Simon

Narine Abgarian píše tak komplexne, tak nádherne, tak poeticky, až sa to ťažko prirovnáva v čomukoľvek existujúcemu. Akoby dokázala bez najmenšej snahy nahliadnuť hlboko do vašej duše a vyčítať odtiaľ, čo presne na vás a s akou silou zapôsobí, čo presne vo vás vyvolá absolútny chaos, čo presne vás položí na lopatky a udrží v strehu celých 300 strán a dávno potom. Autorka svojich čitateľov zoznamuje nielen s osudmi štyroch (alebo piatich) nezvyčajných žien, zobrazuje aj neľahkú situáciu v Arménsku za čias krutej genocídy, občianskej vojny ba aj dvoch svetových vojen a na spoločnosti nenechá jedinej nitky suchej. Nevynechá však svoj jedinečný, nenápadný humor, láskavé slová a trefné postrehy, ktoré celému čítaniu dodávali akúsi podmanivú atmosféru. Nemohla som sa nabažiť, hltala som stránku za stránkou. Ťažko povedať, ktorá mi sadla viac, či Eliza, či Sofia, či Suzanna, či Sylvia, či dokonca Melánia, každá z nich zápasila s vlastnou dávkou bolesti, no i skrz to nevzdávala svoj boj so svetom. Rozplývala som sa, dokonca aj slzička kvapla. Nádhera.