Kým vychladne káva

Keby ste sa mohli vrátiť do minulosti, s kým by ste sa chceli stretnúť ? Predstavte si, že by existovala na svete kaviareň, v ktorej sa nachádza stolička, na ktorú keď si sadnete, môžete sa preniesť späť do akéhokoľvek času. Má to však háčik. Je dôležité popritom dodržať 5 pravidiel. Táto tenká kniha čitateľovi ponúka štyri dojímavé príbehy tých, ktorí cestu v čase podstúpili. Prvý príbeh má názov Milenci, je to príbeh ženy, ktorá sa rozišla s mužom, za ktorého sa chcela vydať. Druhý príbeh je o manželoch. Je to príbeh muža, ktorý stráca pamäť až zabúda aj na svoju manželku. Tretím príbehom sa pozeráme na život sestier. Žena, ktorá ušla z domu a jej mladšia láskavá sestra. Posledný príbeh je o matke a dcére. Ide o tehotnú ženu, zamestnankyňu kaviarne, ktorá krátko po pôrode svojej dcéry zomrie. Dojímavé a nadčasové čítanie s hlbokými myšlienkami. Každý si v nej nájde, čo potrebuje. Ideálna ku šálke kvalitnej kávy (alebo čaju, kto kávu nemá rád) a odpútavania sa od okolitého sveta. Možno sme zvyknutí z rôznych iných filmov alebo kníh, že nemôžeme nič v minulosti zmeniť, aby sme neovplyvnili budúcnosť. V tomto príbehu, to ale takto nefunguje, i keď by si to postavy určite priali. Kniha má pre mňa silné posolstvo, a to: “V konečnom dôsledku či sa človek vráti do minulosti alebo navštívi budúcnosť, prítomnosť sa nijako nezmení. Môžeme len prehodnotiť náš postoj, pretože človek je tak silný tvor, že dokáže prekonať aj tie najťažšie prekážky.

Čo ma ako prvé zaujalo na tejto knihe? Názov to naozaj nebude (teraz ma ukameňujete, ale nepijem kávu). Zaujala ma hlavne anotácia a obálka. Cítila som z nich kľud, originalitu a tušila som, že pôjde síce o ľahký príbeh, ale o to lepší dojem z neho budem mať. A tipovala som správne. Kaviareň, v ktorej môžte cestovať do minulosti, mi znie ako pekné sci-fi. Síce môžte cestovať naprieč časom, ale má to svoje pravidlá. Nemôžte sa postaviť zo stoličky, na ktorej sedíte, môžete sa stretnúť iba s ľudmi, ktorí už kaviareň navštívili, prítomnosť nikdy nezmeníte a to najdôležitejšie, môžte tam byť len dovtedy, kým vychladne káva. V tejto knihe nejde o to, ako je to možné, ale skôr tu ide o tých ľudí, ktorí toto všetko podstúpia. Prečo sa rozhodli ísť na tých pár minút do minulosti? Kto sú? A aký je ich príbeh? Odpovede na tieto otázky sa dozviete v každom príbehu, ktorý kniha ponúka. Knihu od japonského autora som ešte nečítala. Štýl písania sa naozaj odlišoval od toho, čo som doteraz prečítala. Ale páčilo sa mi to. A veľmi. Autor jednoducho, ale trefne opísal pointu každého príbehu, rôzne vzťahy medzi postavami a ich charakter. Z knihy som mala naozaj jemný, až citlivý pocit, vôňa kávy obalila celého môjho človeka a mala som dojem, že som priamo pozorovateľ celého príbehu. Každým príbehom som sa do knihy zamilovala viac a viac a po prečítaní poslednej stránky som mala slzy na krajíčku. Kým vychladne káva je príbeh o obyčajných ľuďoch, o strate, chorobe, smútku a o tom, ako sa s tým ľudia dokážu vyrovnať. Je to o tom, ako im cesta do minulosti dokáže pomôcť. Aj keď sa tým nič nezmenilo, postavy dokázali pochopiť samého seba. A o to ide.

Myšlienka cestovania v čase spolu s veľmi jasnými a jednoduchými pravidlami ma upútala už v anotácii a aj po prečítaní musím povedať, že je to naozaj veľmi dobrý námet na knihu. Kniha rozpráva viacero príbehov, pričom zo začiatku budí dojem, že každá kapitola prinesie jeden samostatný, nezávislý príbeh tejktorej postavy. No postupne sa tieto príbehy jednotlivých cestovateľov v čase splietajú a prelínajú na jedinom “javisku” - v nenápadnej mini kaviarničke v Tokiu. Ponúka nám pekný a citlivý príbeh o vzťahoch a premárnených šancách, no akosi sa mi príbeh nedokázal dostať pod kožu, nedojal ma, nerozcítil. Neviem, či moje nenapojenie sa na príbeh súvisí s kultúrnymi rozdielmi. Mnohokrát mi text neznel autenticky, skôr na mňa pôsobil umelo, čo môže byť buď dôsledkom neznalosti japonskej kultúry, jazyka a výrazových prostriedkov (vrátane mnohých kultúrnych odlišností). Alebo to môže súvisieť s faktom, že autor knihy je v prvom rade dramatik. To by vysvetľovalo aj môj pocit, akoby som čítala nebeletrizovaný prepis nejakého seriálu, kde konanie postáv a dialógy vyznievajú trochu preexponovane až dramaticky. S čím mávam občas problém v beletrii, je mnohokrát výdatná rekapitulácia deja, ktorá ma zvyčajne irituje, pretože mám pocit, akoby autor neveril dedukčnej schopnosti čitateľa a jeho pamäti, a celé to navyše pôsobí ako zbytočná a nudná vata. Najmä ak ide o útlu knihu s menej než 200 stranami. (áno, teba myslím, Kawaguči) Aj napriek forme, ktorá mi v tomto prípade moc nesadla, príbeh je to naozaj dobrý s hlbokou myšlienkou, nad ktorou sa určite oplatí premýšľať - minulosť už zmeniť nedokážeme, no nech nám je ponaučením do budúcnosti, ktorú máme ešte celú v rukách.