Volám sa Lucy Bartonová

Túto knihu mám chuť objať, aká je nádherná! Elizabeth Strout prináša životný príbeh obyčajnej ženy, ktorá svoje detstvo prežila v obrovskej chudobe, jej osobnosť formovali veľmi svojskí rodičia i súrodenci, dlho čelila nepochopeniu a výsmechu okolia, no napriek tomu sú jej slová plné lásky a pochopenia a ani len netuší, aká je vďaka tomu všetkému výnimočná. Lucy Bartonová leží v nemocnici, kam ju prišla navštíviť matka. Nemá s ňou ideálny vzťah a vďaka rozhovorom, ktoré vedú, sa nám pred očami vynárajú útržky z minulosti, trpké spomienky, lámanie a spájanie rodinných pút, klebety o spoločných známych a rôzne náznaky, ktoré toho vypovedia dosť. Dotýkajú sa i tém ako AIDS, umenie, kultúra… Lucy hĺba nad vzťahmi s rodičmi, nad svojím manželstvom a deťmi, rozpráva nežne, jemne, bez silených emócií a zbytočných slov, no o to viac vás nechá precítiť každé jedno písmenko. Som v úplnom úžase, ako mi prenikla pod kožu. „Tu v New Yorku vidím deti plakať od únavy, ktorá je skutočná, a občas od hnevu, ktorý je tiež skutočný. Ale občas vidím dieťa plakať z číreho zúfalstva a podľa mňa je to jeden z najskutočnejších zvukov, aké vie dieťa vydávať. Vtedy mám dojem, že takmer počujem, ako mi v hrudi puká srdce, tak ako sa dá vonku počuť - keď sú tie správne podmienky - rásť kukuricu na poliach mojej mladosti." Je to príbeh, aký by vám mohla porozprávať napríklad vaša susedka a vôbec nečakáte, že by vás mohol tak zasiahnuť. Lucy Bartonová sa vryla hlboko do môjho srdca a už sa neviem dočkať, kedy si prečítam ďalšie diely.