Ariadna

Príbeh o krétskej princeznej mohol byť naozaj zaujímavý, ale spracovanie bolo pre mňa trochu nudné. Chvíľami mi to ani nepripomínalo román, skôr iba prerozprávanie gréckej báje. Bohovia a muži tu teda neboli vykreslení vôbec prívetivo. Sedeli mi tu slová, ktorými sa kedysi otváral jeden seriál "Za dávnych čias, keď boli bohovia malicherní a krutí". A rovnako muži. Kvôli nim si toho nielen hlavná hrdinka ale ženy všeobecne v tých časoch veľa vytrpeli. Chápem, že sa čerpalo z tragédií, ale teda neviem, či tu vôbec niekto skončil dobre. Čo nemuselo byť na škodu, len to spracovanie. Dočítala som, ale bohužiaľ nemôžem povedať, že by ma to nejak nadchlo.

Obálka upúta pohľad zlatými prvkami. Je nádherná a po prečítaní si len povzdychnete, ako dokonale ladí s príbehom- loď, had,vínna réva a Ariadna. Mám pocit, že len v posledných rokoch na mňa akosi začala téma gréckych mýtov vyskakovať. Odolávala som, až doteraz, mám ju prečítanú a chcem viac takýchto príbehov. Kniha je rozdelené na 4 časti, každá je zameraná na určitý mýľnik Ariadninho života.Spoznávame Ariadninu rodinu, spomenú sa viaceré božstvá a autorka do príbehu zakomponovala aj iné postavy z gréckych bájí ako vedľajšie postavy. Kupodivu, na to, koľko postáv sa v knihe vyskytuje, sa mi vôbec neplietli, čo je obrovským plusom. V knihách s tým mávam veľké problémy-veľa postáv u mňa zaručuje chaos. Tu sa chaos nedostavil. Pripisujem to zrozumiteľnému, ľahko podanému štýlu autorky, ktorý ma pri čítaní natoľko pohltil, že som si ani neuvedomovala, ako sa stránky rýchlo obracajú. Ja, mýtickými legendami nepobozkaná, som Saintovej žrala celý príbeh o hrdinskom Theseovi. No bol ním v skutočnosti? Neviem. Podľa Jennifer to bol manipulátor, klamár, sukničkár, chválenkár, prospechár… Aj tým, že zabil krvilačného Minotaura, Ariadninho brata, sa zapísal do dejín. Akosi pozabudol, komu za to vďačí. Sám by nedokázal nič. Odmenou za pomoc považoval vyrabovanie paláca,zneuctenie Ariadny, ktorú opustil na neobývanom ostrove a oklamanie jej sestry, ponechanej napospas osudu v paláci s rozbesnemým Minosom. Ariadna na ostrove prežije v celku pekný život. Jej sestra Faidra prerozpráva aj kúsok svojho života. Ako sa od Ariadny odtrhla, tak ich osud zavedie opäť k sebe. Príbeh však nemá šťastný koniec. Ženy sú tu vykreslené ako tie, ktoré sa vo väčšej miere pričinia za “nesmrteľnosť” svojich mužov zapísaním do dejín, ale sú nedocené, priam zabudnuté. Autorka spomenie intigy bohov, postavy Herakla, Daidala, Hippolyty, Háda či Dionýza. Posledný menovaný ma sklamal najviac. Ariadnu vám vrelo odporúčam.

Ariadna sa pre mňa stala akýmsi spríjemneným drsných studených dní, akýmsi hrejivým prístavom, ktorý ma čakal doma po príchode zo školy, kde som sa vždy rada vracala. Celé jej čítanie mám vďaka tomu spojené s dobrou náladou a úsmevom na tvári a to aj napriek tomu, že sme si s Ariadnou nie vždy sadli. Jej rozhodnutia mi prišli často priveľmi impulzívne, urýchlené a maximálne nepremyslené, inokedy som zasa nadobudla pocit, že myslí v prvom rade na seba, čo mi nebolo práve po vôli. Príbeh ako celok však hodnotím viac než pozitívne a pokojne by som uvítala aj o 100 stránok viac, ako veľmi ma to bavilo. Legendu o Minotaurovi poznám odpredu aj odzadu, no z iného uhla pohľadu na mňa skutočne zapôsobila, dokonca možno ešte o niečo viac. Jennifer Saint vám ukáže, kam až sa môžete dostať, keď sú vaše činy motivované čistou láskou okorenenou silnou ctižiadostivosťou.

Príbeh o Ariadne skoro všetci poznáme. Aspoň do toho bodu, kedy pomohla Teseovi poraziť Minotaura. Ale čo potom? Aký osud ju čakal? A kým bola tá nenápadná dievčina, ktorá svojím konaním zradila otca a zároveň zachránila ľudské životy? Prečo ľudia neoslavovali ju? Som veľmi rada, že sa ku gréckej mytológii začína pristupovať aj z toho druhého pohľadu. Ženského. Je zaujímavé čítať o hrdinských činoch mocných polobohov, ale napadlo vám niekedy, čo sa deje s ich spoločníčkami? Často je to o znásilnení, zvrátených hrách bohov, o nespravodlivosti, zneužití, či o klamstvách. Ariadna nebola prvá a ani posledná, ktorá naletila pekným očiam a veľkým svalom. Jej príbeh bol do istej časti frustrujúci, cítila som aj za ňu pocit zrady a bezmocnosti, ale s Teseovým odchodom sa neskončil. Mám skôr pocit, že od toho momentu sa začal. A od toho momentu som sa do príbehu ponorila. Musím priznať, že s prvými staranami som bojovala. Nebolo to vôbec zlé, ale nedokázala som sa začítať. Videla som, že príbeh je známy a celkom dobre napísaný, ale aby som ním žila, tak k tomu stále chýbal malý krok, ktorý až do konca knihy neprišiel. Ariadna nebola tuctová hrdinka, skôr bola, rovnako ako Kirké, nevýrazná a nenápadná. Ľudia ju často aj ku Kirké prirovnávajú a z časti majú pravdu. Bolo to podobné, ale zároveň úplne iné. Príbeh Kirké sa mi dostal pod kožu, aj keď dej nebol dynamický, ale Ariadnu som si k sebe nikdy nepustila. Možno to bolo rôznym štýlom písania, alebo samotnou jej osobou. Netuším. V knihe okrem Ariadny a Tesea, spoznávame Ariadninu sestru Faidru, boha Dionýza, ktorého považujem za najviac výraznú osobu v celej knihe, Ikara a Daidala a mnohých ďalších. Autorka pekne prepojila ich linky, v pomerne krátkej knihe stihla do príbehu dať veľmi veľa a od momentu, kedy Ariadna zostala na ostrove opustená, som nevedela, čo od príbehu čakať. Ale to, čo prišlo, sa mi páčilo a Ariadnu som vonkoncom nezavrhla. Stále platí to, že som z knihy nezostala ohúrená, ale príbeh som si kvalitne užila.