Koniec Eddyho

Rozmýšľali ste niekedy (hlavne počas čítania), že ste radi, kde ste vyrastali? Presne takéto myšlienky mi behali po rozume počas čítania Eddieho. Eddie vyrastal medzi ľudmi, ktorí žili vo vlastnej bubline plnej predsudkov, chudoby, kde muž je muž a žena je žena. Vzdelaní ľudia sú podľa nich nóbl, hrajú sa, že sú viac a pritom oni nevyštudovali ani strednú školu. Ženská rola je čisto ženská, žena nemôže zarábať viac, ako muž a keď sa muž správa ako zviera, je to prosím pekne ich povaha - takí proste sú. Muž má zabezpečiť rodinu, byť ten silný a drsný v rodine a jeho rozhodnutia sú posvätné. Neviem si ani predstaviť, aké to muselo byť pre Eddieho, vyrastať v takejto spoločnosti. Eddie bol totižto iný, rád si skúšal sestrine šaty, nezaujímal sa o dievčatá a chcel ísť na vysokú školu. Tento príbeh je odhalením jeho duše, jeho života a niektoré zážitky som čítala pomedzi prsty. Mala som chuť ísť za ním a pomôcť mu, povedať mu, že je úžasný taký, aký je a nech sa netrápi. Aj keď je to útla kniha, aj tými pár stranami vo mne zanechala obrovskú vlnu emócií - od smútku, znechutenia až po hnev. Hnev na jeho rodinu, ktorá ho nechápala, hnev na spoločnosť, ktorá ho neprijala a hnev aj na Eddieho, ktorý nechcel prijať samého seba. Nemyslím to zle, len ma veľmi trápila Eddieho situácia a to ma hnevalo. Rozhodne si príbeh prečítajte, zažívajte s Eddiem jeho detstvo a vezmite si niečo z toho. Buďme ohľaduplní a hlavne neodsudzujme.