Biele

Biele je reportáž o extrémnych životných podmienkach za polárnym kruhom, kde sa striedajú mesiace tmy s mesiacmi oslepujúceho svetla, o mrazivých teplotách ani nehovorím. Svalbard ma vždy fascinoval. Na jednej strane stojí krásna príroda, dychberúca polárna žiara, jedinečná atmosféra, no obyvatelia Špicbergov dennodenne čelia samote, drsnej a nekompromisnej sile živlov, monotónnosti a častokrát sú odrezaní od sveta. Aj také drobnosti ako vykonanie potreby v týchto klimatických podmienkach majú svoje pravidlá, aké si my v pohodlí a teplúčku žiaľbohu že chvalabohu ani predstaviť nevieme :) Ilone Wisniewskej sa podarila pútavá reportáž plná príbehov ľudí, ktorí sa tu rozhodli žiť. Navyše je prešpikovaná fascinujúcimi detailmi a zaujimavosťami (napríklad že tu má globálna semenná banka ideálne podmienky na existenciu). Kniha ma okamžite vtiahla a nepustila som ju z rúk, kým som nedošla na koniec. Obohacujúce čítanie!

Tentokrát sa mi dostala do rúk reportáž o živote na nórskych ostrovoch Špicbergy. O ktorých som ja nikdy predtým nepočula, ale tak vždy je super vzdelávať sa a objavovať nové veci a miesta. Začnem tým, že autorka píše príjemne, pútavo, párkrát som sa pousmiala pri nenápadnom vtipe. Miestami mi prišli niektoré opisy priveľmi zdĺhavé a v konečnom dôsledku zbytočné, no poväčšine odhadla tú pravú mieru a tak Špicbergy ožívali pred mojimi očami. Zrazu si pripadám, že presne viem ako sa tam žije, dokonca ma okúzlil ten jednoduchší a spokojnejší život tam, páčili sa mi vzťahy medzi ľuďmi a celkovo to tam pôsobí ako moc fajn miesto na život... Kým som si nespomenula, že vo Švédsku mi bolo zima od začiatku septembra. Môj sen presťahovať sa na tento ostrov teda umrel skôr, než sa poriadne zrodil. (Ale kľudne by som sa tam šla niekedy pozrieť... V lete.) Dozvedela som sa množstvo zaujímavých informácií . Vedeli ste napríklad to, že na tomto ostrove je banka semien z celého sveta, ktorá mala už v dobe písania tejto knihy (reportáž vyšla pôvodne v roku 2014) vyše 770 000 semien z celého sveta? Napriek tomu, že ma kniha bavila a jej obsah ma fascinoval (teda až na časté spomínanie zabíjania zvierat), tak sa mi kniha čítala neskutočne pomaly. Táto útla, 200-stranová knižka mi zabrala 2 týždne (i keď sa nedá povedať, že by som tomu venovala celé dni). Takže ak sa do nej pustite (čo by ste mali), odporúčam si vymedziť na ňu obdobie, kedy máte kopec času (i keď nepopieram, že to môže byť aj mnou, nakoľko mám síce non-fiction rada, ale čítam ju málo, takže na tento typ literatúry zas nie som toľko zvyknutá). A teraz niečo, čo ma pri tejto knihe veľmi zamrzelo. Autorka je reportérka aj FOTOGRAFKA - keby bol text obohatený o jej fotografie, zážitok z knihy by bol ešte oveľa lepší a krajší. Jasné, nie je problém čokoľvek vygoogliť (a že som to dostatočne využívala), ale predsa len by to bolo zaujímavejšie, keby je to priamo v knihe. V tomto smere to bola veľká škoda, veľmi rada by som videla ostrov cez jej optiku, nielen slová. Každopádne, ako som už spomínala, reportáž odporúčam, napriek pomalému čítaniu som si ju užila, dozvedela som sa veľa nového a teším sa na ďalšie reportáže.