Pošli po mňa

Lauren Fox sa inšpirovala históriou svojej rodiny. Tiež pochádzala z rodiny migrantov - jej babička emigrovala z Nemecka v časoch druhej svetovej vojny. Na príbehu štyroch generácií žien poukázala na to, že krv nie je voda a že vzťahy a väzby nezlomí a nepretrhne ani diaľka, dokonca ani oceán, ak sú skutočne silné... Avšak, trochu desivé bolo práve to, ako sa tento až strach z odlúčenia preniesol na mladšie generácie. Niektoré ťarchy, bolesť i smútok tak asi nevedome prenášame aj na svojich potomkov. Príbehu ako takému naozaj nemám čo vytknúť. Doslova som ním preplávala a čítanie ma napĺňalo. Sklamanie, láska, rozorvanosť, túžba, výčitky, nenávisť. Z dovtedy milého suseda sa stal z jedného dňa na druhý nepriateľ... Úsmev nahradila síra a paľba krutých slov, láskavý dotyk nahradil pľuvanec a pohŕdanie. Práve to autorka vystihla a práve to mi prišlo zdrvujúce. Ako spoločnosť sťaby šibnutím prútika odsúdila človeka a vyvrhla ho na okraj spoločnosti. Človeka, ktorý bol kedysi priateľom, dobrým známym, ochotným susedom, láskavým predajcom či len okoloidúcim, ktorý vám venoval úsmev. Musím priznať, že koniec príbehu ma mierne sklamal. Čakala som od neho niečo viac. Zdal sa mi príliš otvorený a nezodpovedal na niektoré moje otázky. V tomto som teda ako čitateľ ostala na vážkach a nedostalo sa mi na 100% to, čo by som očakávala. Aj keď teda pravdou je, že sa snažím nemať pred čítaním žiadne očakávania... Príbeh ako taký bol však naozaj krásny, citlivý, čtivý a emóciami nabitý. Akčnosť či spád by neboli na mieste. Lepšia prepracovanosť v niektorých pasážach by však príbeh ešte viac vyšperkovala. Najmä posledná časť sa mi už zdala málinko povrchnejšia. Bolo však zaujímavé pozrieť sa na niektoré udalosti aj z tohto pohľadu... Na to, ako dokáže puto pretrvať a ako dokáže trauma ovplyvniť celé generácie. Príbeh Lauren Fox vo mne zarezonoval. Nerada síce tento typ príbehov hodnotím hviezdičkami, no pre lepšiu predstavu to tak spravím. 4/5⭐.