Krvavá dedička 1

Krvavá dedička. Pre niekoho výborná kniha, pre niekoho priemer a pre mňa? Veľmi slabá fantasy kniha, ktorú som rozhodne nemusela prečítať. Išla som do nej s obrovskými očakávaniami. Z každej strany na mňa vyskakovali toľké chvály, ktoré ma nakoniec aj presvedčili, aby som si ju kúpila. Už po pár stranách moje očakávania spľasli ako vyfučaný balón. Párkrát som mala nutkanie sa presvedčiť, či naozaj čítam tú toľko ospevovanú knihu - bohužiaľ, bola to stále ona. V prvom rade mi nesadol štýl písania. Veľakrát som nepochopila, o čo autorke vlastne ide, zostala som zmätená z toho, že Zhao niečo začala a buď to nedokončila, alebo na to jednoducho zabudla? (Doteraz napríklad neviem, či má jedna postava v knihe ruku, alebo jej ju odsekli.) Neviem, či to bol len pocit alebo nepozornosť, ale celkom ma to miatlo. Obrovským kameňom úrazu boli pre mňa postavy. Ach, hlavná postava Ana, ktorá raz nechcela byť netvor, ale inokedy zabíjala bez mihnutia oka. Veľmi naivné, veľakrát nerozmýšľajúce dievča, ktoré sa bez rozmyslu vrhalo do problémov. Povedzte mi, ako mohla sama prežiť 11 mesiacov? V knihe ju skoro zabili minimálne štyrikrát a to nehovoriac o tom, koľko smrtí zapríčinila. To, aby nerobila až také hlúposti zabezpečovala mužská hlavná postava – Ramson. Zo všetkých sa mi najviac páčil, ale jedna postava celý príbeh rozhodne neutiahne. A ich vzťah? Myslím, že aj tie dva kone, ktoré sa mihli v príbehu, mali viac chémie, ako títo dvaja. Celé to bolo nejaké nemastné-neslané, hlavná zápletka, ktorá bola rovnako podaná v xy knihách, nevýrazné, až otravné postavy a nápad, ktorý bol lepiacou páskou krížom-krážom pozliepaný z iných sérií. Ku koncu som už veľmi bojovala, knihu som chcela, čo najrýchlejšie prečítať. Bohužiaľ, mňa Krvavá dedička sklamala...

Neviem kto písal anotáciu na obálke, ale stojí tam: Strhujúce čítanie pre fanúšičky Trónu zo skla, Vranej šestky a Červenej kráľovnej. Súhlasím, teda až na ten prívlastok “strhujúce”. Neustále som mala pocit, akoby som čítala niektorú z týchto troch sérií. - Verím, že ten kto prečítal desiatky YA a chce napísať niečo vlastné, tak bude mať problém sa od toho všetkého odpútať a vymyslieť niečo originálne. Je to určite veľmi náročné, napriek tomu sa to mnohým spisovateľom úspešne darí. Toto však nebol ten prípad. Autorka čitateľovi predostrie zradu, útek, boj o prežitie, snahu o znovuzískanie si svojho postavenia a mena, jemne ladenú romantickú linku - nič, čo by ste už niekde nečítali. Napriek tomu, že nič z toho ma neohúrilo a neposadilo na zadok samým prekvapením, tak som knihu dočítala a povedala si: Bolo to OK. A to by bolo asi tak všetko k môjmu bezbrehému nadšeniu. - Postavy neboli ani čierne ani biele (skôr sa pohybovali niekde v spektre tmavošedej), až na pár výnimiek a k tým nebol osud zrovna milosrdný. Obaja hlavní hrdinovia boli teenageri, ktorí fyzicky mali síce bližšie k dospelým, ale mentálne skôr pripomínali pubertálne deti. Jediná postava, ktorá mi prirástla k srdcu bola malá May, spriaznená so zemou, ktorú autorka síce odsúdila a nechala zahynúť, ale aspoň chvíľu v príbehu zažiarila. - Ale aby som nepísala len samé negatíva, tu je jedna pekná myšlienka, ktorú som našla v knihe: “Otec jej po maminej smrti povedal, že existujú dva druhy smútku. Jeden bol ten, čo vás zdrvil, zlomil vám dušu a roztrieštil srdce, premenil vás na prázdnu schránku. Druhý smútok vás posilnil. Otriasli ste sa, vycibrili ste ho a nosili ste si ho so sebou ako kus svojej zbroje. A stali ste sa lepším. Takto ste toho človeka vlastne nikdy nestratili. Niesli ste si ho so sebou.” - Tak si to teda zhrňme: Ak vám nevadí, že príbeh nie je veľmi originálny - je to kniha pre vás; ak vám nevadí, že postavy nejednajú vždy logicky - je to kniha pre vás; ak od knihy bezpodmienečne neočakávate wow efekt - je to (znova) kniha pre vás - aké neočakávané! Ak ste však aspoň na jednu možnosť reagovali záporne a napriek tomu vezmete knihu do rúk, tak potom nevravte, že som vás nevarovala!