NeuroKmene

Prečítať túto knihu mi trvalo mesiac a pol. Uznávam, nebolo to ľahké čítanie. Ale za to také komplexné a detailné, že neľutujem ani jednu prečítanú stránku. Kniha mi ponúkla ucelený obraz o histórii autizmu. Od dvoch pánov - pána Aspergra a pána Kannera - ktorí ako prví nezávisle od seba definovali autizmus; cez Lornu Wingovú, ktorá mu dala ucelený obraz až po dnešné podmienky. Autor informácie dávkoval pomaly, dielik po dieliku až kým do seba krásne nezapadli. Toľko ku knihe. —- “Sám Priquet vydržal v Baltimore iba rok a pol, potom sa vrátil do Viedne, lebo mu ponúkli iné, prestížnejšie miesto. Roku 1929, po dlhom období hlbokej depresie, spolu s manželkou spáchal samovraždu a zanechal za sebou kuriózne dedičstvo - dve budovy na dvoch kontinentoch, kde dvaja výskumníci nezávisle od seba ako prví v dejinách diagnostikujú autizmus.” Čo sa týka samotnej histórie poruchy autistického spektra… z tej mi je ešte teraz ťažko. Neviem či boli horší premotivovaní psychológovia alebo rodičia. A o podmienkach v Nemecku počas druhej svetovej vojny ani nehovorím. Niektoré pasáže (a nielen tie vojnové) mi vyrazili dych. —- “Deti často podstupovali zložité procedúry, ako napríklad lumbálna punkcia alebo pneumoecenfáografia, pri ktorej im nahradili mozgovomiechový mok vzduchom alebo héliom a röntgenovali ich, než im dovolili zomrieť.” Celé desaťročia sa robí výskum na zistenie pôvodu autizmu a ako ho vyliečiť. Bohužiaľ len veľmi málo inštitúcii sa zaoberá výchovou autistiov a tým, ako im a ich rodičom zjednodušiť život. Tým, ako im pomôcť zaradiť sa do šialenej a chaotickej spoločnosti. —- “Snaha vykoreniť autizmus z genetického fondu by mohla ohroziť budúcnosť ľudstva, lebo by sme sa spolu s poruchou pripravili aj o vlastnosti, ktoré tisícročia posúvajú dopredu našu kultúru, vedu a techniku, upozornila Temple prítomných. Ten, kto vyrobil prvú kopiju s kamenným hrotom, bol podľa Grandinovej osamelý autista zamýšľajúci sa kdesi v kútiku jaskyne nad drobnými rozdielmi medzi druhmi kameňov, zatiaľ čo ostatní “mlátili prázdnu slamu” niekde pri ohni.” Na záver je tu aj jedna vec, ktorú by som autorovi chcel vytknúť. Autistov niekedy staval do svetla priam nadľudí. Áno, je úžasné, že končia vysoké školy, majú závratnú inteligenciu a dobré pracovné pozície. Ja im to naozaj veľmi prajem. A nijakým spôsobom nevyvraciam fakt, že spoločnosť POTREBUJE takýchto ľudí. Ale aj ja ako laik viem, že toto predsa zďaleka nie sú všetky prípady. V istej chvíli ich opisoval tak dobre, že aj ja sám som si povedal, že by som chcel mať malého autistu. A vtom som sa zarazil, že to asi nie je ok. Napriek tomu to bolo úžasne podnetné čítanie, ktoré odporúčam každému, koho záujmy sa čo i len trochu pohybujú týmto smerom. Alebo vlastne - odporúčam ju každému. Vzdelávajte sa. Autisti strávili až príliš dlho času tým, že boli prehliadaní. —- “Po tom, ako mu v dvanástich rokoch diagnostikovali Aspergerov syndróm, musel z milovanej školy odísť. Sám sa nijako nezmenil, transformáciou však prešiel prístup ostatných k nemu. “Najprv žasli, aký mám potenciál,” spomína Ne’eman, “a potom, zo dňa na deň, boli ohromení, sotva som urobil nejakú maličkosť.”” Ja s touto témou ešte určite nekončím a som šťastný, že mám vďaka titulu NeuroKmene taký dobrý a solídny základ :) —- “A keď prechádzajú v aute okolo jeho obľúbenej predajne šišiek, obrnil sa pred prípadným sklamaním tým, že zopakuje, čo raz dávno potichu zamrmlala jeho mama: “Dnes, kurva, určite nijaké šišky nebudú.””