa jej podarilo vytvoriť krimi plné tajomstiev, záhad, opäť ma donútila podozrievať doslova všetky postavy a, v neposlednom rade, opäť som jej knihu zhltla na jedno posedenie. Píše jednoducho výborne a to aj napriek tomu, že sa riadi princípmi, ktoré používa už snáď každý dobrý autor – krátke kapitoly s napínavým koncom, nečakané zvraty a množstvo na prvý pohľad nikam nevedúcich stôp. No predsa len robí niečo iné, niečo, vďaka čomu sú jej knihy ako droga pre tých, čo sa nimi nechajú absolútne pohltiť. Bez zbytočných krvavých vrážd, bez prehnanej akcie, skôr na štýl Agathy Christie. Za mňa perfektná jednohubka k šálke horúceho čaju a vlnenej deke.

Tento rok sa moje túlavé topánky obmedzili len na virtuálne cestovanie prostredníctvom knižných príbehov odohrávajúcich sa v rôznych zákutiach sveta. Aj vďaka Lucy Foley som tak mohla aspoň na chvíľu nasať atmosféru metropoly lásky - Paríža. Až na jeden zádrheľ - žiadna romantika sa nekonala. Tu to smrdelo únosom, eventuálne vraždou a hlavne - problémami... Prvotina autorky - Zoznam hostí je už na policiach kníhkupectiev nejaký ten piatoček. Mne sa táto zvláštne koncipovaná krimi páčila. Aj keď ma spočiatku koncept akejsi retrospektívy očami viacerých postáv pri mojej pamäti à la rybka Dory skôr desila než lákala, tak som si ňou nakoniec potykala. Rovnako ma odrovnala aj skvelá, desivá atmosféra na ostrove hrôzy, kde sa jedna svadba zmenila na tragédiu... Preto som bola veľmi zvedavá, či Foley ostane verná svojej šablónke, kde chaos nie je tak úplne chaosom a kde sa skladačka niečoho, čo smrdí kriminálom skladá postupne - dielik po dieliku.  Áno, čítala som protichodné recenzie na jej štýl, nezáživnosť príbehu a podobne. Mne sa však štýl autorky páči, lebo je iný. Nebudem tu teraz písať oslavné ódy, lebo mám pár taktických poznámok. Svižnosť príbehu možno trošku pokulhávala a autorka mohla vybaliť prvú bombu o niekoľko stránok skôr, lebo hlavná postava sa zo začiatku krútila ako papaláš po odhalení pikantného škandáliku. Jej stávka na spletité charaktery bola a zároveň i nebola úplnou výhrou. Z hľadiska zrozumiteľnosti a logickej skladby to nemalo zlý efekt. No niektoré postavy boli opísané plocho, prípadne až tak príbehu nepomohli a neboli extra nápomocné pri riešení záhady, čo sa vlastne stalo. Ak som už teda načala práve túto kapitolu, tak sa poďme pozrieť na zúbok jednotlivým postavám. Nie nebojte sa, nebudem rozoberať všetky, nemám toľko cinkajúcich hlavolamov a ani pitevných stolov. Už dávno som v príbehu nenarazila na tak nepríjemnú a nesympatickú hlavnú postavu. Jess sa po zvláštnych udalostiach doma v Anglicku ocitá v Paríži, kde sa tak trochu nasilu nanominovala na návštevu svojho brata Bena. Ben ju však v jeho luxusnom apartmáne nečaká a viaceré stopy napovedajú, že jeho zmiznutie asi nebolo výsledkom náhleho vzplanutia v oblasti genitálií či lákavého last minute-u. Jess bola miestami neuveriteľne vlezlá a jej kleptomanské výpady a kutranie mi  spôsobovali vibrovanie sietnice... Ani jej brat nebol práve neviniatko a hoci zo začiatku som mala dojem, že Ben bol prelietavec, donchuan, pri ktorom ženám lieta bielizeň, tak jeho postupný popis nakoniec do tejto mojej teórie až tak nazapasoval. Skôr len zneužíval svoj očarujúci šarm. Obyvatelia luxusného apartmánového komplexíku boli jedným slovo divní a už od začiatku mi v hlave môj pud sebazáchovy blikal jak maják na policajnom autíčku. Zvláštna, až priam sparťansky vychovaná Mimi a jej spolubývajúca - sorry za výraz chodiaca kamasutra Camille, ožran Antoine s manželkou Dominique, zazobaný majiteľ domu a polky Paríža Jaques a jeho vždy dokonale vyželená manželka Sophie, očarujúci Nick a vegeta - domovníčka, ktorej meno mi vyhlodal Alzheimer... Vytasím aj iné výtky - dej bol niekedy zvláštne seknutý, zopár akcií bolo takých hŕŕ a bez rozmyslu, niektoré zas príliš čitateľné a nakoniec - niektoré z postáv sa vyparili ako gáfor. Akoby im už aj samotnej autorke liezli na nervy a snažila sa ich tak nenápadko vystrčiť z idúceho vlaku. Napriek tomu bol Apartmán v Paríži pre mňa veľmi osviežujúcim trilerom, z kategórie oddychovejších. Množstvo postáv zákonite neznamenalo, že som sa v deji strácala ako dieťa v lunaparku. Koncept mi úplne vyhovoval a aj vďaka kratším kapitolám som nemala problém, ak som od príbehu odbehla a neskôr sa k nemu vrátila. Aj keď mi hlavná postava Jess pila krv, tak dojem mi až tak nepokazila. 4/5.