Stanovište – 1. diel

Ako fanúšik postapo som musel siahnuť po tejto knihe, je to proste povinná jazda. Klasický výborný Glukhovský, aj keď táto kniha asi nezaujme ľudí čo si sériu Metro prečítali preto lebo hrali počítačové hry. Glukhovského knihy nie sú prvoplánové a preto sú skôr pre náročného čitateľa. Ja som knihu zhltol ako bonbónik. Som veľmi zvedavý na pokračovanie.

Od spisovateľa akým je Dmitry Glukhovsky, autora slávnej trilógie Metro či sci-fi románu Budúcnosť, sa toho určite očakáva veľa. Veď každá jedna kniha ktorú autor napísal – mala pozitívne ohlasy aj u kritikov – a patrí aj k mojim najobľúbenejším spisovateľom. Autor však od písania trilógie Metro zmenil svoj štýl písania a kým sa v predchádzajúcich knihách venoval predovšetkým akémusi mysterióznemu tajomnu, v posledných knihách sa skôr posúval k filozofovaniu nad životom, polemizovaniu či kritizovaniu Matičky Rusi (predovšetkým vo svojej predposlednej knihe s názvom Text či v Poviedkach o Rusku). No a práve Stanovište 1 som bral ako taký reštart, navrátenie sa do starých tajomných ciest nadväzujúcim na sériu Metro. Veď aj samotná anotácia knihy nás k tomu tak trochu viedla. A zo začiatku to tak aj bolo. Atmosféra v knihe bola tajomná, apokalyptická. Autor nás vhodil do oblasti v blízkosti Moskvy, ktorá bola akousi nárazníkovou bariérou medzi „civilizáciou“ a mŕtvou pustinou. Medzi životom na jednej strane a smrťou na druhej strane ich delila iba rieka Voľga, ktorá rozdeľovala tieto dva protichodné brehy a spájala ich jediným železničným mostom zaliatym nebezpečným, zeleným, rádioaktívnym mrakom. No a aby sa cez tento most predsa len nič z „vonku“ nedostalo, na to slúžilo práve Stanovište 1, ktorého šéfom bol Polkan. Hlavným hrdinom alebo teda hlavnou postavou bol však akýsi Jegor, chlapec, cigánča, ktorý mal tú smolu, že celý život prežil práve na Stanovišti v blízkosti mesta Jaroslavl. Jediným svetielkom v jeho živote bola gitara a dievča menom Michelle. Obyvatelia stanovišťa žili v každodennom stereotype až do doby, kedy sa spoza hmly vyrojilo niečo, čo by obyvateľom tejto stanici ani len v sne nenapadlo..... A tu končí všetko to tajomno, ktoré som z tejto knihy cítil. Autor nám ponúkol na začiatku určité neznámo, tajomno, záhadu, mystériu a vykresal ju vskutku pútavo. Tešil som sa, čo mi obsah knihy ponúkne ďalej, aká kreatúra na mňa striehne z poza hmly, no bol som nemilo prekvapený. Miesto toho tajomna sme dostali len náboženskú kázeň, ktorá sa tiahla takmer dve tretiny knihy. Sem tam sa na scénu opäť dostalo niečo zaujímavé, ba z časti až tajomné, ale pripadalo mi to ako hádzanie hrachu o stenu. Teda neefektívne. Keby sa samotný obsah neopieral len o tie kázne, ktoré prednášal samotný Pop, keby boli len na pár stranách aby sme sa priblížili viac k tomu, prečo sa deje to a to, tak to pochopím. Ale prečo to rozpitvávať na viac ako 250 stranách z celej knihy? Jednoducho ma to unudilo k smrti a aj keď Glukhovskeho milujem a obdivujem zo všetkých spisovateľov najviac, tak toto som jednoducho ťažko zdolával a knihu aj na pár dní pre nezáujem – odložil. Našťastie – posledných približne 40 strán túto knihu zachránilo – keďže to čo nám autor opisoval predtým na 320 stranách – zhrnul a ukončil „normálnou“ nekázenskou rečou. Aby som to povedal aj ja normálne a jednoducho – keby som si prečítal prvých 60 strán, potom ďalších 280 vypustil a pustil sa od strany cca 320 ďalej, tak si ušetrím čas, dozviem sa všetko podstatné, zaujímavé a ohodnotím knihu na plný počet bodov. Lenže to tak nebolo a ja mám z tejto knihy rozporuplné pocity. Počas čítania som mal pocit, ako keby som čítal skomoleniny, výcucy z jeho jednotlivých kníh a spravil z toho mixu nový príbeh. Z Metra si Dmitry ako keby zobral tú tajomnú auru na začiatku a vytvoril náboženský motív (keď sa Artyom v metre dostal do kontaktu s náboženskou sektou, poprípade podzemný kryt alá metro či záhada v anomálií nazývaná zelená hmla alá rôzne anomálie v sérií metro). Z knihy Text si zobral akúsi potrebu do knihy zaradiť mobil. Mobil bol ako v Texte – tak aj v Stanovišti 1 – výraznou témou, no kým v Texte tvoril mobil gro a jadro príbehu a navyše to bolo zaujímavé, tak tu to bolo úplne ale úplne zbytočné a odveci. Z knihy Budúcnosť sa mi zase zazdalo že si zobral motív Moskovskej vojenskej jednotky v podobe Jana Nachtigala (ak ma pamäť neklame), ktorá sa k Stanovišti neskôr v knihe prirútila. Určite by sa našli aj ďalšie súvislosti, no aby som popravde napísal – nechcem sa moc k tejto knihe vracať, pretože bola pre mňa zatiaľ jeho najslabšou. Pevne verím a dúfam, že ak bude Dmitry pokračovať v Stanovišti, tak to nebude také nudné a fádne, ako prvotina tejto série.