Porucha na kraji galaxie

Diplomat je človek, ktorý vás pošle do pekla takým spôsobom, že sa na ten výlet tešíte. No a Keret vám predostrie ľudské zlyhania, vzťahové problémy a všakovaké tragédie tak bravúrne, že sa z nich tiež budete tešiť. Asi tak by som zhrnula Poruchu na kraji galaxie, moje prvé stretnutie s týmto izraelským autorom. 22 krátkych poviedok na rôzne témy, niektoré to ťahá mierne do sci-fi, ďalšie sú trochu absurdné, iné zase dosť realistické, raz sú ukončené celkom jasne, inokedy sa skončia v tom najlepšom a vy môžete len dumať, kam to asi malo smerovať a ako by sa príbeh vyvíjal ďalej… Jedno majú však spoločné - všetky sú brutálne trefné, so skvelou pointou a okorenené humorom - presne takéto niečo som teraz potrebovala čítať. Hotové antidepresívum toto! „Pamäť je ako oceán. Uvidíte, všetko pomaly vypláva na povrch.”

Som absolútne očarená. Zaľúbená. Do slov. Jednoduchých, no zároveň nádherných. Neviem ako to pán Keret dokázal, ale spôsobom, ktorým skladal vety do slov si ma získal podobne ako Márquez a Erin Morgenstern. Paradoxne je to ďalšia z tých kníh, do ktorých som sa pustila spontánne, nikdy ma ani len nelákala. Hlavne preto, že poviedky čítam málo a často s nimi nie som veľká kamarátka. Ale nemohla by som byť nadšenejšia. Tieto poviedky sú neskutočne ľudské a ponúkajú veľmi veľa podnetov na premýšľanie. Vo veľmi kratučkom rozsahu ma viaceré poviedky zasiahli, nechali ma nadšenú, rozčarovanú, smutnú a s mnohými myšlienkami. A to všetko veľmi nenásilným štýlom, od ktorého to nečakáte a predsa vás zdrapí a už nepustí. Moje najobľúbenejšie poviedky boli Predposledný raz, čo ma vystrelili z dela, Nerobte to!, Goodeed, Otec so zemiakovým pyré, Narodeniny po celý rok a hlavne Tabula rasa, ktorá ma odpálila niekde na mesiac. Ale aj všetky ostatné sa mi páčili. Bolo možno pár slabších, ale nebola žiadna, čo by sa mi vôbec nepáčila. Kniha si zaslúži plný počet hviezdičiek a nemusela som nad tým ani uvažovať. Famózne, teším sa na ďalšie autorove diela.