Memoáre v listoch

Výborne napísané, smutné ako vyrastali deti v tých časoch, prečítané za deň, to hovorí za všetko ...

Čo ma prilákalo k tomuto titulu? Určite Kolumbia. Emma Reyes totiž v sérii listov rozpráva o svojom detstve v Kolumbii na začiatku 20. storočia. Zároveň sa mi snúbila i forma textu – listy. Napriek tomu, že kniha je celkom tenká, má len 166 strán, nezačítala som sa do nej hneď na prvýkrát. Nešlo mi úplne svižne začítať sa do prvých listov. Cítila som sa pri ich čítaní neistá a málo v obraze. Tým, že boli z raného detstva, tak neboli veľmi informatické, ale skôr tápajúce len v spomienkach. To mi trochu kazilo prvé dojmy. Neskôr, keď už Emma Reyes opisuje ťažké roky v kláštore, tak tie opisy začínajú byť celistvejšie a kompletnejšie. Tieto časti sa mne osobne aj rýchlejšie a lepšie čítali. Najmä sa pri nich dalo lepšie vcítiť do hlavnej aktérky a tak intenzívnejšie vnímať jej detstvo. Nezmenilo to bohužiaľ však môj celkový pohľad na knihu. Stále som mala pocit, že sú tam nedopovedané veci, niektoré len okrajovo naznačené. Čo však už hodnotím kladne je to, ako rozoberala jednotlivé postavy z kláštora, ako si vytvárala priateľstvá a celkovo opis jej socializácie, ktorá však bola poznačená hlbokou samotou a smútkom.