Odložený život

Obsah knihy: Odložený život

„Mám na ruke číslo z Osvienčimu a nájdu sa ľudia, ktorí vravia, že sa to nikdy nestalo!“

Od oslobodenia koncentračného tábora Osvienčim prešlo sedemdesiatpäť rokov a Dita Kraus, rodená Polachová, jedna z tých, čo prežili, sa rozhodla napísať knihu spomienok nielen na koncentračný tábor, ale na celý svoj život.

Narodila sa v rodine pražských židovských intelektuálov, chodila do školy, mala veľa kamarátov a nikdy jej ani na um neprišlo, že je v niečom iná. Až keď si jedného dňa našla na lavici kus papiera so slovami: Si Židovka. „Čo je to Žid?“ spýtala sa rodičov.

Zakrátko to pocítila na vlastnej koži, keď po vyhlásení Protektorátu Čechy a Morava začali platiť vyhlášky a zákony, ktoré krok za krokom vylučovali židovské obyvateľstvo z väčšinovej spoločnosti. Po čase ju ako trinásťročnú deportovali s rodičmi do geta v Terezíne a neskôr do Osvienčimu, kde jej otec zomrel. Dita s matkou prešli selekciou doktora Mengeleho a s ďalšími spoluväzenkyňami ich poslali na nútené práce do Nemecka. Krátko pred koncom vojny ich presunuli do koncentračného tábora Bergen-Belsen, kde sa dočkali oslobodenia.

Po vojne sa Dita vydala za Otta Krausa a veľmi pútavo opisuje situáciu a nálady v povojnovom Československu, v roku 1948 zasiahnutom februárovými udalosťami. Tie napokon prispeli k rozhodnutiu Krausovcov emigrovať aj s ročným synom do Izraela. Je to ďalšia kapitola ich života, síce slobodného, ale aj plného úskalí, akými boli existenčné zabezpečenie rodiny, hľadanie optimálneho zamestnania, aby uživili rozrastajúcu sa rodinu, choroby a pre Ditu napokon aj smrť najbližších.

Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Ukážky z knihy

Zrejme už ako dieťa som si začala odkladať svoj život. Bol to spôsob akéhosi nedefinovateľného odďaľovania, odsúvaného uspokojenia. Ako sa to prejavovalo? Zmierila som sa s trpkou skutočnosťou, že nedostanem, čo chcem, určite nie v najbližšom čase a pravdepodobne nikdy. Vravela som si, že musím byť trpezlivá a čakať, možno sa mi to splní neskôr. Alebo nikdy. Uvažovala som aj nad možnosťou, že ak si nebudem robiť veľké nádeje a nebudem na to myslieť, jedného dňa sa dočkám.
Kdesi hlboko vo svojom vnútri som verila, že kruh sa uzavrie a veci sa zreťazia do správnej postupnosti, že všetko zapadne na svoje normálne miesto, len musím vydržať.
Tie odložené obdobia môjho života – prázdne miesta – však akýmsi čudným spôsobom vytvorili trhliny a v mozaike môjho života vznikli slepé škvrny s nedokončenými obrazmi.
Tých prázdnych miest je viac než dosť. Ako ich zaplním? Čas sa kráti, ktovie, ako dlho budem ešte žiť. Som už starou mamou, mám štyri vnúčatá aj štyri pravnúčatá. Väčšina ľudí z mojej minulosti už nežije, nemá mi kto odpovedať na moje otázky. Snažím sa pozbierať aspoň čriepky spomienok a dať ich na papier, možno sa vynorí záblesk, ktorý zaplní prázdne miesto v mozaike...