Olej a mramor, 2. vydanie

Obsah knihy: Olej a mramor, 2. vydanie

Príbeh o zabudnutom súperení Leonarda a Michelangela

Florencia – v tomto úžasnom a prosperujúcom meste sa začiatkom 16. storočia na čas skrížia osudy dvoch velikánov renesančného umenia. Očarujúci päťdesiatnik Leonardo da Vinci sem prichádza tak trochu z osobných dôvodov po dvadsiatich rokoch strávených v Miláne, kde so slávou predstavil verejnosti svoju Poslednú večeru. Mladý a v tom čase takmer neznámy Michelangelo sa vracia do rodnej Florencie z Ríma, kde sa naplnili jeho sny, keď mu v Chráme sv. Petra odhalili sochu Pieta, ktorá očarila aj samotného pápeža.
Po čase sa im vo Florencii naskytne príležitosť získať zákazku na spracovanie mramorového monolitu, po čom túžia obaja. Leonardo je presvedčený, že má kameň istý, ale predstavitelia mesta napokon uprednostnia temperamentného Michelangela. Leonardo len ťažko nesie svoju porážku a začne verejne spochybňovať návrhy svojho rivala. Ale aj Michelangelo je v koncoch, zúfalo stojí pred kusom neforemného mramoru a nevie, ako začať. Až k nemu kameň prehovorí a on začne zúrivo tesať... Náhoda zasiahne aj do Leonardovho života – na trhu uvidí krásnu ženu a pristúpi na žiadosť pána Gioconda, že preňho namaľuje jej portrét.
Volá sa Lisa.
Dávid a Mona Lisa, dnes tieto diela obdivuje celý svet, ale len málokto vie, ako ťažko sa rodili, ba ani to, že boli príčinou rivality dvoch renesančných géniov – Leonarda da Vinci a Michelangela Buonarrotiho.

Z anglického originálu Oil and Marble (Arcade Publishing, New York 2016) preložil Milan Kopecký.

Ukážky z knihy

Väčšina ľudí si myslí, že mramor je iba chladný kus skaly, Michelangelo však vedel, že mu v žilách koluje život, tak ako krv koluje v telách smrteľníkov. Pošepky sa prihovoril Márii, no ani on sám si nebol vždy istý, čo presne vravel, keď diškuroval s kameňom.
Kútikom oka zazrel akýsi pohyb. Žeby hlodavec utekajúci naprieč loďou? Vtáča zatúlané v trámoch? Oblak prechádzajúci popred mesiac? Vtom zbadal siluetu so zapálenou fakľou, ako kráča uličkou obďaleč kaplnky. Zvuk šialeného sekania do mramoru asi prebudil kňazov.
Michelangelo zoskočil zo svojho stanovišťa a učupil sa do najbližšieho klenutého výklenku, dúfal, že sa skryje v tieňoch. Pri pohľade späť však zdúpnel.
Všetky nástroje totiž nechal ležať pri soche. Pre hliadkujúceho kňaza budú dôkazom, že je v kostole votrelec. Keby ho tu našli, hrozila by mu exkomunikácia, utopenie, rozštvrtenie alebo obesenie. Pápež by ho za jeho hriechy zatratil. Jeho koža, roztrhaná na franforce, by naveky horela v Danteho pekle.
Nemal už kedy zabehnúť po nástroje. Kňaz, sliediaci uličkami, sa rýchlo blížil. Michelangelo veril, že Boží služobníci dokážu počuť strach, a v tichom chráme jeho panika akiste znela ako rachot hromu. Cez zuby nasal vzduch a zadržal ho v sebe.
Kňaz obišiel hlavnú apsidu a pozdĺž priečnej lode zamieril k nemu, pričom fakľou osvetľoval každý tmavý kút. Michelangelo rátal kroky, s každým ďalším bol bližšie dolapeniu.