Jednoducho na mňa zabudli

Útla knižočka, ktorá čitateľa chytí za srdce. Presne takými príbehy vyrozprávané z pohľadu detského hrdinu väčšinou bývajú. Tento navyše spracúva ťažkú tému. Odohráva sa tesne po druhej svetovej vojne a je postavený na priateľskom vzťahu 7-ročného dievčatka a staršej Nemky, ktorá ako jediná prežila vyvražďovanie v česko-nemeckom pohraničí. Čistá detská duša napráva to, čo miestni dospelí pokazili a zničili. Oplatí sa prečítať a vziať si ponaučenie - aby sa história neopakovala.

Ak máte radi príbehy, ktoré vo vás zarezonujú a zanechajú stopu možno i na celý život, túto novelu vám odporúčam, hoci príbeh to nie je vôbec ľahký. Tematicky ma zaujala v čase, keď som práve dočítala Mornštajnovej Slepú mapu. Obe knihy sa lokáciou odohrávajú na rovnakom mieste - na Sudetoch, pohraničnom území medzi Českom a Nemeckom, kde dlhé roky žili ľudia oboch národností vedľa seba bez uvedomovania si rozdielnosti medzi sebou. A zvyšok je už história. Príbehom vás prevedie len 7-ročná Klára, ktorá prežívaním 2. svetovej vojny dospela podstatne skôr. Prichádza spolu s rodičmi a mladším bratom na Sudety, aby po skončení vojny zaplnili vyľudnení kraj po vysídlených Nemcoch. O tom, že hrôza a zloba vyhlásením mieru nekončia, sa presvedčíte na niekoľkých stranách. Celý hlavný príbeh sa odohráva len počas niekoľkých týždňov, no stačí na to, aby vám pripomenul, že zverstvá, rovnako ako aj ľudskosť, nemajú s národnosťou a štátnou príslušnosťou nič spoločné. Nájsť podobnosť s aktuálnymi svetovými udalosťami, ktoré sa nám odohrávajú priamo za humnami, dokážete aj bez toho, aby som na ňu explicitne upozorňovala. O to smutnejšie a ťažšie bude na vás tento príbeh vplývať, a práve preto je dôležitý. Ľudská zloba a krutosť totiž nepozná hranice v priestore ani čase.