Biela pani levočská

Napísať historický román, je fuška. Napísať dobrý historický román, je fuška poriadna. Napísať dobre historickú detektívku zasadenú do reálneho prostredia s reálnymi historickými postavami – to už chce majstra. A Tina Van der Holland takým je. Nadchla ma už jej predchádzajúca tvorba a nadšene som tlieskala ako pri Tajomstve zlatého pokladu tak pri Kežmarskej čiernej panej. Bielu pani levočskú som očakávala s nedočkavosťou, pretože som sa tešila na ďalší čitateľský zážitok. Avšak román prevýšil moje očakávania do takej miery, že ako spokojný čitateľ musím priam krochkať blahom. Nesmierne sa mi páčili opisy prostredia, odevov, jedál, šperkov, či celkovej atmosféry, aká panovala v obliehanej Levoči na začiatku 18. storočia. Postavy a ich charaktery – a v nemenšej miere zmysluplné dialógy - boli tak nádherne plasticky vykreslené, že som o ich zmýšľaní a konaní nepochybovala ani na okamih. Napriek tomu, že je román rozsiahly, nebolo v ňom jediného hluchého miesta, jediného zbytočného slova, ktoré by sa mi žiadalo preskočiť. Skôr naopak: na poslednej strane som sa pristihla pri želaní, že chcem čítať ešte viac. A to, myslím si, je známka toho správneho naladenia autora na čitateľa – schytiť ho na začiatku a držať v pazúroch až do konca. Autorke sa podaril vskutku majstrovský kúsok, a muselo dať veľa námahy naštudovať všetko, čo treba a potom to umne zložiť do nádherného zmysluplného puzzle. Úprimne ďakujem za vskutku nevšedný zážitok.