A okraje máš kde?

A okraje máš kde? Otázka, ktorá vo mne evokuje zameranosť na niečo formálne, čo nie je vlastne až tak dôležité. A ono je to aj jedna z čŕt slovenského školstva, ako vo svojej knihe uvádza Juraj Čokyna. Ten sa rozhodol vrámci projektu Teach for Slovakia venovať 2 roky deťom, ktoré sú na Slovensku z hľadiska vzdelávania, ale aj špecifickej sociálnej situácie naozaj na okraji. Inak povedané, učil deti z rómskych osád. Čo si na tejto knihe cením, zhrniem do 4 oblastí: - autor vychádza z vlastných skúseností, zažil realitu na vlastnej koži, zažil, ako fungujú deti, snažil sa priblížiť k ich rodičom a pochopiť ich - neraz nám, outsiderom - nepochopiteľné správanie. Veď to poznáte - "Nesnažia sa a žijú iba z dávok". Ale ono to nie je až tak jednoznačné. Na druhej strane, Juraj sa priznáva, že je aj v tejto oblasti realista a nesnaží sa každý aspekt života ľudí "ospravedlňovať", hlavne ak vidí určitý priestor pre uplatnenie osobnej zodpovednosti. - poctivo odzdrojované tvrdenia, štatistické údaje, grafy, výsledky výskumov, štúdií, príklady dobrej praxe zo zahraničia. Prepojenie poznatkov z rôznych odborov - pedagogika, psychológia, sociológia, neurobiológia... - poukázanie na problémy a trhliny v systéme, no aj snaha priniesť nové tvorivé riešenia, založené na poznatkoch a príkladoch dobrej praxe - autenticita autora - neskrýva pred nami tápanie, pochybnosti o svojich učiteľských zručnostiach (keďže povolaním je novinár), vyčerpanie hraničiace s vyhorením... krásne je pozorovať jeho zameranosť na človeka - ako sa v tomto systéme cítia nielen deti a ich rodičia, ale aj učitelia. A tiež úžasné nasadenie pre vec, ktorá má zmysel.

Kniha sa zaoberá tým, prečo to vo vzdelávaní na školách na Slovensku, kde väčšiu časť žiakov tvoria Rómovia vyzerá tak vyzerá, prečo väčšina z nich končí školu šiestym ročníkom a do deviatky sa ani nedostane a čo sa s tým dá (veľmi pomaly) robiť. Myslím, že kniha otvorí oči všetkým, ktorých láka povedať rýchle riešenia na tieto problémy a dúfam, že si uvedomíme, že z generačnej chudoby sa ľudia sami bez pomoci nikdy nedostanú. Autor využíva konkrétne príbehy konkrétnych ľudí, čím sa mu darí lepšie nás napojiť na problém a vnímať ho cez tieto osudy. Dotkne sa nás to určite viac ako len holé štatistiky (ktoré autor tiež uvádza). Naozaj by sme si to mali prečítať všetci, aby sme pochopili, o aký veľký problém ide a že s tým musíme všetci niečo urobiť.