Kukolka

Kukolka je jeden z najintenzívnejších románov, aké som tento rok čítala. Od prvých riadkov sa mi Samirin príbeh okamžite dostal pod kožu a som si istá, že tam ešte pobudne dlho... "Vedela som, že ma čaká taký istý osud ako Dašu a Lydiu. Vedela som, že nepatrím k nikomu a nič nie som hodna. Že som jednoducho tu - ako šváby. Nikto nevie, odkiaľ sú. Nikto ich nepotrebuje. Žijú, kým ich niekto nezabije.” Ukrajina, 90. roky, časy, keď nástup demokracie niektorým otvoril nevídané možnosti a iní toľko šťastia nemali. Ani Samira. Jej príbeh sa začína v detskom domove, kde si jej priateľku adoptujú do Nemecka. A odvtedy má Samira v živote jasný cieľ - aj ona sa chce dostať do Nemecka za svojou kamarátkou. Sedemročná naivne opustí detský domov a ocitá sa na ulici. Hoci detský domov nebol žiadna výhra, jej životné podmienky sa výrazne zhoršili. Odrazu sa z nej stáva Kukolka, vyrastá v dome bez elektriny, teplej vody a ďalších vymožeností, spolu s ďalšími deťmi ju zneužívajú na žobranie a kradnutie, no jej sen o idylickom živote v Nemecku ju drží nad vecou. "Bolo by jednoduchšie snažiť sa o smrť než o život." Číru vôľu žiť má človek len vtedy, keď je už skutočne len krôčik od smrti," povedala mi raz Lydia. A bola to pravda." Drsný, surový príbeh je napísaný fantasticky, bez hluchých miest. Nonstop emocionálna nálož. Autorka si servítku pred ústa nedávala, ani trochu mi nedovolila vydýchnuť a atmosféru vykreslila naozaj perfektne, autentickosť dosiahla aj výberom ostrejších jazykových prostriedkov. Všetky tie hrôzy, ktorými si Kukolka musela v takom mladom veku (!!!) prejsť, mi doslova driapali srdce na drobné kúsky, no nedalo sa pustiť ju z rúk, kým som sa nedozvedela, ako Samira nakoniec dopadne. Koľko takýchto Kukoliek si vtedy prešlo niečím podobným? “Kde všetka tá špina ide?” Možno keby sme čítali viac takýchto príbehov, naučili by sme sa byť menej ľahostajní voči osudom ľudí z okraja spoločnosti… Fakt si ju prečítajte.

Príbeh Samiry je jedným z príbehov. Nie konkrétny. Ale mohol by byť. Dievčat ako ona sú totiž na svete tisíce. Lana Lux zhmotnila trpký osud mnohých dievčat, ktoré sa stali obeťami obchodu s ľuďmi. Či už ide o gangy zlodejov, prostitúciu alebo obchod s ľudskými orgánmi. Samira bola teda v mojom ponímaní akýmsi hlasom všetkých týchto dievčat. Tie doplatili hlavne na svoju nevedomosť a nevinnosť. Často v dôsledku neľahkých podmienok, strachu o rodinu, kvôli silnej túžbe po krajšom živote či vidine splnenia snov... Autorkin štýl bol naozaj veľmi drsný, jasný a priamy. Žiadne pozlátko, žiadne hrajkanie sa. Hnusná realita. Odporné popisy zneužívania... Lana Lux sa dokázala dostať do hlavy mladému dievčatku, ktoré skrz svoju nevinnosť mnohým veciam nechápalo. Na tomto konkrétnom príbehu je teda vidieť, akú rolu zohráva prostredie vo formovaní charakteru a pri ďalšom smerovaní i osobnostnom raste... S udalosťami posledných dní, kedy na povrch vyplávali otrasné videá o alarmujúcom správaní sa detí je toto naozaj obrovským výkričníkom... Mnohé deti nemajú nič. Nič z tých pre nás "bežných vecí" - posteľ, hygiena, pravidelná strava, mobil, čisté a módne oblečenie, hračky... Často robia zlé veci preto, lebo sú k tomu donútené, lebo nemajú na výber alebo preto, lebo im nemá kto povedať, čo je správne a čo nie... Čo donúti decká, ktorým rodičia splnia prvé i posledné k tomu, aby sa správali ako hyeny? V akom svete to preboha žijeme? Naozaj si už nedokážeme nič vážiť a správať sa ľudsky? Zlyhávame ako spoločnosť. Deti nalepené na telefónoch, rodičia bez záujmu o ne, ktorí však v prípade problémov okamžite bránia deti namiesto toho, aby im dali jasne najavo, kde sú hranice a že za svoje činy treba prevziať zodpovednosť... Prečo nedokážeme ukázať deťom správny smer a dať im základ k tomu, aby z nich vyrástli zodpovední, uvedomelí a ľudskí dospelí? Naozaj tu chceme mať takúto budúcu generáciu dospelých? Agresívnych, divokých a bez akejkoľvek úcty k iným? Prečo nevieme byť vzorom, inšpiráciou, bútľavou vŕbou a dobrými učiteľmi? Áno. Občas si kladiem tieto otázky. No potom si všimnem správanie vonku či tú tonu nenávisti na sociálnych sieťach a odpoveď príde aj sama. Lebo sme zabudli byť ľuďmi a útokom sa bránime voči tomuto svetu. Nevytvorili sme si bublinu, ale pichľavý kabát. No a deti si asi ťažko nájdu správny vzor v niekom, kto okolo seba chŕli nenávisť a podnecuje iných k zlu... V Samirinom prípade mi v enormnom množstve pasáží stískalo srdce. Hrôzou, nemohúcnosťou a neskutočným hnevom... Tento príbeh by som nenazvala inak ako krutou a veľmi pomalou emočnou samovraždou. Pohľad na dospievanie tu mal takú trpkú až bodavú príchuť. Telo dospievajúcej ženy sa úplne bilo s dušou dievčatka. Nevinnosť jej myšlienok a bytia nabúralo na perverznosť a surové zaobchádzanie s jej telom... Mohla ešte takto doráňaná fyzicky aj psychicky nájsť v sebe silu na to, aby žila ďalej? Bolo vôbec možné dostať sa z traumy a upriamiť svoju myseľ na vidinu normálnosti, všednosti a lepšej vyhliadky do budúcna? Táto kniha rozhodne nie je pre slabšie povahy. Hoci... Pred zlom netreba zatvárať oči. Treba sa do nich pozrieť. Samirin príbeh neláme srdcia. On ich doslova rozdupe, roztriešti a surovo podpáli. Zanechá vo vás hlbokú čiernu diere, budete mať chuť schúliť sa do klbka a odpáliť sa na Mars. Tento príbeh mi v hlave ostane ešte dlho... Nie dlho... už ho určite z hlavy nevymažem. Uveriteľný. Až bodavo a bolestivo úprimný a realistický...

Silný príbeh o sirote, ktorá sa musí od najútlejšieho detstva postarať sama o seba. Divoké deväťdesiate roky na Ukrajine, obchod s deťmi, prostitúcia, všetky podoby zla, vykorisťovania a nešťastia, na aké si len dokážete spomenúť. Náročné čítanie, aj keď nejde o autobiografický príbeh autorky. Nie je však vylúčené, že sa neprihodil niekomu inému.